Spravodlivosť sa týka:
1. Všeobecného dobra celej spoločnosti, časti spoločnosti alebo dobra rodiny a národov. Ide tu o zákonnú spravodlivosť od jednotlivca k celku
2. dobra jednotlivca, ktoré mu priznáva spoločnosť
3. dobra jedinca voči druhému jedincovi a to hlavne v ľudských právach
Porušenie spravodlivosti vyžaduje nielen jej obnovenie, ale aj náhradu škody, ktorú sa dá najlepšie stanoviť u zmennej spravodlivosti. Delikty proti spravodlivosti nie sú rovnakého druhu: inak u krádeže, vraždy, cudzoložstva a nactiutŕhania.[1]
Od všetkých jednotlivcov a spoločenských inštitúcii sa vyžaduje konať tak, aby sa jednotlivým ľuďom umožnil a napomáhal integrálny rozvoj ich osobnosti a všetkým inštitúciám naplnenie ich cieľa. Druhý vatikánsky koncil prezentuje všeobecné dobro ako súhrn podmienok spoločenského života, ktoré umožňujú spoločenstvám ako aj jednotlivým členom dosiahnuť plnším a nehatenejším spôsobom svoju dokonalosť. Každý jednotlivec nevyhnutne súvisí so spoločným dobrom. Spoločné dobro sa týka života všetkých ľudí. Od každého jednotlivca a predovšetkým od tých, ktorí riadia spoločnosť sa vyžaduje rešpektovanie 3 základných prvkov:
rešpektovanie osoby – v záujme spoločného dobra, je verejná autorita povinná rešpektovať základné a neodcudziteľné práva ľudskej osoby
spoločné dobro vyžaduje sociálny blahobyt a rozvoj spoločnosti – verejná moc by mala konať tak, aby každému zabezpečila to, čo potrebuje na prežitie (šatstvo, jedlo, bývanie)
spoločné dobro v sebe zahŕňa pokoj – akúsi stálosť a bezpečnosť v poriadku – od verejnej moci sa očakáva, že zabezpečí pokoj v spoločnosti.[2]
Hranica slobody človeka pre spoločné dobro
Princíp spoločného dobra by mal byť považovaný za najvyšší zákon pri budovaní sociálnej spoločnosti. Mal by brániť ľudí pred egoistickými pohnútkami jednotlivcov alebo nejakých skupín. Hoci hlavným garantom princípu spoločného dobra by mal byť štát, spoločné dobro má byť cieľom všetkých členov spoločnosti. V prípade, že nastane konflikt medzi spoločným dobrom a dobrom jednotlivca (A TEDA NASTANE OTÁZKA KDE JE HRANICA SLOBODY ČLOVEKA HLAVNE V DEMOKRATICKEJ SPOLOČNOSTI, ABY MOHLA ZAČAŤ SLOBODA DRUHÉHO ČLOVEKA?) treba zabezpečiť podľa Sociálnej náuky Cirkvi spoločné dobro aj prinesením obetí jednotlivcov. Na druhej strane tieto obete jednotlivcov nemôžu byť natoľko veľké, aby v konečnom dôsledku viac znemožňovali ako napomáhali rozvoju spoločného dobra. Prijateľné riešenie pre dotknutého jedinca spočíva v konečnej akceptácií nariadenia verejnej moci (HOCI SI V TOMTO BODE MOŽU ISTÉ PRÍPADY PROTIREČIŤ...) a v umiernenosti pochopenia jednotlivých dobier. UMIERNENOSŤ je morálna čnosť ktorá usmerňuje príťažlivosť potešení a zaisťuje rovnováhu pri užívaní stvorených dobier. Ide o výchovu k miernosti, najsúkromnejšej čnosti. Týka sa konkrétnych životných hodnôt – pitia, jedenia, spoločenského uznania, vedenia, spravodlivosti a pohlavného pudu.