Svojský vodca a absolútna izolácia
Albánsko má pestrú a zaujímavú históriu, keďže ju prebrázdilo veľa národov a bola súčasťou viacerých ríši. Do začiatku 90-tych rokov viedol krajinu svojský vodca Enver Hodža. V tom čase mala zvláštne postavenie vo východnom bloku, ktoré ju na dlhé roky absolútne izolovalo od západnej i východnej Európy. Dnes sa zmieta vo vnútorných, najmä ekonomických, problémoch a citlivá je tiež otázka Kosova. Ale pomaly sa stabilizuje a pomery sa lepšia.
O krajine koluje mnoho skreslených rečí aj strašidelných historiek.
Keďže sme sa o pravdivosti informácií chceli presvedčiť na vlastnej koži, v jeseni sme Albánsko navštívili.
Jednotné ceny za jedno euro
Dopravným prostriedkom sa nám na čas stávajú bicykle. Naložíme ich sa všetkým potrebným a vyrážame. Cestu začíname v čiernohorskom mestečku Plav, ktoré leží na brehu rovnomenného jazera. Po asi desiatich kilometroch prídeme na hranicu. Vchádzame do Albánska. Tu už asfaltová cesta končí a ďalej pokračujeme kamenistou. Otvára sa dolina a kopce sa zväčšujú. Stúpame do sedla. Stretávame osamotených pastierov, pasúce sa kozy a kde-tu je krava. Obklopuje nás pokoj nedostupnej samoty. Vysoké hory naznačujú, že život tu nie je ľahký. Zastavujeme v sedle a obdivujeme albánske kontrasty. Salaše roztratené na rozľahlých kopcoch a odpadky roztrúsené po okolitých lúkach. V exotickom pohostinstve je v ponuke pivo a lemon sóda. V rozpálenom dni si to nevieme vynachváliť. Keďže ešte nemáme zmenené eurá na miestne leky, predavačka nám ponúka tovar za jednotné ceny. Čo je menšie stojí jedno euro, čo je väčšie stojí päť eur. Ale aký je rozdiel medzi menším a väčším, to nám už predavačka nevysvetlí.
Neznámi muž v Tamare
Zostupujeme zo sedla do doliny. Okolie sa postupne mení na nehostinnú skalnatú krajinu. Cesta začína byť náročnejšia, je prašná a posypaná ostrými skalami. Pod hrebeňmi hôr sa pasú kozy a miestni sa na oslíkoch škrabú k ťažko dostupným obydliam. Po asi 40-tich kilometroch klesania prídeme do Tamary. Víta nás spustnuté mestečko. Je zakliesnené medzi veľkolepými skalnatými štítmi. Ľudia sú prekvapení a zároveň zvedaví. Pýtajú sa, odkiaľ sme prišli. Keď hľadáme čosi pod zub, krčmár nás zavolá do kuchyne. Vyberáme si z z hrnca to, na čo máme chuť. Pivo už krčmár nemá, ale poradí si. Kúpi ho vo vedľajšej krčme a o chvíľu ho donesie. Riadi sa miestnym zvykom, hosť do domu, Boh do domu. „Odkiaľ idete a čo tu robíte?“ prekvapene nás oslovuje neznámy muž plynulou angličtinou. Keď odpovieme, že sme zo Slovenska a prišli sme spoznávať Albánsko, pousmeje sa. „To som veľmi hrdý, že ste navštívili našu krajinu,“ hovorí. Pýtame sa: „Odkiaľ vieš tak dobre po anglicky?“. „Už 20 rokov žijem v Manhatane v USA. Narodil som sa v neďalekej Čiernej Hore a vyrastal v Albánsku a teraz som prišiel domov po dlhých rokoch. Pozvali ma na svadbu,“ hovorí. Potom nám poradí, ako sa v krajine pohybovať, na čo si dávať pozor a pomôže zmeniť eurá na leky. „Ľudia sú tu veľmi dobrí, nemusíte sa ničoho báť. Len si dajte pozor na obchodníkov. Tí vás zderú z kože, keď zistia, že ste z cudziny, ale nedajte sa, ceny zjednávajte,“ dodáva. Konverzujeme, večeriame a tešíme sa z miestnej zvedavosti a pohostinnosti. Noc zvládame hrdinsky. Útočiskom sa nám stáva malá krivá skalnatá lúčka na križovatke prašných ciest.
