Demokracia a kapitalizmus

Písmo: A- | A+

Demokratické zriadenie je pod paľbou kritiky z rôznych strán, kapitalizmus snáď ešte viac.

Čo sú

Demokracia je spoločenské zriadenie, v ktorom veľká väčšina dospelej populácie má právo priamo alebo nepriamo tvoriť politiky na celoštátnej úrovni. V našom prípade (čo je väčšina, ak nie všetky vo svete) sa z praktických dôvodov prejavuje toto právo voľbami do parlamentu - čiže hovorím o zastupiteľskej demokracii. V prvom rade ide o voľbu svojich zástupcov v zákonodarnom zbore, niekedy aj hlavu výkonnej moci a výnimočne súdnu moc.

Demokracia je realizácia ľudského práva slobody slova. Preto sa používa aj pojem liberálna demokracia. Naopak neliberálna demokracia je len paródia a nebudem ďalej o nej uvažovať ako o forme demokracie. Toto ľudské právo môže byť realizované aj v iných zriadeniach, akurát to naráža na určité limity. Pokiaľ môže človek vysloviť názor, že vláda nie je dobrá a že on by vládol lepšie, nemá právo to dokázať ani ak by mal širokú podporu.

V krízových situáciách, keď vládna moc zlyhá, moc ostane ležať na ulici a môže sa jej chopiť aj ten, kto vyslovoval svoje názory na lepší spôsob vládnutia. Občas skončia všetci pod gilotínou, na šibenici alebo v uránových baniach. Niekedy z toho môže vzísť nové spoločenské zriadenie, v ktorom majú ľudia možnosť uplatniť slobodu slova a to aj kandidatúrou do volieb a týmto zriadením je práve demokracia.

Demokracia obsahuje mechanizmy samoopravy, ktoré absolutistické a iné zriadenia neobsahujú. Všetky zriadenia potrebujú určitý právny rámec (hoci zákon nemusí platiť na všetkých rovnako ako je to pri diktátoroch a vojenských juntách), pri demokracii je právo univerzálne a demokracia je zriadenie, ktoré najlepšie uplatňuje rovnosť pred zákonom. Základným zákonom je ústava resp. zákony, ktoré majú dlhodobú všeobecne akceptovanú platnosť, hoci nemusia byť formálne ústavou. A práve jadro ústavy tvoria základné ľudské práva, delenie moci, či obmedzenie dĺžky volebného obdobia. Pre človeka, ktorý si má zvoliť spoločenské zriadenie, ktoré najlepšie ochraňuje ľudské práva, v ktoré verí, je demokracia jednoznačným víťazom.

Kapitalizmus je realizáciou práva vlastniť. Pokiaľ má človek právo vlastniť, tak má aj právo zbaviť sa vlastníctva a dať ho inému, ktorý si ho takto uplatní. Právo vlastniť teda implikuje právo obchodovať (predávať, nakupovať). Iste, žiadne práve nie sú absolútne. Podstatné je limitovať ich iba v minimálnej miere a v prípadoch, keď sa tým narúša dôležitejšie právo iných (napríklad právo na život). Preto nie je povolené vlastniť polónium, nemôže každý predávať mínomety a aj predaj pervitínu je trestný, otroctvo zakázané, vlastnenie zvierat je tiež upravované zákonmi.

Sloboda vlastníctva a sloboda slova sú si celkom podobné. Sloboda slova je sloboda myslenia (vlastnenia myšlienky), vyjadrenia ("predaj" myšlienky) a počutia ("kúpa" myšlienky). Obidve potrebujú však právo pohybu, pretože slová vyjadrené vo vlastnom dome sa k ostatným nedostanú. Podobne ani slivkový lekvár, ktorý vlastníte vďaka vlastníctvu záhrady so slivkami a práci. Toto právo však môže niekedy naraziť na slobodu ostatných - nemáte právo chodiť na cudzí pozemok ani robiť cirkus niekomu pred dverami.

Ako spolu súvisia

Demokracia a kapitalizmus sú nezávislé, krajiny môžu v oboch rozmeroch zaujímať rôzne hodnoty. Pre zjednodušenie však uvažujeme o delení na demokratické a nedemokratické krajiny a na kapitalistické a nekapitalistické krajiny.

Demokracia s kapitalizmom

Kombinácia demokracia a kapitalizmus je teda dôsledkom realizácie základných ľudských práv, hlavne slobody vlastníctva a slobody slova. Podporujú ju tí, ktorí nejako vynikajú a chcú sa realizovať v spoločnosti. Čiže inteligencia, elita.