[3] Nie je správne odoprieť si oprávnené požiadavky prirodzenosti, ale takisto si ich nechávať a nechať prerásť cez hlavu – a toto charakterizuje typickú kresťanskú čnosť. Namiesto uspokojovania nezriadených túžob pripravuje miernosť k poznaniu vlastných ideálov a zoradeniu vlastného života v tejto perspektíve cieľa. Nezriadenými vášňami, potrebami a inštinktívnosťou poznačený človek potrebuje vlastné riadenia. Podarí sa mu to len v prípade istej prednostnej voľby, každodennom pokračujúcom zvažovaní dôvodov, vedomím postojom zriekania sa z dôvodu vyšších ideálov a spoločenského dobra na jeho úkor. Veď sám si určuje cieľ, pre ktorý sa rozhodne niečoho zrieknuť a stanoviť si hranice. Sebazapieranie a sebarelativizácia sa stáva možnou len z dôvodu spoznania väčšieho a hlbšieho využitia vlastných možností. Tento postoj je skutočne intímny, pretože len sám v sebe a spolu s Bohom spozná človek nevysloviteľnú pravdu vlastného života. Takto k UMIERNENOSTI patrí tiež ostýchavosť – vôľa k ochrane najvnútornejšej ľudskej dôstojnosti, vôľa túto znášať s Bohom, vôľa spoznávať a spoznať vlastné povolanie...
Na druhej strane Benedikt XVI. vo svojej encyklike Deus Caritas est upozorňuje, že Cirkev nemôže a nesmie vziať do svojich rúk politicky boj s cieľom vytvoriť čo možno najspravodlivejšiu spoločnosť. Nemôže a nesmie sa stavať do pozície štátu. Ale takisto nemôže a nesmie zostať na okraji v boji za spravodlivosť. Musí sa doň začleniť cestou rozumných argumentácií a musí prebúdzať duchovné sily, bez ktorých by spravodlivosť, ktorá si vždy vyžaduje aj umiernenosť, nemôže ustáliť ani prosperovať.[4] Podľa I. V. M Szaniszla nie je úlohou pastierov Cirkvi priamo zasahovať do organizovania politického a sociálneho života. Táto úloha je súčasťou povolania veriacich laikov, ktorí z vlastnej iniciatívy spolupracujú so svojimi spoluobčanmi.[5] Ako ďalej Benedikt XVI. dodáva: „spravodlivá spoločnosť nemôže byť dielom Cirkvi, ale musí sa uskutočniť politikou“.[6] Napriek tomu angažovať sa za spravodlivosť ponúknutím vedomostí a svojej vôle, v službe dobra, to sa Cirkvi hlboko týka. Štát, ktorý chce všetko zabezpečiť, ktorý všetko vzťahuje na seba, sa v konečnom dôsledku stáva byrokratickou inštanciou, ktorá nemôže zabezpečiť to najpodstatnejšie, čo trpiaci – a každý človek – potrebuje: láskyplnú osobnú starostlivosť. Nepotrebujeme štát, ktorý všetko riadi, ale štát, ktorý v línii princípu subsidiarity veľkodušne uznáva a napomáha iniciatívy povstávajúce z rôznych sociálnych síl, spojené spontánnosťou a blízkosťou ľuďom, ktorí potrebujú pomoc. I. M. V. Szaniszló túto tézu rozvíja v tvrdení, že bohaté národy majú veľkú zodpovednosť voči tým, ktoré si sami nemôžu zabezpečiť prostriedky rozvoja. Ide o povinnosť solidarity a lásky, záväzok spravodlivosti, najmä ak blahobyt národov pochádza zo zdrojov, za ktoré sa spravodlivo nezaplatilo.[7] Cirkev je jednou z týchto živých síl: pulzuje v nej dynamika lásky podnecovanej Kristovým Duchom. Cirkev neponúka ľuďom len materiálnu pomoc, ale aj duchovnú posilu a uzdravenie. Táto pomoc je neraz dôležitejšia než materiálna podpora.