Za bibliu doživotie, za krst smrť
Ráno zo seba zmyjeme prach v azúrovaj rieke s nízkou teplotou. Kúpeľ nás preberá, osvieži a posilní do ďalšieho dňa. Pokračujeme, klesáme a opäť stúpame. Prašná a skalnatá cesta, vlniaca sa v serpentínach, nám po dúškoch odčerpáva energiu. Okoloidúci nás povzbudzujú, vytrubujú, vypytujú sa odkiaľ sme a svadobčania po nás hádžu cigarety. „Zaujímavý zvyk,“ čudujeme sa. Na vrchole nás čaká prekvapenie. Asfalt. Chatrná cesta nás dovedie na veľkú náhornú plošinu. Osviežime sa pivom v krčne uprostred ničoho a pokračujeme. Otvára sa pre pred nami panoráma Škodarského jazera. Chceme sa v ňom okúpať, no na brehu sú husté riasy a nepríjemný zápach so splaškov. Večer nám spríjemňuje Muftar. Jeden z mnohých miestnych moslimov. Ponúka nás rakijou, popíjame a rozprávame o živote. Dozvedáme sa o tolerantnom vzťahu miestnych moslimom a kresťanoch. Vraj má na tom veľký podiel Hodžova nenávisť k akémukoľvek náboženstvu a šialený pokus vyhlásiť krajinu za prvý ateistický štát sveta. Za držanie Biblie alebo Koránu vraj bolo doživotie a za krst trest smrti. Neskôr sa rozprávame o tom, ako sa Islam dostal do Albánska počas tureckej nadvlády. Ako Albánci hromadne prestupovali na islam, aby sa vyhli vysokým daniam uvaleným na kresťanov a Turci, na oplátku, získali oporu svojej moci na Balkáne.
Nečakaný plážový luxus
Ráno pokračujem do Skadaru. Mesto je centrom albánskeho katolicizmu a najväčšie v severnom Albánsku. Splývame v dave žobrajúcich detí, strácame sa v chaotických križovatkách a míňame nad mestom týčiacu sa Rozafu. Pevnosť, ktorá je jedenou z najväčších v krajine a je vraj opradená najkrajšími povesťami. Po výdatnom obede smerujeme do Komanu na trajek. Po krátkom stúpaní sa pred nami otvorí vodná hladina s lákavo čistou vodou. Priehrada je prvou z troch kaskád na rieke Drin. Už je nám jasné, že do Komanu dnes nedôjdeme. Komerčne vyzerajúcej pláži, ktorá nebola pôvodne v pláne, neodoláme, a tak sa nám stane luxusným útočiskom až do rána.
V objatí skál pod hviezdami
Cesta sa vlní okolo priehrady ako sínusoida a horúčava rozkladá naše sily. Končíme v roztrúsenej osade. Vyčerpaní dopĺňame energiu a objednáme figovníky pri ceste. Sú tu vysoké kopce a takmer žiadna vegetácia. Sme v Komane. Pôsobí skôr ako kameňolom než frekventovaný dopravný uzol. Z miestnych zdrojov sa dozvedáme, že nadmorská výška je napriek vysokým kopcom len 74 metrov. Okrem fíg sa tu dobre darí aj granátovým jablkám a hroznu. Pred horúčavou nájdeme útočisko v obrovskom dome s osamoteným horalom a talianskymi archeológmi. Popíjame vynikajúcu grappu, ktorá nám rozväzuje jazyky a debata s domácim je vášnivejšia. Jazyková bariéra sa stráca a pred nami je príjemný večer na terase v objatí skál pod hviezdami.