Takto vznikala demokracia pri posilňovaní kapitalistických vzťahov a právneho štátu od 16.-18. storočia v Holandsku, Anglicku a USA. Škandinávske krajiny sú silne individualistické, takže sa aj u nich spoločnosť vyvinula do demokracie. Nemecko, Taliansko či Francúzsko prešlo svojim vlastným vývojom. V zásade: čím bola európska krajina ďalej od Londýna, tým to mala ďalej k demokracii.

Vďaka okupácii východnej časti Európy komunistami sme sa k slobode dostali viac-menej bez obetí (Rumunsku tie obete ani veľmi nepomohli) a väčšina bývalých postkomunistických krajín je demokratická s kapitalizmom, ale demokracia nemá pevné základy.

Ani demokracia ani kapitalizmus

Na opačnej strane je kombinácia nedemokratického zriadenia s minimálnym voľným trhom (čiže nekapitalizmus). Toto podporujú tí, ktorí nemajú talent, nevynikajú (maximálne tak závisťou a hlúposťou), takže pevná ruka a absencia slobody im vyhovuje a nechcú ju dopriať ani ostatným. Toto zriadenie vylučuje existenciu ostrovov demokracie a kapitalizmu, zatiaľčo naopak je to možné - viď rehole, sekty, kibuce, v ktorých nie je kapitalizmus ani demokracia.

Systém bez demokracie a kapitalizmu sme zažili pred rokom 1989. Viedol k úpadku. Ekonomické prepadanie 5% ročne, prenasledovanie slobodomyseľných umelcov, cenzúra a autocenzúra, to všetko je výsledkom absencie demokracie a kapitalizmu. Dnes sa na túto cestu púšťa Peru, nedávno ňou išla Venezuela, stálicami sú KĽDR a Kuba.

Demokracia bez kapitalizmu

Ešte sú tu 2 možnosti. Demokracia bez skutočného kapitalizmu (nie je to samozrejme čierno-biele) zanikne, pretože demokracia bez kapitalizmu nemôže fungovať. Pre šírenie myšlienok je potrebné mať k tomu prostriedky - tlač a predaj kníh, internet, televízia, rádio. Toto všetko len ťažko funguje mimo kapitalizmu. Aj ak by štát poskytoval nejaké netrhové komunikačné prostriedky - štátne médiá, žiaden internet - tak by nastal problém, že nie každý by mal rovnaké šance a súťaž myšlienok by nebola ani zďaleka férová. Štát (strana či vodca) by mohol priamo či nepriamo - teda. (auto)cenzúrou - ovplyvniť tieto média, a tým by bola sloboda slova obmedzená štátom.

Toto sa deje v Rusku či Maďarsku. Takže obmedzenie trhu skoro vždy spôsobí aj obmedzenie slobody slova a demokracie, a to aj v zdanlivo nesúvisiacich prípadoch. V kapitalizme je samozrejme potrebné pre šírenie myšlienok mať finančné prostriedky, ale nič nie je dokonalé a vďaka internetu nie je potrebné vlastniť celú televíziu. Bez týchto prostriedkov by šírenie myšlienok vrátane politických názorov nebolo možné.

Napriek tomu je v na Západe tendencia oslabovať jednotlivca v právach vlastníctva a podnikania aj za hranice rozumných obmedzení. Spolu s tým sa objavuje aj snaha obmedzovať slobodu slova (cancel culture), takže v oboch smeroch dochádza k rovnakému posunu a to k nedemokratickým a nekapitalistickým zriadeniam.

Ak demokracia nemôže existovať bez kapitalizmu, tak obmedzenie kapitalizmu spôsobuje oslabovanie demokracie, takže systém demokracia bez kapitalizmu konvertuje k systému nedemokratickému. A to by mohlo vadiť aj tým, pre ktorých nie sú ľudské práva to najdôležitejšie, ale stačí im možnosť raz za čas voliť.

Kapitalizmus bez demokracie

Posledná kombinácia vyzerá byť stabilným izotopom: kapitalizmus bez demokracie. Ukazuje to takmer celý nezápadný svet, ako aj história, kde sa v európskych krajinách ľudské práva a slobody nepresadzovali skokom všetky naraz, ale postupne, pričom sloboda slova trošku meškala. V týchto krajinách má kapitalizmus len obmedzenú podobu. Predávať chalvu na trhu môžete, ale pokiaľ sa stanete väčším hráčom, prichádza za Vami štát, ktorý dáva ponuky, ktoré sa neodmietajú. Len málo podnikateľov si v týchto krajinách dovolí podporovať opozíciu. Môžu skončiť vo väzení, prísť o majetok. Pretože na rozdiel od demokracií nie je súdnictvo nezávislé od vládnej moci.

