Tak som sa teda pozrel na imperializmus USA.
Čo je imperializmus
Imperializmus je politika rozširovania a udržiavania cudzích území mimo pôvodnej krajiny, buď pod priamou správou alebo ako závislé štáty. Krajina s takouto politikou sa volá impérium, historicky v slovenčine častejšie ríša.
Termín pochádza z latinského slovesa impero (imperare), ktoré znamená rozkazovať, vládnuť.
Už pred Rímskym Impériom boli aj v Európe a na blízkom východe impériá (ríše), ale práve impérium, ktoré de facto existovalo už v časoch neskorej Rímskej republiky v roku 100 p.n.l. je prototypom toho, ako impérium vnímame aj dnes.
Rimania udržiavali dobyté územia ako provincie a susedné krajiny udržiavali podľa ich sily buď v stave prímeria (typicky germánske kmene a Parthská ríša) alebo vazalstva (Arménske kráľovstvo, Egypt). Rím za čias cisárov od Trajána už nemal za cieľ expandovať, ale len udržiavať impérium.
Spojené štáty americké
Vznik a obdobie do polovice 19. storočia
Spojené štáty americké vznikli na pôde kolónií britského impéria ako odpor proti imperiálnej mocnosti.
Preto sa v prvých rokoch snažili len udržať svoju nezávislosť a postupne sa rozširovali o provincie na báze dobrovoľnosti. Rozširovanie na západ v zásade možno chápať ako imperializmus, hoci išlo o územia bez riadneho štátu obývané primitívnymi kmeňmi. Niečo podobné ako vznik ostatných krajín Ameriky.
Spojené štáty sa od roku 1823 v zahraničnej politike držali Monroeovej doktríny, podľa ktorej sú americké záujmy v západnej pologuli.
USA však nezasahovala ani proti Bolívarovi ani proti Britom na Falklandských ostrovoch, čiže expanzia sa konala v hraniciach dnešných kontinentálnych USA a aj tam boli spory medzi severnými štátmi a južnými otrokárskymi štátmi.
Otrokárstvo a druhá polovica 19. storočia
Pokiaľ ide o otrokárstvo, to s imperializmom nemalo nič spoločné, pretože otroci boli v Afrike tovarom stovky rokov pred vznikom USA a na lodi sa dali doviesť kam bolo treba, čo bola aj Stredná a Južná Amerika. Nikto nepotreboval dobyť Benin, pretože dahomský kráľ Ghezo podporoval predaj otrokov (800 ich obetovali na jeho pohrebe) a tvrdil, že “obchod s otrokmi je základnou zásadou môjho ľudu. Je zdrojom a slávou ich bohatstva.“. Pekný článok na túto tému od Daniela Hannana je tu.
Španielsko-americká vojna, ktorú USA vyhrali im pred rokom 1900 priniesla (za peniaze podobne ako Aljaška) kolónie a závislé územia v Pacifiku (Filipíny a Guam) a Karibskom mori (Portoriko, protektorát nad Kubou), ktoré boli predtým kolóniami upadajúceho španielskeho impéria. Neskôr intervenovali pri problémoch nestabilných krajín Južnej a Strednej Ameriky, bez ambícií trvalej prítomnosti.
Keď sa pozrieme na vrchol svetového imperializmu vo forme kolonializmu hlavne v druhej polovici 19. storočia tesne pred prvou svetovou vojnou, tak po koloniálnych veľmociach Veľkej Británii a Francúzsku, mali najviac kolónií Nemci, Portugalci, Holanďania. A práve imperializmus (v podobe kolonializmu) bol jednou z hlavných príčin 1. svetovej vojny.