[8] Tvrdenie, že spravodlivé štruktúry by spravili zbytočnými diela charitatívnej lásky, v sebe skrýva materialistické chápanie človeka: poveru, že človek vraj žije „len z chleba“ (Mt 4, 4; porov. Dt 8, 3) – presvedčenie, ktoré ponižuje človeka a neuznáva práve to, čo je najvlastnejším spôsobom ľudské. [9] Takto môžeme v živote Cirkvi teraz presnejšie ujasniť vzťah medzi úsilím o spravodlivý štátny a spoločenský poriadok na jednej strane a organizovanými charitatívnymi aktivitami na strane druhej. Videli sme, že vytváranie spravodlivých štruktúr nie je bezprostrednou úlohou Cirkvi, ale patrí do sféry politiky, teda do oblasti rozumu zodpovedného za seba samého. Tu má Cirkev poslanie sprostredkovateľa, nakoľko je na nej, aby prispela k očisťovaniu rozumu a k prebudeniu morálnych síl, bez ktorých nie je možné vytvoriť spravodlivé štruktúry ani zabezpečiť ich dlhodobú účinnosť.[10]
Bezprostredná úloha pracovať na spravodlivom spoločenskom poriadku je vlastná veriacim laikom. Ako občania štátu sú povolaní zúčastňovať sa na verejnom živote. Nemôžu sa teda zrieknuť účasti na mnohostrannej a rôznorodej ekonomickej, sociálnej, legislatívnej, administratívnej a kultúrnej činnosti, určenej organicky a inštitucionálne napomáhať spoločné dobro. Poslaním veriacich laikov je teda správne usporadúvať život spoločnosti, rešpektujúc jeho legitímnu autonómiu umiernení vo vlastných potrebách a spolupracujúc s inými občanmi podľa náležitých kompetencií a na vlastnú zodpovednosť.[1] Aj keď špecifické prejavy cirkevnej charitatívnej lásky nikdy nemožno zamieňať s aktivitami štátu, zostáva pravdou, že charitatívna láska musí podnecovať celý život veriacich laikov, a teda aj ich politickú aktivitu, prežívanú ako „sociálna charita“.[2]
[1] BENEDIKT XVI.: Deus Caritas est. Encyklika pápeža Benedikta XVI. o kresťanskej láske. s. 43
[2] BENEDIKT XVI.: Deus Caritas est. Encyklika pápeža Benedikta XVI. o kresťanskej láske. s. 44
[1] SZANISZLÓ, I. M.: Fundamentalmoral. Úvod do základnej Katolíckej morálnej teológie II. s. 181
[2] Ide o oficiálne učenie Magistéria Cirkvi v oblasti Katolíckej sociálnej náuky, ktorá takto charakterizuje princíp spoločného dobra.
[3] SZANISZLÓ, I. M.: Fundamentalmoral. Úvod do základnej Katolíckej morálnej teológie II. s. 183
[4] BENEDIKT XVI.: Deus Caritas est. Encyklika pápeža Benedikta XVI. o kresťanskej láske. Trnava : SSV, 2006, s. 41
[5] SZANISZLÓ, I. M.: Nepokradneš. Teologický pohľad na hospodársku etiku podľa siedmeho Božieho prikázania. Košice : TypoPress, 2009, s. 38
[6] Porov. BENEDIKT XVI.: Deus Caritas est. Encyklika pápeža Benedikta XVI. o kresťanskej láske. s. 42
[7] SZANISZLÓ, I. M.: Nepokradneš. Teologický pohľad na hospodársku etiku podľa siedmeho Božieho prikázania. s. 45
[8] BENEDIKT XVI.: Deus Caritas est. Encyklika pápeža Benedikta XVI. o kresťanskej láske. s. 42
[9] BENEDIKT XVI.: Deus Caritas est. Encyklika pápeža Benedikta XVI. o kresťanskej láske. s. 43
[10] BENEDIKT XVI.: Deus Caritas est. Encyklika pápeža Benedikta XVI. o kresťanskej láske. s. 43
