Jasmínine slzy, Woody Allen

Jasmínine slzy, Woody Allen
Písmo: A- | A+

Tento článok obsahuje spoilery. Jedná sa o analýzu filmu. V prípade, že by si chcel časť článku niekde použiť, napíš mi prosím. Ďakujem.

Aké príbehy skrývajú vyšinutí podivíni sediaci v parku na lavičke?

-------------------------------------------------------------

Podarí sa žene prepadnutej z najvyššej spoločenskej triedy na pomyselné dno začleniť sa do obyčajnej spoločnosti?

Nestereotypuje si zbytočne stredná trieda vyššiu a naopak? Zároveň, dá sa nájsť súznenie týchto dvoch spoločenských vrstiev, vzájomné pochopenie sa a ak áno, nevrátime sa takýmto spôsobom oblúkom naspäť k istému stereotypu?

Nie je lepším riešením nechať veci plynúť, neprikladať im až takú dôležitosť a proste len žiť život bez „zbytočných“ otázok?  

-------------------------------------------------------------    

Jasmínine slzy sú výsledkom Jasmíninho života, kedysi siroty v pestúnskej starostlivosti, ktorá cítila celý svoj život, že má naviac ako len robiť obyčajnú čašníčku...atď. Za svojim cieľom si krvopotne išla vďaka tomu sa dostala na vrchol spoločnosti. Odtiaľ svojím pričinením opáči znova kúsok domova, kde má možnosť napraviť chyby minulosti a poučiť sa. Jasmína skôr viac rozpráva ako činí aj keď chvíľu máme pocit, že tentokrát naozaj vydrží pri svojich dobre nadstavených zásadách, že uvidíme pozitívnu zmenu z ktorej by Jasmína vyšla priam hrdinsky. Nekoná sa.

Divák sa od úvodu pozerá na Jasmínine slzy s istou ľútosťou, miestami až nechuťou, občas drobným pousmiatím sa. Zároveň Allen dáva priestor divákovi počas sondy do Jasmíninej hlavy možnosti na to aby jeho protagonista – Jasmína mohla byť pochopená, napriek prvému nie najlepšiemu dojmu, ktorý neprvoplánovo Allen pestuje u Jasmíny obraz za obrazom. Za mňa sa to darí tvorcovi veľmi dobre. Výsledok Jasmíninho zbláznenia je vlastne akýmsi expresívnym zobrazením jej snobského života predtým.

Príbehom sa tiahne aj línia klamania a sklamania. Jasmína sa celý život klame, síce z nej cítiť istú snahu o akúsi morálnu čistotu, do istej miery akoby Jasmína nestihla úplne dozrieť a zostala zaseknutá v idealizovaní, ktoré si starostlivo prekladala presvedčovaním sa v sebaklame aby sa cítila vnútorne vyrovnane za to, že síce porušila isté svoje zásady ale tak to vo veľkom svete chodí, inak to predsa nejde, je to normálne. Síce v samom závere je z Jasmíny s istotou cítiť akési seba sklamanie a to hlavne v momente, keď ju jej švagor stretne na ulici s novým partnerom. To je presne ten moment kedy som vo filme pocítil akési prasknutie celej bubliny rôznych „zbytočných“ otázok, ktoré nám Allen neustále servíroval počas filmu - okolo Jasmíny, okolo jej nevlastnej sestry Ginger.(Mimochodom pekná hra s významom mien.) O to Allenovi podľa mňa išlo, pohltiť rôzne vrstvy divákov „nechutnosťou“ Jasmíny alebo Ginger - záleží na to ku komu sa divák prikloní, či sa vôbec dokáže jednoznačne prikloniť na nejakú stranu. Dokým si divák v hlave rozoberá rôzne otázky okolo tých dvoch protipólov a zároveň prichádza na to, že vlastne u každého ako pri všetkom sa nájde pre a proti, je do istej miery obomi nohami v príbehu lebo pristane na Allenovu hru, vtedy príde Jasmínin švagor a zasmeje sa všetkým diváckym polemikám do tváre. Nasleduje potvrdzovací obraz s Jasmínou a jej synom, užívajúcim si/ žijúcim si život bez zbytočných otázok, „mimo civilizácie“.

Jasmínine slzy sú filmom o spoločnosti ako takej, ktorá akoby nevedela žiť bez afektu, klamania a sklamania.    

Skryť Zatvoriť reklamu