V salónoch, seminároch, kláštoroch, na univerzite, všade sa čítali jeho knihy a študovali jeho teórie. Všetci ich obdivovali a prijímali. Našli sa však aj nezanedbateľné výnimky predovšetkým vo vedeckej oblastí. Medzi nezmieriteľných Descartových protivníkov patrí mnohostranný génius Blaise Pascal. V storočí dogmatického racionalizmu sa Pascal vyníma ako samostatná postava, schopná vytvárať syntézu originálnych názorov, rozhodnutá dôsledne sa venovať vedeckému výskumu a intenzívnemu duchovnému životu, večne nespokojná v horlivosti za lásku k človeku a k Bohu. Jeho geniálnosť zanechala svoje stopy v textoch klasickej fyziky a jeho filozofické postrehy prerazili antropologickým úvahám na Západe cestu, na ktorej sa skúmanie zmyslu človeka a jeho poslania nezastavilo dodnes, bez ohľadu nato či sa dialo v duchu agnostickej a ateistickej filozofie alebo filozofie inšpirovanej kresťanstvom. Ako vedec, matematik, apologéta a filozof v jednej osobe sa Pascal rozhodne postavil proti racionalizmu Reneho Descartesa. Proti jeho matematizujúcej a sylogistickej metóde stavia reflexiu, ktorá je intuitívna, dialektická, existenciálna a pritom zanietená. Proti geometrickému duchu (ľesprit de geometrie) stavia tzv. jemného ducha (ľesprit de finesse).
Duch jemnosti namiesto ducha geometrie
Štyri z Pascalových "Myšlienok" boli namierené proti Descartovi. V myšlienke 76. sa Pascal stavia proti Descartovi kvôli tomu, že pripisuje vede prehnanú dôležitosť.[1] V myšlienke 77. hovorí proti Descartovi lebo mu nemôže odpustiť to, že vo svojej filozofii venuje tak málo miesta Bohu.[2] V myšlienke 78. jadrným spôsobom poukazuje na to, že Descartes je "nepotrebný a bez istoty".[3] V myšlienke 79. zastáva názor, že vlastne celá Descartova filozofia nestojí ani za hodinu straty času.[4] Vo viacerých ďalších "myšlienkach" kritizuje Pascal Descarta bez toho, aby vyslovoval jeho meno. Jeho kritika sa zameriava predovšetkým proti descartovskej "geometrickej metóde" a proti geometrickému spôsobu myslenia jej pôvodcu, ktorý sa snaží všetko zredukovať na jasné a zreteľné idey. Podľa Pascala geometrická metóda platí len v exaktných, no nie v humanitných vedách, akými sú filozofia, morálka a náboženstvo, v ktorých pred jasnými a zreteľnými ideami prevažujú idey zložené, no plné pravdy. Geometrickú metódu Pascal neodsudzuje úplne, zavrhuje jedine úmysel aplikovať ju na akúkoľvek pravdu, najmä na pravdy z náboženskej oblasti. Geometrická metóda nemá podľa Pascala absolútnu hodnotu ani v oblasti vedy, nakoľko jej prvotné princípy nie sú vôbec jasné a zreteľné, lež neurčité a nejasné. Skôr ako rozum ich pochopí srdce. Descartesov omyl spočíva aj v tom, že príliš vyzdvihuje rozumový faktor a úplne zanedbáva faktor citový. Tým, že prehnal význam rozumu a uvažovania, znehodnotil prínos srdca. Proti geometrickej metóde (esprit de geometrie) Pascal stavia "afektfvnu metódu" (esprit de finesse); proti jasným a zreteľným ideám stavia "vzrušujúce idey"; proti presnosti rozumu "nadšenie srdca". Pascal pripisuje efektívnej metóde schopnosť živým a hlbokým spôsobom obsiahnuť samotný pôvod princípov. K rozumovému úkonu dochádza intuitívne a bezprostredne, takže je schopný dopracovať sa aj k zmyslu tých dôvodov, pred ktorými sa geometrické uvažovanie zastaví. Geometrický duch (esprit de geometrie) je podľa Pascala "upriamenosť mysle", kým duch jemnosti (esprit de finesse) je "širokosť mysle". Oboje môže bez toho druhého jestvovať, no prvé nesmie ignorovať dôležitosť druhého, lebo rozum sa síce vyznačuje geometriou, no súdnosť jemnosťou.
