Večer, stál som pred domom,
Pozeral som sa na hviezdy,
rozprával sa s Bohom,
keď zrazu mi ukázal kresby.
Krásna žena, no bez tváre?
Život založený, len na pravde
Hviezdy kričia, to je ona!
Prijal som ju, do svojho lona.
Kresby poliate, iba slzami,
Dávam jej úsmev, žartami,
Na diaľku, hviezdnymi cestami,
Chýba mi, miestami.
Stojím stále pred domom,
Zrazu sa deje niečo s nebom,
Jedna hviezda silno svieti,
Potom letí, zrazu zhasne v nebi.
Bolo to niečo ako znamenie?
Zhaslo nebo, pouličné osvetlenie,
Bránou vstupujem domov,
Čo to bolo? „pýtam sa Bohov“.
Sila vedomia, spojitosť hviezd,
Na sekundu si zišiel, z vlastných ciest,
Ideš správnym smerom, vieš,
A keď ju uvidíš, určite onemieš.
Retrospektívne som sa vrátil v čase,
Možno som bol celý čas iba v tranze,
Pozerám na ďalšiu kresbu, ona nosí okuliare?
ale nevidím jej tvár, ach, už zase...
