Tak ako pri každých voľbách, aj v tomto predsviatočnom čase (ktovie, či v nastavení termínu tohtoročných volieb do VÚC nie je nejaký zámer...) sú ulice, uličky, ploty, mosty, sociálne siete a poštové schránky zaplavené širokou ponukou kandidátov na poslancov a županov. Zúfalo nás presviedčajú o vlastnom sebaobetovaní za naše záujmy. Chcú, aby sme verili, že oni sú tí praví „križiaci“ na výprave za lepším, efektívnejším riadením vecí verejných. Mnohí z nich stavajú na konkurenčnej výhode doterajších výsledkov svojho pôsobenia v iných volených či menovaných funkciách.
Popravde, nemôžem sa ubrániť dojmu, že mnohí z nich sa pasujú do roly záchrancov alebo martýrov, ktorí sú ochotní položiť na oltár verejných záujmov aj posledné zvyšky svojho voľného času, rodinných záväzkov a životnej energie. Akoby neexistovala hranica ľudskej výkonnosti, akoby sa časopriestor dokázal prispôsobovať človeku a nie naopak. Ako inak si vysvetliť to, že niekto už je poslancom mestského zastupiteľstva, má vlastnú úspešnú firmu (ako inak), funkciu v miestnej organizácii politickej strany, angažuje sa v miestnom občianskom združení, má vlastnú rodinu so školopovinnými deťmi (samozrejme super fungujúcu a podpornú) a ešte má aj oduševnený záujem, energiu a čas bojovať za nás na ďalšom stupni riadenia spoločnosti? Alebo je starostom, poslancom NR SR, učí na univerzite a teraz ešte chce byť poslancom VÚC. Preboha, kedy títo ľudia spia? Ako to všetko stíhajú? Naozaj ich príroda či Boh obdaril nadpriemernými schopnosťami a nevyčerpateľnou energiou? Medzitým, ako stihnú všetky povinnosti vyplývajúce z ich funkcií, pracovných pozícií a ostatných sociálnych rolí vybaviť, usporiadať, zmanažovať, ešte stihnú napísať blog, absolvovať dôležité stretnutia a objaviť sa s prejavom na spoločenských podujatiach. Niet problému, s ktorým by si neporadili. Ich pracovná doba nemá hranice, ich pracovné nasadenie a tempo nemá konkurenciu. Myslíte si, že to nie je možné? Ale samozrejme, že je. Otázne je len to, koľko do výkonu jednotlivých činností vkladajú (v súlade s teóriou racionálnej voľby), resp. koľko od nich očakávajú tí, ktorí sú rovnako „zavalení“ množstvom práce na viacerých postoch. Keď som sa opýtal jedného, v súčasnosti vysoko postaveného štátneho úradníka, ako to všetko stíha, dostal som jednoznačnú odpoveď: „Často na úkor rodiny a voľného času...“. No..., myslím si, ešte že je tá Vaša rodina taká spokojná a Vy taký schopný.
Vraj budú presadzovať naše záujmy na vyšších miestach, záujmy našej ulice, obce, mestečka. „Som síce poslancom obecného zastupiteľstva, ale viete, keby som bol vyššie, mohol by som urobiť viac, potlačiť na správnych miestach, potiahnuť tou správnou pákou a pod. No prepáčte, vážení kandidáti a kandidátky, ale toto je predsa Vaša psia povinnosť, samotná podstata mandátu, ktorý sme Vám odovzdali v predchádzajúcich voľbách. Tak prečo to zdôrazňovať ako niečo navyše, za čo by sme Vás mali odmeniť ďalšou funkciou?
Ja, ako priemerný človek, zamestnaný na plný pracovný úväzok mám veru čo robiť, aby som svoju prácu stíhal a nemal výčitky z toho, že mnohé som mohol urobiť lepšie, inak – len keby som mal viac času. Poznáte to, buď sa snažíte urobiť robotu poriadne, čo Vám potom ukrajuje z času na rodinu a voľný čas, alebo Vás trápia výčitky, že ste neurobili dosť a vaše výsledky nie sú dostatočne kvalitné. Ale ako sa hovorí: „Robota je jediná, ktorá Vám na pohreb nepríde“ – a s tým konštatovaním, napoly zmierený, pokračujete ďalej tak, ako sa dá.