Cenzúra či paragrafy proti slobode slova v trestnom zákone boli veľmi dlho a v určitej podobe sú tu ešte stále. Neúspešný pokus o export demokracie do islamských krajín ukazuje, že nie všade chcú ľudia v dostatočnom množstve demokraciu. Turecko, či Kazachstán demokraciu nepotrebujú. Nás od nich delí Balkán a Rusko. Ani v krajinách Balkánu ani v Ruskou či na Ukrajine nemá demokracia takú podporu ako v Dánsku či Veľkej Británii. My sme niekde uprostred.

Môžeme o ne prísť?

Francis Fukuyma napísal na prelome 80-tych a 90-tych rokov esej a knihu Koniec dejín a posledný človek. V tejto knihe ukazuje ako ľudstvo (Západ) prešlo vývojom, ktorého posledným štádiom je liberálna demokracia. Jeho tvrdenie o konci dejín je často chápané nesprávne, netvrdí, že nebude žiadna história, len tvrdí, že prevažujúca sila vo svete bude západná liberálna demokracia, pričom jej sila bude skôr rásť ako klesať.

Ukazuje sa, že to tak úplne nie je. Príčiny sú zhruba nasledovné:

Demokracia potrebuje kritické množstvo demokraticky zmýšľajúcich občanov ochotných sa postaviť na jej obranu. Toto sa časom môže meniť a naozaj sa mení:

  • Demografia Západu je negatívna, počet obyvateľov klesá a mnohé krajiny v záujme zachovania blahobytu chcú zachovať rast a ten dosahujú prijímaním migrantov, ktorí ale prinášajú inú kultúru a nie sú podporovatelia demokracie. Takto klesá relatívna sila podporovateľov demokracie v samotných krajinách.

  • Sociálne siete spôsobujú uzatváranie sa do bublín, pričom sila demokracie je v diskusii a predkladaní myšlienok a argumentov. Pokiaľ sa človek nestretáva s nesúhlasom (čo sa deje už aj na excelentných západných univerzitách, ktoré uprednostňujú "inkluzívne" prostredie pred otvorenou diskusiou), tak mu je nepríjemné diskutovať s oponentom a demokracia preňho stráca jednu dôležitú stránku

  • Progresívna ľavica na západe tlačí na rozširovanie "ľudských práv" na úkor základných ľudských slobôd. Cancel culture spôsobuje, že diskusia sa odmieta a ľudia nie sú hodnotení podľa schopností, ale podľa názoru na nové pravdy. Toto tiež spôsobuje pokles podpory stredovej politiky a nárast podpory krajných politických názorov.

Demokracia prehráva v krajinách, kde nebola výsledkom vývoja ako na Západe. S výnimkou Japonska a Južnej Kórei, kde boli na to po 2. svetovej vojne a po kórejskej vojne vhodné podmienky a kde sa demokracia postupne rozširovala a išla ruka v ruke s vysokým ekonomickým rastom, sa demokracia nasadená v iných krajinách mimoeurópskeho priestoru nevie udržať, pretože ju nepodporuje podstatná väčšina obyvateľstva. Zle dopadli pokusy v Iraku či Afganistane. Južná Amerika má viac-menej formálnu demokraciu, demokratické základy sú slabé aj v postkomunistických krajinách.

Druhým faktorom je, že demografia je práve v týchto krajinách pozitívna, populačná explózia v arabských a afrických krajinách a stabilný rast v ostatných krajinách tretieho sveta spôsobuje, že hoci počet demokratických krajín môže rasť, podiel ľudí žijúcich v demokraciách klesá.

Ďalším faktorom je globalizácia a rýchlosť šírenia informácií. Tá spôsobuje, že elity z krajín tretieho sveta majú dve možnosti - buď sa stanú súčasťou mocenských štruktúr nedemokratických režimov (ako Mugabe), ktoré však nie sú demokratické, alebo odídu na Západ, kde môžu žiť v demokracii. Čiže nastáva odliv mozgov (tak ako u nás) a tým klesá v týchto krajinách počet podporovateľov demokracie na minimum, a týchto môžu tamojšie nedemokratické režimy ľahko ustrážiť či eliminovať. Na rozdiel od demokracie, nemajú diktatúry problém zbaviť sa oponentov, čo by sme práve my na Slovensku po 50 rokoch dvoch totalít mohli vedieť.

