Čo nedotlelo pod fasádami politických konvencií, stalo sa žeravou každodennosťou. Ľudia, presne zaškatuľkovaní do hierarchických štruktúr meravej spoločnosti, zrazu vzplanuli ako fakle a svojim svetlom prežiarili celkom nové priestory, v ktorých sa odkryli nové možnosti. Niektorí zhoreli v plameňoch, čo sami rozžrali, niektorých táto horúčava zakalila, iný zostali kdesi mimo nej a vôbec sa ich nedotkla. Jedno je však isté: reťazová reakcia prebiehala s takou prudkosťou, že jednoducho nebol čas na spravodlivé rátanie hrdinov a obetí, urazených a ponížených, poškodených a obmedzených. A zdá sa, že ten čas neprišiel ani po rokoch, hoci medzitým všeličo dozrelo a všeličo odhalilo svoju pravú tvár. Naopak, na staré udalosti sa usadzuje prach nových a niekdajšie žeravenie sa často stáva minulosťou žiaľ dávno zabudnutou, z ktorej profitujú potichu a spôsobom im vlastným tí, na ktorých sa menovite už dávno zabudlo, no ich dielo trvá dodnes...
KOMUNISTICKÁ IDEOLÓGIA A JEJ TOTALITÁRNA TVÁR
Komunistická ideológia
Jednou z úloh programu komunistickej strany bolo a je úplné a definitívne potlačenie náboženstva ako nevedeckej a marxizmu – leninizmu cudzej ideológie.[1] Tento režim z cieľom úplného odstránenia náboženstva začal, a v niektorých krajinách sveta ešte stále pretrváva dodnes, od tých najvyšších vrstiev – dôsledné rozdeľovanie a zastrašovanie kňazov a biskupov skôr či neskôr znamená len jediné: pod vplyvom chýbajúceho kléru nieje možné vysluhovať veriacim kresťanom liturgie a sviatosti, čo predznamenáva hlboký náboženský a taktiež aj morálny úpadok človeka. Na vlnách tohto ateisticko - politického myslenia Karla Marxa či Friedricha Nitzscheho postavený tento myšlienkový smer hlása myšlienku, že každý by sa mal rovnako podieľať na spoločenskom vlastníctve. Marx si želal, aby spoločenský systém, v ktorom väčšina ľudí pracovala za nízku mzdu, kým niekoľko boháčov vlastnilo továrne a pôdu, bol nahradený iným systémom. Snahy komunistickej štátnej moci v súvislosti z cirkvami o ich využití a jej kňazov i veriacich možno pokladať za určitú formu perzekúcie.[2] A to najmä pre ciele, ktoré chcela štátna moc ich využitím dosiahnuť a prostriedky pomocou ktorých sa tak dialo. Tým cieľom bolo na jednej strane upevnenie postavenia režimu a nového spoločenského poriadku, na strane druhej postupné okliešťovanie cirkvi a náboženstva a ich zánik. Používanými prostriedkami bolo zväčša vydieranie, nátlak, snaha o korumpovanie, vnášanie rozporov. Paradoxnom je najmä neuvedomenie si že ak aj mala byť cirkev pre komunistov v niečom nápomocná, tak predovšetkým v presadzovaní ich cieľov – budovaní socializmu a zmene spoločnosti. Zároveň mala byť cirkev likvidovaná aj využitím cirkvi samotnej, využitím kňazov, laikov. Vychádza to nanajvýš polemické a paradoxné že v konečnom dôsledku mali byť kňazi a veriaci „nápomocní“ – bez toho, aby si to uvedomovali – pri likvidácii cirkvi. Keďže na Slovensku mala a má cirkev veľmi silné postavenie, ak sa chceli príslušníci komunistickej vlády dostať k veľkému počtu veriacich, tak aby si ich získali, najlepšie sa tak mohlo stať práve skrze cirkev.[3] Prostredníctvom kňazov, ktorým ľudia dôverovali, mohli osloviť široké masy veriacich. To, samozrejme, predpokladalo v prvom rade získať samotnú cirkev, najmä jej hierarchiu, ktorá by vďaka cirkevnej disciplíne presadila žiadaný kurz aj medzi nižším klérom.