Neveríte v nadprirodzené schopnosti multifunkčných zástupcov ľudu? Pochybujete o tom, že je možné s jedným zadkom sedieť na štyroch stoličkách, či objavovať sa v jednom čase na viacerých miestach? Dobre robíte. Napokon samotní kandidáti a kandidátky na poslancov či županov to v predvolebnej agónii potvrdzujú, keď tvrdia, že sú jednými z nás, sú obyčajní ľudia z mäsa a kostí. Takže nie sú supermanmi, veď ich stretávame na ulici, v obchodných centrách, vymieňame si s nimi pohľady v dopravnej zápche. Poznajú nás a my poznáme ich, sú to naši susedia.
Doba je rýchla, žijeme v strese, naháňame sa a aj tak nestíhame, loptičky nám často padajú, multitasking nefunguje. Máme toho dosť. Ale kde je potom pes zakopaný, keď niektorí z nás (nezabúdajme, že takí ako my) dokážu popri tom všetkom aj veľa navyše a pre nás, pre spoločnosť, pre blaho všetkých? Obávam sa, že odpoveďou je polovičatosť, podpriemernosť, ktorá je v našej spoločnosti tak prirodzená a tolerovaná, že formuje a deformuje celú našu sociálnu realitu. Netýka sa len našich volených zástupcov či štátnych úradníkov. Je všade, pekne udomácnená, rokmi pestovaná. Dôkazy? Koľko sa snažíme, ako veľa pracujeme a pritom nás vždy tie hnusné agentúry v rôznych rankingoch radia medzi priemerných, ba v mnohom i na posledné priečky. V indexe ľudského rozvoja nie a nie sa odlepiť od štvrtej desiatky, vo výsledkoch medzinárodného porovnávania PISA je naše žiactvo pod priemerom OECD, veľká časť študentov odchádza na štúdiá alebo za prácou do zahraničia, naše vysoké školy môžu len snívať o vyšších priečkach v medzinárodných rebríčkoch, naši vedci produkujú špičkové výsledky nie doma, ale v zahraničí, o rebríčku v korupcii či spokojnosti s prácou ani nehovoriac.
Polovičatosť je všade ako prízrak. Riadime sa priemernosťou ako pozostatkom minulých dôb, s ktorou ani moderná doba technologických zázrakov a nebývalých možností nevie vykývať. Ako by aj mohla, keď heslom našich dní je „tak urobíme, aby dobre bolo“ alebo „čo sa ponáhľaš, veď si v robote“, alebo „ja o tom nerozhodujem, ja len robím svoju robotu“ a pod. Toto je náš štandard. Ak nám niečo nevyhovuje, vyhovárame sa, že my by sme aj chceli veci zmeniť, vedeli by sme ako na to, lenže systém nepustí. To tí hore, to oni diktujú ako máme čo robiť, oni držia uzdu našej kreativite a aktivite. Lenže pravda je taká, že za všetkým sme nakoniec my všetci. My rozhodujeme, čo a ako urobíme. Predpisy, pravidlá, schémy – to je jedna vec. Ale ako naozaj robíme svoju prácu, to je len na nás. Prosím, skúsme robiť to čo vieme poriadne a naplno, to by mohlo stačiť. Možno zistíme, že sa to dá, možno z toho budeme mať aj lepší pocit. A možno konečne pochopíme, že žiadni supermani vo VÚC ani v inom parlamente či na úrade, za nás nič nespravia lepšie, ako my samotní.
Ja veru nedisponujem nadľudskými schopnosťami, aby som hájil a presadzoval Vaše záujmy kde sa dá. Preto nekandidujem. A prepáčte za možno nie najvydarenejší text, možno sú v ňom aj chyby, neviem, nemám čas to skontrolovať. Je nedeľa, šesť hodín ráno, idem ešte naspäť do postele, kým nevstanú deti a nezačne známy každodenný kolotoč. Ešteže nie je pondelok.
