Ktovie kedy naozaj prvýkrát zasvietilo svetielko nádeje možnosti natočenia dvojky. Oficiálne sa o prípravách filmu začalo hovoriť už zhruba v 2015 roku. Stálo to divácke čakanie za to? Dá sa hovoriť o Perinbabe a dvoch svetoch ako o úctihodnom samostatnom pokračovaní jednotky?
Z rôznych diskusií s majstrom Jakubiskom vieme, že síce chcel od istej doby veľmi zopakovať úspech Perinbaby jej ďalším pokračovaním, z osobného hľadiska nemohol pre fakt, že ústredná postava Perinbaba, herečka Giulietta Masina zomrela. Podľa jeho slov by film s možným preobsadením Perinbaby nebol tým pravým orechovým. Vtedy ešte asi netušil, že sa mu podarí o pár desiatok rokov vyriešiť tento problém vďaka pokročilej filmovej technológii a neyužitým záberom Giulietty z prvého filmu.
V úvode sa cez postavu Alžbetky, mamy nového hlavného protagonistu Lukáša, dozvieme skratkovito cez komentovanú retrospektívu o čom bol prvý príbeh Perinbaby. Je to rýchle a umné riešenie, ktoré môže vyvolať nostalgickú atmosféru pre generácie prvej Perinbaby. Detský divák má akési backstory o Alžbetke, ktoré by mu v podstate ani nechýbalo a to platí aj pri staršej generácii. Paradoxne by sme bez tejto sekvencie mohli prísť o pekné poukázanie na tradovanie príbehov z generácie na generáciu avšak pri epilepticky pôsobiacom strihu a radení záberov, ktoré začnú nasledovať minimálne v prvej tretine filmu by skrátenie prológu nikomu neublížilo. Dieťa by malo väčšiu šancu pochopiť z pár slov čo sa Lukášovej mame za mlada prihodilo. Takto je tam príliš veľa postáv a príbehu. Existuje také nepísané pravidlo, že zápletku a dej kvalitného filmu vieme vyčítať z prvých pár minút. Či už si to pán Jakubisko uvedomil alebo nie, presne takto funguje aj jeho úvod. Predpovie nám čo nás bude čakať najbližšiu deväťdesiatminútovku.
Paródia na filmové rozprávky a nový druh reagge
Film sa dá pomyselne rozdeliť na dva väčšie celky. Prvým je spomínaný Alžbetkin prológ a Lukášova cesta do sveta. Táto sekvencia pôsobí tak, akoby sa chcel Jakubisko priblížiť čo najviac novej generácii. Novodobý divák môže byť zvyknutý na rýchly strih s vypointovaním príbehu. Toho sa pravdepodobne chcel režisér držať. Tentokrát však strih a tempo naberie ukrutnú rýchlosť. Snaží sa na malej ploche čo najrýchlejšie dostať k pripravenému dramatickejšiemu jadru filmu. Zbytočne nerozvíjať klišé o putovaní, poukázať na jednoduchosť filmových rozprávok ako takých, ktoré rady využívajú princíp cesty a putovania hlavného hrdinu.
Dá sa to však vnímať aj tak, že možný zámer tejto časti bol tak trochu si vystreliť z ostatných rozprávok. Z toho, aké je vo svojej podstate jednoduché natočiť filmovú rozprávku od prvého nápadu až po zrealizovanie. Stačí sa držať jednoduchých zaužívaných pravidiel a dobrá rozprávka je na svete. V tejto rovine by sa dalo prvej časti filmu veľa vecí odpustiť. Nastáva tu však jeden z niekoľkých problémov. Na to ako rýchle sú sekvencie, tak prázdne pôsobia. Dramatické situácie do ktorých sa Lukáš na začiatku dostáva vyznievajú parodizujúco, čo bol pravdepodobne zámer, ale príbeh v podstate spomaľujú. Aj napriek tomu, že si chcel režisér nechať dostatok času na vyrozprávanie druhej, podstatnejšej časti. Je otázne, či sa detský divák zvyknutý na iné tempo filmového rozprávania dokáže na to všetko chytiť. Podmaz tomu celému dotvára hudba od Ondřeja Soukupa a spolu s obrazom vytvára temporytmom niečo ako nový druh reagge. Znie to ako reagge, je to reagge, len to akosi stále nie je to pravé reagge.
