V prvom rade si samozrejme všimnem tie úžasné svetelné obrazy, ktoré povzbudzujú predstavivosť ľudského rodu už tisícročia. Hneď potom si uvedomím, že celá tá nádhera, na ktorú sa pozerám, sú obyčajné žlto-biele body v hlbokej temnote o ktorých sme po väčšinu ľudskej existencie nič viac nevedeli a zostanem v úžase z toho aký obrovský význam napriek tomu počas celej ľudskej histórie mali a majú.
Keď sa však zadívam hlbšie, vidím ešte omnoho viac: Uvedomujem si, že sa pozerám tisíce rokov späť do minulosti, na udalosti, ktoré sa odohrali v ďalekom vesmíre v dobách, keď u nás „doma" bojovali rytieri za svojich panovníkov, či počas putovania slovanských kmeňov z ďalekej ázie, v časoch faraónov, či lovcov mamutov, ba dokonca ešte oveľa skôr. Vidím ohromné hviezdy mnohonásobne väčšie ako Slnko a vidím nespočet hviezd jemu podobných. Viem, že tam niekde je množstvo svetov, viac, alebo menej podobných tomu nášmu a neviem sa rozhodnúť, ktoré z nich sú fascinujúcejšie.
Stačí vziať ďalekohľad, alebo sa len ponoriť hlbšie do svojich myšlienok a vidím ešte ďalej. Vidím galaxie, tie gigantické svetelné ostrovy, ktoré obsahujú ďalšie a ďalšie svety, nepredstaviteľne vzdialené v priestore aj čase. V mysli sa dostávam na okraj nami pozorovateľného vesmíru a viem, že je to len malá časť celku vymykajúceho sa akýmkoľvek predstavám. Vidím jej vznik a kladiem si otázku: „Bolo niečo aj „predtým"?". Dostávam sa niekam, kde je možné všetko, na miesto, ktoré je bohatšie ako tá najpestrejšia kniha a reálnejšie ako akýkoľvek sen - a ja som jeho súčasťou - ja, stojaci pod tou tmavou oblohou ožiarenou malými bodkami niekde v neznáme, unášaný krásou toho všetkého a prežívajúci niečo, čo je slovami len ťažko popísateľné.
A cez deň... Vidím, tak ako všetci, modrú oblohu, má moju najobľúbenejšiu farbu. Chápem však tiež, že tá farba je tam len vďaka atmosfére, tej neskutočne tenkej vrstve rôznych plynov, ktorá obaľuje našu planétu a dala vzniknúť životu - od baktérii, cez rastliny, pavúky a hmyz, ryby a vtáky až po nás, so všetkými našimi snahami, láskami, trápeniami a šťastím. Od svalových buniek, cez krvinky a neuróny až po mozog a oči. Tie oči, ktoré ani zďaleká nie sú na Zemi jedinečné ani najlepšie, ale umožňujú nám vidieť - aj tú modrú farbu oblohy, na ktorú sa práve pozerám. A rovnako by som mohol pokračovať pri pohľade na stromy, rieky, jazerá, mosty, domy a aj ľudí naokolo.
Úplne najlepšie je, že na toto všetko nepotrebujem takmer nijakú predstavivosť. Nejde totiž o žiadnu fantáziu, ale o reálny svet, taký, aký je, teda aspoň do takej miery ako sme ho boli zatiaľ schopní spoznať. A toto všetko môžem vidieť a vedieť len vďaka vede a tomu málu, čo sa nám podarilo o tomto nepredstaviteľne rozmanitom svete dozvedieť.
Vďaka vede môžeme tiež komunikovať s tými, na ktorým nám záleží, nech sme na tejto planéte akokoľvek vzdialení, umožňuje nám užívať si chutné jedlo, piť dobré víno, vie tlmiť naše bolesti, pomáha slabo-počujúcim počuť, ľuďom bez nôh chodiť a každý deň zachraňuje naše životy a predĺžuje ich. Veda nie je len súčasťou života, veda je život sám o sebe, veď nakoniec, zvedavosť bola vrodená už našim predkom, je preto úplne prirodzené chcieť sa o svete dozvedieť viac a snažiť sa nadobudnuté znalosti využiť pre kvalitnejší deň.
Toto je to, čo pre mňa znamená veda. Je to krása a je to život sám a je všade, kam sa pozriem. A život je cesta a preto nezáleží na tom, či nám veda dá nakoniec nejakú konečnú odpoveď, alebo nie. Navyše, hoci existuje mnoho náboženstiev a mnoho politických názorov, veda je len jedna. Má preto veľký potenciál nás všetkých spájať a to by bola škoda nevyužiť.
Aby som Vás príliš neunavil siahodlhým textom, tu zatiaľ skončím. V ďalšej časti sa pokúsim ukázať, že na to, aby človek vo veciach videl aj tú, možno, menej zrejmú krásu, nepotrebuje žiadne encyklopedické znalosti. Na začiatok úplne stačí prirodzená zvedavosť a odvaha pýtať sa, čo je koniec-koncov aj základný kameň samotnej vedy.