Dôvody srdca pomáhajú rozumovým dôkazom
Toto rozlíšenie dovoľuje Pascalovi pridružiť k rozumovým dôkazom aj dôvody srdca, jediné, čím možno pristúpiť k týmto prvotným princípom, ktoré rozum sám nie je vstave dokázať. Dokonca sa zvykne vychádzať z pohľadov srdca, keď rozum nemôže vysvetliť všetku svoju diskurzívnu činnosť: "Srdce cíti, že priestor má tri rozmery a že čísel je nekonečne veľa; rozum potom dokazuje, že nejestvujú také dve čísla, pri ktorých druhá mocnina jedného by bola dvojnásobkom druhého. Princípy cítime, tvrdenia sa dokazujú“.[5]
Srdce, t.j. intuícia je pri pramení ľudských poznatkov, ktoré sú väčšej hodnoty, poznatkov, ktoré rozum nemôže ani pochopiť, ani ospravedlniť, ako sú pravdy viery, morálky a filozofie. Rozumu náležia vedecké poznatky.[6]
Človek dosahuje svoju veľkosť pri spoznávaní Ježiša Krista. Úbohosť a veľkosť človeka
Pascal ďalej tvrdí že treba poznať seba samého, lebo aj keď to neposlúži nájdeniu pravdy, aspoň to pomôže usmerňovať vlastný život, a nad to niet nič správnejšieho." Takto sa vlastne sokratovské sebapoznanie stavia proti descartovskému "cogito", lebo prenáša zrejmosť ľudského jestvovania z oblasti metódy do oblasti problému. Pri skúmaní človeka tak Pascal dochádza ku konštatovaniu, že ľudská prirodzenosť je "dialektikou úbohosti a vznešenosti". Človek, ktorého odvodná (pravá a prvá) prirodzenosť v dejinách žije v podmienkach kráľa radeného z trónu (druhá prirodzenosť - Kristus), znáša trápenia a úzkosti vyhnanstva, pričom túži po stratenom kráľovstve – večnom živote, z ktorého si v sebe zachoval zjavné znaky bývalej vznešenosti. Proti descartovskému dualizmu myslenia a rozpriestrannenosti stavia Pascal dualizmus vznešenosti a úbohosti.
Ohraničenosť ľudského poznania
V bezprostrednej konfrontácii s prírodou človek zisťuje mieru svojej vnútornej protirečivosti. Javí sa "v porovnaní s nekonečnom ako nula, v porovnaní s nulou ako všetko, je čosi medzi všetkým a ničím. Je nekonečne ďaleko od pochopenia týchto krajností, cieľ a princíp vecí zostávajú preň neprekonateľné utajené v nepreniknuteľnom tajomstve. Je rovnako neschopný pochopiť ničotu, z ktorej vzišiel, ako nekonečno ktoré ho pohlcuje."[7]
Keď Pascal takto paradoxne človeku vymedzil hranice, o jeho poznávacej schopností vyhlási: „rozum nie je schopný osvojiť si poznateľné veci vo väčšej miere od tej, v akej je ľudské telo schopné zaujať miesto v nekonečnosti prírody. Zmysly ubíja každá krajnosť: vyčerpáva nás prílišný hluk, oslepuje prílišné svetlo; prílišná vzdialenosť i prílišná blízkosť bránia pohľadu...“[8]
Blaise Pascal nebol len veľkým vedcom a veľmi živým polemikom, vyznačoval sa aj veľmi jemným duchom. Vedel ako máloktorý iný génius spojiť "ľ esprit de geometrie a "ľ esprit de finesse" (ducha geometrie s duchom jemnosti). Zásluhou prvého pokročila matematika a veda, druhým dosiahol hlboké pochopenie zmyslu jestvovania človeka ako kresťana. Všetky jeho filozofické názory sú plodom spomenutého "ľ esprit de finesse, prenikavého, sťaby intuitívneho poznania ľudskej reality v jej konkrétnych historických podmienkach, tej ľudskej reality, ktorú zakúsil aj v krajnej fyzickej a morálnej krehkosti, aj v neporovnateľnej duchovnej veľkosti, keď sa necháva premôcť a preniknúť vierou a milosťou Kristovou. O týchto dvoch veciach, teda o úbohosti a o veľkosti človeka znovuzrodeného v Kristovi, hovoria aj jeho "Myšlienky".
[1] Porov. PASCAL, B.: Myšlienky, s. 65
[2] Porov. PASCAL, B.: Myšlienky, s. 65
[3] Porov. PASCAL, B.: Myšlienky, s. 65
[4] Porov. PASCAL, B.: Myšlienky, s. 65
[5] Porov. PASCAL, B.: Myšlienky, s. 38
[6] Porov. PASCAL, B.: Myšlienky, s. 39
[7] Porov. PASCAL, B.: Myšlienky, s. 39
[8] Porov. PASCAL, B.: Myšlienky, s. 40