No a nakoniec, ľudia sa chcú mať ekonomicky dobre a to im môže zabezpečiť len kapitalizmus, až potom ich bude zaujímať politika a spôsob, ako ju vedia ovplyvniť. Demokracie boli v 19. storočí a predtým úspešné aj preto, že slobodní ľudia mali viac motivácií inovovať, podnikať a na vývoj v ich krajinách mali vzdialené končiny sveta minimálny vplyv. V globalizovanom svete to však prestáva platiť.

Vývoj medzi svetovými vojnami ukázal, že demokracia pri ekonomickom úpadku neprežije. V súčasnosti konzumizmus Západu zašiel tak ďaleko, že tretí svet vyrába všetko a nie je v rovnakej situácii, ako boli malé európske krajiny na začiatku novoveku, keď inovácie poháňali ekonomický rozvoj, čo viedlo k lepšiemu postaveniu čoraz väčšieho množstva ľudí, k vyššej vzdelanosti a k dopytu po slobodách a následne k demokracii. Krajiny tretieho sveta uviazli v systéme skôr kapitalistickom a skôr nedemokratickom (resp. len formálne demokratickom).

Ako ich ochrániť?

Demokracia má svoje problémy, ja považujem za jeden z najväčších populizmus a krátkodobé riešenia. Voličmi sú (u nás) všetci dospelí občania, ktorí nie sú vo výkone väzby, ale viem si predstaviť, že aktívne volebné právo bude viac naviazané na povinnosť platiť dane a obvody, pričom to nepovažujem za porušenie princípov demokracie, pokiaľ človek má možnosť splniť podmienky, aby mohol voliť, ak mu toto aktívne právo nie je automaticky udelené. Pokiaľ by volebné právo bolo viazané na vrodené vlastnosti (pohlavie, rasa), či nesúvisiace vlastnosti (náboženstvo, vzdelanie), tak to by už nešlo o demokraciu.

Ďalším problémom demokracie je to, že je pomalá. Normálny postup riešenia problémov a výziev v spoločnosti je v demokracii zdĺhavý, ale zároveň to znamená, že brzdy a protiváhy majú možnosť zasiahnuť a vylepšiť riešenie. Od myšlienky k prevzatiu a predstaveniu tejto myšlienky politickými stranami, cez parlamentné voľby, kde ju politické strany budú mať vo svojich programoch a dostanú sa potom do vlády, cez predloženie návrhu zákona úradníkom ministerstiev a širokej verejnosti na pripomienkovanie, cez schválenie parlamentom a prípadné napadnutie na ústavnom súde, trvajú zmeny dlho. Toto môže vadiť ľuďom, ktorí vedia na sociálnych sieťach získať pre nápad (alebo čokoľvek) v priebehu dní státisíce lajkov. Ale zákonodárstvo je zložitejšie a systém dekrétov v histórii nikdy nič dobré nepriniesol. Ja sám som odporca skráteného legislatívneho konania ako takého, ako ho zneužíval Fico či Matovič, pretože chcem mať málo dobrých zákonov.

Avšak to, že demokracia je niekedy málo akcieschopná a politici často načúvajú davom a málo prichádzajú so svojimi vlastnými víziami je odrazom toho, akí sú ich voliči. Slobodu oceníme až ju stratíme a Západ mal 75 rokov mieru a slobody, takže si ju neváži. Veľká časť našich voličov uprednostňuje klietku so žrádlom pred slobodou, takže ešte pár generácií bude pomer demokratických a nedemokratických voličov približne vyrovnaný a v tradičných západných demokraciách sa bude vyrovnávať z terajšieho stavu, keď väčšina je prodemokratická. Na to, aby sme nemuseli riešiť úplne elementárne problémy dodržiavania práv a spravodlivosti bude potrebné, aby naše deti dali prednosť demokracii napriek jej chybám, čo môže byť pri stave nášho školstva a pri tom, kto tam pracuje (je symptomatické, že Kotleba bol učiteľ) veľmi ťažké.