Svetové vojny
Medzi svetovými vojnami nastal úpadok kolonializmu (hlavne britského). USA v tomto období zastávali rovnakú politiku ako do roku 1917, teda politiku izolacionizmu - s tým, že voľnejší obchod vlastne nahradil nutnosť vlastniť kolónie (George Orwell spomína ako snáď jedinú výhodu kolonializmu to, že v Anglicku majú akýkoľvek tovar, pretože ho môžu priviesť z kolónií). Keď si USA mohli dovoliť preplatiť konkurentov, tak mali dosť tovaru aj z kolónií európskych mocností aj z novovznikajúcich samostatných nástupníckych štátov.
Rozpad ríš centrálnych mocností ako aj účasť koloniálnych zborov na strane Spojeného Kráľovstva viedli k oslabeniu kolonializmu. Kolónie boli drahé a potlačenie ich snáh o osamostatnenie si vyžadovalo vojenskú silu, ktorú nik po vojne nemal. Preto ani USA nezískalo po 1. svetovej vojne žiadne nové územia.
Izolacionizmus v zahraničnej politike viedol k tomu, že USA v 2. svetovej vojne pomáhali spojencom (UK a ZSSR) materiálne a dodávkami zbraní, ale do vojny nevstúpili až do útoku na Pearl Harbor. V prípade Spojeného Kráľovstva dostali výmenou za krížniky vojenské základne. Ak si ale pozriete prehľad, tak väčšina bola uzavretá do roku 1949, takmer všetky ostatné do roku 1977.
Povojnové roky
Podobne ako po španielsko-americkej vojne, USA ostali na niektorých základniach, avšak išlo o izolované pobrežné miesta (Antigua, Barbados, Bahamy, Jamajka, Trinidad) a USA väčšinou nezasahovali do politiky daných krajín (o čom svedčí, že Guantanámo patrilo USA aj počas vlády Fidela Castra).
USA nevyhľadávali miesta, kam by chceli expandovať, ale v rámci stratégie vlastnej bezpečnosti po vyhratej vojne ponechali časť svojho vojska mimo územia USA na vojenských základniach hlavne v Karibiku, Tichom Oceáne (potrebovali ich na porážku Japonska) a Západnej Európe. Nebolo zodpovedné opustiť oslobodené územia úplne, ale na rozdiel od Ruska nemali v pláne spravovať tieto krajiny a spraviť z nich vazalské štáty.
Prítomnosť amerických vojsk na základniach v Japonsku a Kórei viedla k demokratizácii týchto krajín a zabránila rozšíreniu komunizmu.
Podobne prítomnosť v Nemecku umožnila denacifikáciu a demokratizáciu Nemecka. Prítomnosť vojsk bola teda výsledkom dlhej a ničivej vojny, prevenciou pred prípadnými pokusmi pôvodne nepriateľských krajín o revanš, ale hlavne po smrti F.D.Roosvelta realizáciou politiky zadržiavania komunizmu, ktorá vlastne chránila západnú Európu pred osudom krajín ako Československo. Toto bol jediný spôsob ako zabrániť ruskému imperializmu, ktorý prinášal smrť, biedu a utrpenie (Katyň, holodomor, gulagy a pod.).
USA mali ešte nedávno takmer 750 vojenských základní, čo je dosť veľké číslo. Ale neznamená to, že ich prostredníctvom realizovali imperiálnu politiku, ako som poukázal na príklade Kuby (hoci John Kennedy skúsil zastaviť komunistov, ale dostal na frak), Japonska či Európy.
Rovnako USA nebránili Filipínam k získaniu samostatnosti hneď po skončení 2. svetovej vojny.
Kórea, Vietnam
Obdobie studenej vojny do roku 1989 fakticky znamenalo zánik kolonializmu a vznik nezávislých krajín. Popri tom ale prebiehala snaha ZSSR, Číny či Kuby o šírenie komunizmu, čo je ideológia zodpovedná za viac obetí ako fašizmus/nacizmus.