Politická filozofia katolíckeho duchovenstva na obranu pred totalitným režimom
Z cieľom nadobudnutia nielen náboženskej slobody sa v otázke konfrontovania s filozofiou tohto politického režimu sa československé katolícke duchovenstvo následne rozhodlo v časoch socializmu vstúpiť do vyjednávaní zo štátom a presadzovať v ňom ideu dokonalosti a ľudskej spolupatričnosti pri spolunažívaní v spoločnosti v neobmedzenej slobode slova a skutkov. Tento princíp nachádza veľké nadšenie a ohlas najmä v radoch katolíckych laických veriacich, znamená však veľké riziko pre duchovných, pre ktorých je takéto „spoluúčinkovanie“ v politike nezlučiteľné z ich primárnym povolaním – klerickým stavom. Prvotná myšlienka tohto princípu blahodarnosti pre každého bola, že dôstojnosť ľudskej osoby si ďalej vyžaduje, aby každý veriaci človek mohol konať slobodne a na vlastnú zodpovednosť. Preto každý musí v občianskom živote uplatňovať svoje práva, plniť svoje povinnosti a družne spolupracovať s inými na nespočetných dielach, predovšetkým z vlastnej iniciatívy a z vlastného rozhodnutia, teda podľa svojho presvedčenia, úsudku a vedomia vlastnej zodpovednosti, a nie pod hrozbou trestov alebo zvlášť na vonkajší nátlak.[4] Veď spoločnosť vybudovaná na násilí nemá ani dnes v sebe nič ľudského: obmedzuje sa v nej osobná sloboda, namiesto toho, aby sa vhodne napomáhal nehatený rozvoj a zdokonaľovanie ľudskej osobnosti. Zároveň sa občianske vrchnosti musia naozajstne pričiniť o to, aby sa vytvorili podmienky, ktoré by všetkým občanom umožnili a uľahčili ochranu svojich práv, ako aj plnenie povinností. Preto sa musia verejné vrchnosti starostlivo usilovať o to, aby občania napredovali tak po hospodárskej, ako aj sociálnej stránke bez ohľadu na vierovyznanie a aby sa úmerne so vzrastom produktívnosti rozvíjali aj základné verejné služby. Verejné vrchnosti sa musia postarať i o zabezpečenie občanov, aby im nechýbali potrebné prostriedky na slušné živobytie, keď sú postihnutí nejakým nešťastím, alebo keď sa vyskytujú väčšie ťažkosti pri plnení rodinných povinností. A takisto v záujme všeobecného dobra si vyžaduje, aby verejné vrchnosti jednak určili a chránili občianske práva, jednak aby ich zveľaďovali, dbajúc pritom o dokonalú rovnováhu, aby totiž neuprednostňovali práva určitých jednotlivcov alebo skupín, aby sa tak vyhlo vzniku privilegovaných kruhov v štáte a zároveň nech dávajú pozor, aby nevhodnými opatreniami v záujme občianskych práv neboli na prekážku ich skutočnému uplatňovaniu.[5]
DÔSLEDOK KOMUNISTICKEJ IDEOLÓGIE NA NÁBOŽENSKÚ FILOZOFIU DNEŠKA
Pozostatky komunistickej mentality v súčasnej spoločnosti
Dodnes sú i medzi kresťanmi stúpenci socializmu, ktorí sa odvolávajú na Bibliu, že prví kresťania obce v Jeruzaleme podľa Skutkov apoštolov mali všetci všetko spoločné a jeruzalemská apoštolská obec nebola tiež v dejinách kresťanstva ojedinelá.[6] Všetky rehoľné komunity a vôbec celý kláštorný život dnes sú fakticky založené na princípe spoločného vlastníctva – napriek tomu však nemôžeme hovoriť o totalitnom socializme. Tento „socializmus kláštora“ je realizovateľný, pretože rešpektuje ľudskú slobodu, socializmus je však ako politicko-ekonomický systém utópiou, nakoľko ľudskú slobodu ničí.