Starí autobus či vyslúžilá loď
Ráno si na trajekt privstaneme. Tunelom alebo skôr dierou v skale sa dostaneme na prístavné mólo. Prichádzajú dve lode. Jedna je veľká a prepravuje aj autá a druhá je menšia, osobná. Naskakujem na menšiu a s nami aj ostatní cestujúci. Kozy, ovce, babka, slečna v spoločenský šatách, ujo v saku, pastier, motor z mercedesa, naše bicykle a my. Trajekt alebo skôr starý autobus pripevnený k vyslúžilej lodi sa odlepí od brehu. Pozorujeme okolie a máme pocit, akoby strmé skalnaté steny padali kolmo do zelenej vody. Miestami sú svahy miernejšie a zazrieme aj skupinu domov. Tu si domáci pre nedostatok pôdy vytvorili terasy, aby mali kde pásť kozy alebo pestovať kukuricu či iné plodiny. Život na samotách roztrúsených v okolí priehrady nie je ľahký. Jediným dostupným dopravným prostriedkom je loď. Keď je nepriaznivé počasie, sú ľudia úplne odrezaní od obchodu, škôl a lekára. Vodná cesta je najkratšou spojnicou medzi severným Albánskom a Kosovom. Preto na lodi stretávame veľa kosovských Albáncov, ktorí cestujú za prácou alebo rodinou. Vystupujem vo Fierze v malom nezaujímavom mestečku. Sme hladní a využívame služby dreveného pohostinstva v prístave. Sami si navaríme, sami zjeme a, samozrejme, sami zaplatíme. Skutočne zaujímavý spôsob, ako splniť túžby a priania zákazníka. Potom pokračujeme do neohrabaného mestečka Bariam Curi ktoré je centrom severo-albánskeho kraja Tropoje. Je ralatívne mladé, vystavali ho časoch Hodžovej vlády. Špinavé a zanedbané ulice kontrastujú s peknou panorámou divokých albánsky hôr. Stretávame niekoľko cestovateľov, čo smerujú do blízkeho údolia rieky Valbona. Dozvedáme sa, že je vraj známe strmými roklinami, vysokými vodopádmi a pre albánske hory typickou azúrovo-modrou vodou. Údolie končí v trochu pochmúrnej horskej dedine Valbona.
U srbskej babičky v Kosove
Po príjemnej noci strávenej v miestnej rodine kúsok za mestom pokračujeme do Kosova. Do najmladšej európskej republiky alebo juhosrbskej provincie, závisí odkiaľ do Kosova vchádzate. My ideme z Albánska, takže na colnici čítame text na tabuli Vitajte v republike Kosovo. Ideme menšími mestečkami a dedinkami na sever. Najčastejšie míňame pomníky, ktoré pripomínajú nedávnu minulosť a stretávame jednotky KFOR. Dnešným cieľom je mesto Péč, kosovsky Peja. Dozvedáme sa, že už nie je ďaleko. Veľmi nás to poteší, a tak to zapijeme pivom rovnakého mena. Keď sa dozvieme, že je jedno z najväčších v Kosove, rýchlo ho vypustíme z plánu. Nechceme sa podvečer túlať veľkým mestom a zbytočne na seba upozorňovať. Ubytovanie si radšej hľadáme v dedine niekoľko kilometrov za mestom. Tu sme pre miestnych atrakciou. Sú z nás prekvapení a trochu nedôverčiví. Nakoniec nám pomôžu a ponúknu nocľah v opustenom srbskom dome. „Rodinu dedinčania vyhnali počas občianskej srbsko-kosovskej vojny, takže už niekoľko rokov je prázdny,“ hovorí srbská babička a podáva nám kľuč. „Ešte aj psa mi dokaličili,“ dodáva. Domáci sú zvedaví, trochu debatujeme. Vypytujú sa, odkiaľ sme a kam máme namierené. Chcú vedieť, ako sa u nás žije a či sa nám v Kosove páči. Dozvedáme sa, že aj keď v Péči žijú prevažne kosovskí Albánci, je tam jeden z najkrajších kresťanských monastirov na Balkáne a je v ňom ženský kláštor. Hovoríme si škoda, že sme mesto ignorovali a kláštor nenavštívili. No vzápätí nás upozorňujú, že kláštor strážia talianske jednotky KFOR a pravdepodobne nás dnu nevpustia. Zaspávame unavení neskoro v noci. Ráno sa prebúdzame do hmlistého daždivého dňa. Čaká nás sedlo v približne 2000 metrovej výške nad morom. Zdolať ho v tomto počasí nebude jednoduché. Počasie sa nemení, takže musíme hľadať iný spôsob než na bicykli prekonať prechod. Pomáha nám vyslúžilý policajt. Nakúpime v jeho potravinách a on nám za prijateľný poplatok zabezpečí prevoz cez prechod. Opúšťame Kosovo a zakrátko sme v Čiernej Hore. Stále neúnavne prší a je nám zima. Našu cestu končíme predčasne asi 40 kilometrov pred Plavom, mestom, z ktorého sme nedávno vyrazili.