Interpretovať snahu zabrániť prevzatiu moci komunistami ako imperializmus je asi trochu prísne. Vojna vo Vietname nebola preto, že ho chceli USA anektovať. USA po Francúzoch prevzali spojenectvo s oficiálnou vládou, ktorá si nevedela poradiť s komunistickými silami podporovanými Čínou (že by čínsky imperializmus?). Podobná situácia v Kórei v roku 1950 ešte získala mandát OSN a na strane Južnej Kórei bojovali aj iní spojenci ako USA.
Po prehre vo Vietname až do roku 1989 teda USA ostávali izolacionistickí, pričom ich vojenská politika bola uzbrojiť ZSSR a ekonomická politika v 80-rokoch zasa ukázala prednosti kapitalizmu, takže v roku 1989 mohla padnúť ríša (impérium) zla.
1989 - 2001
Po roku 1989 USA vojensky intervenovali pod záštitou OSN v Iraku, ktorý napadol Kuvajt. USA spolu s ďalšími spojencami po porážke Iraku neanektovali Irak, ale ponechali tam diktátora.
Na konci minulého storočia vládla v Srbsku vláda, ktorá rozpútala vojnu v susednej Bosne a Hercegovine a to už mala na krku vojnu s Chorvátskom.
V roku 1995 USA v rámci NATO viedli bombardovanie bosnianskych srbských vojsk po tom, ako títo 2 roky viedli občiansku vojnu proti moslimom a masovo vraždili civilistov.
Keď sa vojnový zločinec Miloševič rozhodol vyčistiť Kosovo od obyvateľov albánskej národnosti, odmietol prítomnosť mierových síl v Kosove, tak NATO odsúhlasilo bombardovanie Juhoslávie.
Ani po skončení vojny v Bosne ani po skončení kosovskej vojny sa USA nepokúsili anektovať územia bývalej Juhoslávie alebo ostať vojensky prítomní - v Bosne ostali sily NATO ("vojaci" OSN predtým nechali Srbov masakrovať moslimov rovno pred vlastnými očami). Dnes nik nebráni Srbsku pôsobiť ako ruské predpolie v Európe.
Po roku 2001
V roku 2001 začali inváziu do Afganistánu, kde Taliban ukrýval teroristov z Al-Kaidy (pre neskôr narodených je to spoločnosť pre výuku anatómie pomocou odrezávania hláv nepriateľom za živa - neskôr si túto zábavku obľúbili aj iní moslimskí “bojovníci” a dnes už aj ruskí). Nakoniec je tu invázia do Iraku v roku 2003, ktorá je spätne tiež problematická.
Invázie do Afganistanu a Iraku sprevádzal pokus nastoliť menej nebezpečný režim (a "exportovať" demokraciu), čo si vyžadovalo prítomnosť vojsk presne ako v Nemecku po 2. svetovej vojne.
Keď si pozriete na wikipédii zoznam vojenských operácii USA, zdá sa ich byť stále viac a viac. V skutočnosti ide o to, že dnes máme viac informácií, takže sú tam aj také veci, ako vyslanie inštruktorov do Kolumbie alebo keď Izrael omylom bombardoval americký krížnik.
USA teda po roku 1989 vojensky zasahovali v situáciách keď v krajine dochádzalo k masovým vraždám alebo miestni diktátori predstavovali akútnu vojenskú hrozbu pre okolie. Nebolo to tak vždy (USA na Irán nezaútočili) a USA útočili skôr neochotne a potom, ako dospeli k presvedčeniu, že diplomacia na riešenie problémov nestačí.
Pri žiadnom ich vojenskom zásahu od začiatku 20 storočia nedošlo k expanzii územia, naopak z mnohých krajín sa stiahli a niekedy aj v situáciách, keď miestne autority ukradli americký majetok.
V Európe po roku 1989 základne skôr uzatvárali, za Obamu aj Trumpa sa pokúsili stiahnuť vojsko naspäť a sústrediť sa na Pacifik.