Koľko efektov potrebuje dobrá filmová rozprávka
Tým druhým celkom je Lukášove zachraňovanie svojej vyvolenej a epilóg v podobe návratu domov. V tejto časti sa príbeh až príliš problematicky košatí. Veľa postáv a veľa myšlienok vás dostatočne zahltí a človek nevie na čo sa má skôr upriamiť. Nastane situácia, kedy sa tempo technicky spomalí a síce nápadov na plátne vidíme viac než dosť, môžeme sa začať nudiť. Nemuselo by sa to stať keby vznik filmu netrval skoro cez 10 rokov. Prekvapivo sa v príbehu miešajú viaceré druhy 2D animácie ku ktorým sa pridáva aj 3D animácia. Paradoxne, mnoho týchto efektov vyšlo oveľa lepšie akoby divák z traileru mohol očakávať ale v niektorých častiach sa pánovi Jakubiskovi nepodarilo ustriehnuť réžiu nad nimi a občas z nich vznikla do očí bijúca nesúrodosť.
Je pravda, že ku koncu filmu nám Jakubisko predostrie dostatočné alibi toho, prečo by to mohlo fungovať. Lukášovi sa to všetko snívalo. Lenže tieto animácie boli použité už aj pred Lukášovým snením. Existuje vysvetlenie aj na to, avšak znova zopakujem, že striedanie animácií v nesnovej časti príbehu sa mu úplne nepodarilo zrežírovať do jedného nerušeného celku. Menej je niekedy viac, platí to aj pri Jakubiskovej Perinbabe a dvoch svetoch. Môžeme sa domnievať, že ubranie niektorých efektov by nikomu neublížilo a druhá Perinbaba by bola od tej prvej stále o krok vpred.
Na Perinbabe a dvoch svetoch sa dajú vyzdvihnúť rôzne odkazy na známe rozprávky, legendy a slovenské povery. Je ich však príliš veľa a objavia sa bez vnútorného prepojenia fungovania Jakubiskovho sveta. Vzniká tu aj veľa drobných nejasností spôsobených rozvetvením príbehu a ich skratkovitým riešením. A mnohé drobné či väčšie fóry môžu pôsobiť neaktuálne.
Atmosféra ostáva
Čo sa však nedá majstrovi vytknúť je, že si okolo seba vytvoril výborný tím ľudí. Nakastovanie takmer všetkých postáv, exteriéry s interiérmi, kostýmy, dokonca aj tá hudba by bola lepšia ak by ju tvorcovia donekonečna nemuseli prerábať. Hudba bola vytvorená na takmer 200 verzií strihu filmu. Za zmienku stojí aj pieseň Mira Žbirku, Slovenská. Vytvorená na prosbu režiséra Jakubiska. Je škoda, že sa z nej nestala titulná skladba. Mohla by sa tak stať podobne obľúbeným motívom ako ústredná hudba Motív lásky, Petra Hapku z prvej Perinbaby.
Kamera pána Ďuriša v sebe nesie atmosféru prvého filmu a to je ťažšie akoby sa mohlo na prvý pohľad zdať. Takmer presným obsadením postavy je Dan Nekonečný v roli principála kočovníkov. Je otázne, či sa pánovi Jakubiskovi podarilo Nekonečného osobnosť ku koncu filmu ustriehnuť. Staršej generácii divákov by sa mohlo pozdávať, že vidia jeho kúsky zo Silvestrovských televíznych programov na prahu nového milénia.
Nad filmom by sa dalo dlho polemizovať. Je však možné, že ak by Jakubisko ubral zo všakovakých novodobých efektov, zostalo by mu oveľa viacej času a energie na ostatné. V minulosti pri Tisícročnej včele a tiež v Pehavom Maxovi a strašidlách dokázal, že vie natočiť plnohodnotný film a zároveň množstvo nápadov nechať na akýsi direct cut v podobe seriálu či ságy. Myslím si, že niečo také by Perinbabe a dvom svetom pomohlo ako víno. V Perinbabe a dvoch svetoch sa však nedá vytknúť citeľný silný rukopis autora po všetkých stránkach.