[7] Dobrovoľne uskutočnený vstup do rehoľnej spoločnosti môže byť kláštorom; nútené zospoločenštenie proti vôli čo len jediného člena komunity v politickom totalitnom systéme je koncentračným táborom. Spoločné vlastníctvo niečoho a vôbec majetku je uskutočniteľné a môže dobre fungovať len v menších komunitách, keď sa všetci jej členovia na tom dobrovoľne zhodnú a dohodnú. Presne toto bol prípad prvej kresťanskej obce v Jeruzaleme i neskoršieho veľkého množstva kláštorných komunít. Spoločné vlastníctvo výrobných prostriedkov predpísané štátom alebo i menšou správnou jednotkou je utópia, vysnená a veľmi zidealizovaná vízia dokonalej spoločnosti, aká nie je realizovateľná, pretože človek nikdy nie je a ani nebude dokonalý. Ak najrôznejší revoluční stúpenci v dejinách chceli a chcú niečo také uskutočniť a zaviesť v politike socialistický systém, nikdy nemohli a nemôžu získať dobrovoľný súhlas všetkých subjektov, museli a musia preto použiť násilie. Nútené odňatie majetku druhému potom nemožno nazvať inak ako krádež – zhabanie majetku Cirkvi, väznenie veriacich a duchovných. Toto nerozlišujú dnes mnohí kresťanskí obhajcovia socializmu. V prvotnej Cirkvi a v kláštorných komunitách nikto nebol násilím nútený sa svojho majetku vzdať, všetko prebiehalo na báze striktnej dobrovoľnosti.[8] V socialistickom štáte to tak ale nebolo a nie je, násilná krádež majetku si vždy vyžaduje prísnu totalitnú vládu, lebo bez nej by sa socializácia nedala uskutočniť a bez nej by sa postihnutí radikálne domáhali reštitúcie svojich majetkových práv. Socializmom bol takisto napríklad Hitlerov nemecký nacizmus, ktorý sa aj sám takto nazýval – ako národný socializmus, čo komunistická ale i socialistická ľavicová propaganda na západe dodnes zakrýva tým, že ho zámerne a celkom mylne nazýva fašizmom bez akejkoľvek odlišnosti vo vzťahu k napríklad talianskemu fašizmu Benitta Mussoliniho. Každý socializmus, i keď sa nazýva kresťanským je už v princípe zlý, lebo požaduje násilné vyvlastnenie súkromného majetku, čo sa nedá uskutočniť inak než brutálnym štátnym terorom a totalitnou vládou. Preto tiež Katolícka cirkev zvlášť dnes vo svojich dokumentoch neustále varovala a varuje pred akoukoľvek víziou socializmu, nielen pred marxistickým komunizmom.
Filozofia náboženstva v niektorých prípadoch na Slovensku dnes
Pád komunizmu je začiatkom ďalšej revolúcie, ktorá pokračuje. Padol berlínsky múr, „železná opona“ ale má padnúť ešte veľa múrov vybudovaných mentalitou komunizmu i konzumizmu. Nevieme ako sa to stane. Vidíme však, že svet sa stáva stále viac a viac mladým a že pomaly vzniká nová jednotná ale mnohostranná svetová kultúra. Pápeži nás vyzývajú aby to bola filozofia lásky, ktorá prebuduje svet a zmierni neblahé dôsledky, ktoré zanechal na nás tento beztak nepochopený myšlienkový smer a z ktorého sa budeme pravdepodobne ešte dlho spamätávať.[9] Metóda ktorú Cirkev cez koncily predkladá na vyliečenie rán z bolestí totalitného režimu je práve cirkevný dialóg s týmto mladým a rozvíjajúcim sa svetom. Ak aj vo svete táto veľmi účinná metóda je už bežne zaužívaná a prináša bohaté ovocie, žiaľ, na Slovensku tomu tak ešte nieje. Polemikou môže byť hľadanie príčiny, prečo tomu tak je – ak sa vo svete povzbudzujú všetci klerici k otváraniu sa svetu skrz médiá, u nás sa takýmto spôsobom zabraňuje k hlásaniu pravdy zákazom vyjadrovania sa aj do dôveryhodných kresťanských médií. Ak sa vo svete hlása dôstojnosť človeka pred Bohom, na Slovensku sa zato predstavitelia takýchto či podobných téz umlčujú, či prípadne ich „komplici“ sú umlčiavaní menšou stredovekou metódou menšieho kacírstva. Ak Cirkev hlása slobodný dialóg – u nás sa zavrhuje akákoľvek možnosť dialógu z cieľom napríklad nájdenia objektívnej pravdy, ktorá by vysvetlila napríklad neblahé poškodenie mena či krivého obvinenia.