Záver
Imperializmus chápaný ako vojenská prítomnosť krížnikov v moriach sveta a existencia stoviek základní na miestach, ktoré získali po dohode alebo oslobodili hlavne v 2. svetovej vojne v skutočnosti len bráni príliš ľahkému vzplanutiu vojenských konfliktov a to sa pritom USA stále zameriava na západnú pologuľu. USA nevedú dobyvačné vojny, akékoľvek vojenské akcie sú doma značne nepopulárne a v zásade prehrávajú voľby.
Svet vyčíta USA, aj keď nezasiahnu aj keď zasiahnu, ako keby nemali dobrú voľbu. Ale tak to väčšinou býva, na veľkých a silných sa kladú prísnejšie kritériá.
V pôvodnom zmysle slova teda americký imperializmus neexistuje. A ako ukazuje napríklad dlhoročná snaha Poľska o to, aby USA u nich mali trvalú vojenskú základňu, v skutočnosti je to strategický záujem krajín, ktoré si uvedomujú, kto je skutočne nebezpečnou krajinou v ich okolí, aby boli u nich USA prítomné v podobe vojenskej základne.
Rovnako je chybou považovať za americký imperializmus obranné dohody, či vôbec to, že máme demokraciu. Je to naša voľba a podľa mňa je vojenská dohoda s USA prejavom vlastenectva a tí, ktorí proti nej protestovali a dehonestovali jej zástancov menami ako vlastizradcovia, sú práve tí, ktorí nás Rusku predajú za tridsať strieborných (u kapitána Danka skôr za zlatú hviezdu na výložke).
Ak si niekto nostalgicky spomína na ľavicou organizované protesty proti rozmiestneniu amerických pershingov v Západnom Nemecku v 80-tych rokoch a považuje to za nejaký dôkaz imperializmu, je to skôr dôkaz, že vďaka americkej prítomnosti ostala v polovici Európy demokracia a sloboda slova, ktorá sa môže obrátiť aj proti tým, ktorí ju chránia. Avšak propaganda asi dobre zaúčinkovala a väčšina mojich spoluobčanov považuje USA za imperialistov.
Nepriateľstvo k demokracii a obľuba totalitných režimov môže byť dôvodom, prečo napríklad Jaroslav Daniška prirovnáva agresiu Ruska na Ukrajine s útokom USA a spojencov proti Saddámovi Husajnovi. Ako som však uviedol vyššie, nemusíme sa zhodnúť na tom, či to bolo najlepšie riešenie (zo zlých), či sa neignorovali riziká, ktoré sa naplno prejavili po páde Husajna (to sa ale mohlo stať, aj keby sa šmykol vo vani a zomrel prirodzenou cestou, bol už dosť starý) a podobne, ale v žiadnom prípade táto invázia nie je snahou USA o expanziu svojho impéria, zatiaľ čo Putin a Kremeľ viackrát vyslovili tézu, že Ruské impérium treba obnoviť v hraniciach ZSSR (pričom Ruské impérium chce rozhodovať o politike svojich susedov).
Vyprázdňovanie obsahu slov teda vo verejnej diskusii vedie k tomu, že akákoľvek zahraničná politika USA sa chápe ako imperialistická. Avšak svet, v ktorom bude robiť policajta Čína alebo nebude nikto zasahovať pri porušovaní medzinárodného práva je horší ako ten, kde to občas urobí USA. OSN je diskusné fórum, kde Rusko a Čína reálne zablokuje čokoľvek, čo chce, pritom obe krajiny sú imperialistickými okupačnými mocnosťami - na Ukrajine a v Tibete.
Každý zásah USA je však vždy veľmi zvažovaný, pre nepriaznivé politické dôsledky a aj keď sa spätne dá hodnotiť ako nie najlepšie riešenie, nie je vedený imperiálnym videním sveta, ale snahou zabrániť zlu. Toto podľa mňa imperializmus nie je.