Malý optimizmus môže prinášať vývoj volieb prezidenta: V roku 2004, keď bol Vladimír Mečiar ešte stále silný, kandidovali proti nemu nudný exkomunista Kukan (hoci ako minister zahraničia bol v poriadku) s podporou SDKÚ, ale aj František Mikloško a Martin Bútora (ktorý by podľa mňa bol lepším prezidentom ako Kiska a Čaputová dohromady). Vzájomný súboj demokratických kandidátov (aj keď jeden z troch bol bývalý komunista), ktorí získali v prvom kole 35% hlasov, viedol k účasti proto-Kováčika a Mečiarovej pravej ruky, neskoršieho neoficiálneho člena Smer-SD a najhoršieho prezidenta v ére samostatnosti Gašparoviča v druhom kole proti Mečiarovi. V ďalších voľbách (2014) sa demokratická kandidátka Iveta Radičová (ktorej by funkcia prezidentky vyhovovala viac ako funkcia premiérky, kde zlyhala) dostala do druhého kola, ale tam získala len 44% hlasov. V ďalších voľbách 2014 už občiansky kandidát Andrej Kiska porazil v prvom kole Procházku (to je ten, čo neskôr pochytal do siete hlasy protificovských voličov a daroval ich Ficovi) a v druhom kole porazil aj premiéra na vrchole popularity Fica a to so ziskom 60% (iste mnohí hlasovali proti Ficovi a neboli to všetko demokraticky zmýšľajúci voliči). Napokon v ostatných voľbách pred 2 rokmi získala Zuzana Čaputová v druhom kole 58% proti Ficovmu Kukanovi (Maroš Šefčovič vstúpil do KSČ v roku 1989 - ale pred voľbami pôsobil skoro ako demokrat). Takže sa zdá, že keď je voľba personifikovaná, demokrati dokážu vyhrávať aj u nás. Problémom sú parlamentné voľby a strany bez jasného hodnotového ukotvenia, čo je ale téma na iný článok.

Zatiaľ čo demokracia je napádaná hlavne zo strany klerikálno-nacionálneho extrému (nie je to pravica, hoci sa označuje ako pravicový) ako je Orbán, kapitalizmus je tŕňom v oku celej progresívnej ľavici. Tá už dávnejšie uprednostňovala rovnosť pred slobodou a ideológiu pred diskusiou (viď rok 1968 vo Francúzsku). Štátne zásahy sú vyžadované takmer všetkými médiami a masami ľudí.

Zdvíhanie cien energie je prirodzený jav, pokiaľ prevyšuje dopyt nad ponukou. Štát toto zatiaľ nerobí pri predaji jabĺk, ale aj tak už zasahuje pri iných komoditách. Štátne určovanie cien nikdy neviedlo k pokroku, ale k vždy k ekonomickému úpadku. Každému odporúčam prečítať si nedávny článok Daniela Hannan-a v The Telegraph. Zaujímavý je pre tento účel citát ekonóma Walter E. Williams-a "Most of the great problems we face are caused by politicians creating solutions to problems they created in the first place." (voľný preklad: "Väčšinu problémov dneška spôsobili politici, keď riešili problémy, ktoré predtým sami spôsobili").

Kapitalizmus treba tak ako demokraciu brániť od jeho podstaty a to sú ľudské práva a slobody. Silný štát (v zmysle prerozdeľovania) znamená slabého (či dokonca až na štáte závislého) jedinca a málo slobody. Je potrebné byť ostražitý pred nápadmi, aké ďalšie funkcie by mal štát plniť, hlavne u nás, kde nedokáže poskytnúť ani len základ - právo a poriadok.

Neznamená to, že jedine minimálny štát nám zachová ľudské práva a slobody a teda aj demokraciu. Akurát že rovnako ako tá žaba, čo ju varia zaživa nevie, kedy nastal bod, po ktorom už niet návratu, tak ani my nevieme, kedy už štátna moc natoľko obmedzila ekonomické slobody svojich občanov, že už sme skôr nekapitalistickou ako kapitalistickou spoločnosťou.

Krajiny, kde má demokracia silnejšie tradície, môžu zájsť v rozširovaní štátu ďalej (kapitalizmus im umožnil zbohatnúť, čo sa týka aj takého socialistického Švédska, ako správne poukázal Ivan Mikloš v nedávnom rozhovore). My by sme mali byť opatrní a radšej preferovať menej štátu ako viac. Pretože či už dôjde k obmedzeniu demokracie vyvolávaním referend o predčasných voľbách alebo k obmedzeniu kapitalizmu štátnou výstavbou nájomných bytov alebo dotáciami energií, vedie to vždy k oslabeniu demokracie aj kapitalizmu a teda k neslobode.

Každý zásah do ľudských práv vrátane obmedzenia ekonomických práv pôsobí ich oslabenie až nakoniec budeme mať demokraciu a kapitalizmus len podľa mena a budeme žiť v takej spoločnosti, od akej som sa narodil - v normalizačnom socializme.

Skryť Zatvoriť reklamu