Z uvedených príkladov je akosi veľmi badateľne vidieť nezahojené rany práve z čias totalitného režimu, z ktorých sme sa ešte stále nestihli vyliečiť a ktoré v nás spôsobilo to tvrdé prenasledovanie, ktoré spôsobila a spôsobuje filozofia totalitného systému usporiadania spoločnosti. Psychické a fyzické ujmy na zdraví ktoré museli podstúpiť katolícki duchovní v čase ich účinkovania v Mierovom hnutí alebo aj v hnutí Pacem in terris, v nich zanechali hlbokú stopu, z ktorej sa nespamätali ani dnes, 27 rokov od pamätného novembra v Československu. Ale nové svetlo začne svietiť už čoskoro. Ako povedal pápež František, „život sme nedostali preto, aby sme ho žiarlivo strážili pre seba samých, ale preto, aby sme ho darovali. Drahí mladí, buďte veľkodušní! Nebojte sa snívať o veľkých veciach.“[10] Tento fakt, že títo mladí ľudia nezažili to kruté prenasledovanie štátnou mocou a presadzovanie totalitnej filozofie, dáva tušiť predzvesť dobrého života, blaha spoločnosti a v konečnom súčte sčasti aj dobre usporiadanej spoločnosti.
Socializmus v každej forme znamená len a jedine zotročenie človeka. Ako je potom možné, že táto náuka sa stala už v 19. stor. takou populárnou a žiaľ, zostáva ňou dodnes?
Aj v dnešných časoch počujeme z úst mnohých ľudí nespokojných s terajšou politickou situáciou donekonečna sa opakujúci výrok, že „vtedy sa žilo lepšie - za komunizmu bola práca, teraz tomu tak nie je“.
Vo všeobecnosti však dnes nie je odpoveďou na vyriešenie tohto problému zavedenie napríklad všeobecnej pracovnej povinnosti a prikázať prácu, hoci aj úplne zbytočnú, za ktorú sa vypláca mzda na úrovni podpôr v nezamestnanosti; je však problém zaistiť občanom prácu podľa ich schopností a kvalifikácie a predovšetkým: neprepúšťať ich zo zamestnania
z dôvodov politických alebo náboženských. Socializmus treba tušiť všade tam, kde sa presadzuje nejaká forma utópie. Je však dôležité toto nebezpečenstvo reflektovať a brániť sa mu, kým je čas. Jedinou možnou formou obrany je primknúť sa ku slobodnej katolíckej sociálnej náuke, ktorá síce nesľubuje nebo na zemi, ale reálne predkladá možnosti solídneho života v relatívnom dostatku základných potrieb, čo musí štát garantovať patričnou legislatívou, ako učia pápeži: základom je súkromný majetok ako zdroj obživy a existencie, ale majiteľ musí mať vždy na pamäti, že na ňom stojí morálna povinnosť užívať ho pre dobro celku. Toto odporuje ako socialistickému chápaniu znárodnenia - čiže ukradnutia, ako aj liberálnej kapitalistickej absolútnej slobode nakladania s majetkom.
[1] DLUGOŠ, F.: Vybrané kapitoly z Cirkevných dejín(1565 – 2012), s. 115
[2] Porov. SCHUSTER, R.: Ultimátum, s.48
[3] Porov. PEŠEK, J. – BARNOVSKÝ, M.: Štátna moc a Cirkvi na Slovensku 1948 – 1953, s. 278
[4] Porov. (PIT 19)
[5] Porov. (PIT b. 47 – 49)
[6] Porov. (Sk 2,44)
[7] Porov. PEŠEK, J. – BARNOVSKÝ, M.: Štátna moc a Cirkvi na Slovensku 1948 – 1953, s. 165
[8] Porov. (Sk 2, 45)
[9] KONEČNÝ, A.; ONDOVČÁK, J.: 10 rokov Kňazského seminára a teologických štúdií. s.33.
[10] HAMRÁČEK, R.: Pápež vidí mnoho mladých a dáva im seriózne výzvy[online].[cit. 2013-04-25] . Dostupné na internete: <http://rokviery.blogspot.sk/2013/04/papez-vidi-mnoho-mladych-dava-im.html>
