Kedysi dávno bol mladý právnik Róbert Fico nádejnou tvárou SDĽ. Niečo ako Michal Šimečka, akurát že jeho prednovembrová história dávala náznaky, aká je morálka tohto človeka. Titul JUDr. dostal v roku 1986, keď justícia mala slúžiť vládnej komunistickej strane, ktorej neverným členom sa stal aj Fico. Podľa mňa rovnako chápe právo aj dnes - akurát nemá slúžiť KSČ, ale jemu a jeho organizácii.
Od roku 1992 do roku 2018 bol Fico zamestnancom ministerstva spravodlivosti (čiže aj za čias mečiarizmu) a medzi rokmi 1994 a 2000 bol agentom pre zastupovanie SR pred ESĽP a EK (ešte pred vstupom do EÚ) a zo 14 prípadov 7 prehral a v 7 sa s protistranou dohodol. V tomto čase tak mohol vidieť, aké je nekvalitné slovenské súdnictvo a aj vtedajší Ústavný súd, keď až ESĽP musí naprávať jeho chyby.
Namiesto toho, aby sa pokúsil o reformu nášho súdnictva (vládol 12 rokov, z toho 4 úplne sám), nominoval spolužiaka JUDr. Čižnára, keď už sme mali právoplatne zvoleného generálneho prokurátora (nevymenovaného tajným členom SMER-u JUDr. Gašparovičom) a väčšinou za ústavných sudcov nominoval to najhoršie, čo mohol - dokonca aj všetkých 12 sudcov súčasného ÚS (prezidentka Čaputová z nich vybrala menšie zlo).
Skrátka, doktor práv Fico chápe právo alternatívne, tú istú vetu vie použiť v prospech oboch strán a niečo ako duch zákona alebo precedens mu veľa nehovorí. Preto tak často podania na ÚS proti jeho legislatíve uspejú - napríklad jeho pokusy o skrátenie volebného obdobia, keď bol v opozícii.
V súčasnosti koalícia JUDr. Róberta Fica presadzuje zákony spôsobmi, ktoré sú proti duchu ústavy. A občanom SR ostáva dúfať, že Ústavný súd SR nás ochráni proti tomuto útoku na naše demokratické zriadenie a občianske slobody.
Obchádzanie Ústavného súdu
Ústava o Ústavnom súde hovorí toto:
Čl. 125
(1) Ústavný súd rozhoduje o súlade
a) zákonov s ústavou, s ústavnými zákonmi a s medzinárodnými zmluvami, s ktorými vyslovila súhlas Národná rada Slovenskej republiky a ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom,
V odseku 4 sa potom hovorí, že o ústavných zákonoch ÚS nerozhoduje.
Je to trošku zacyklené, ale duch ústavy je podľa mňa (matematika, nie právnika) jasný - bežné zákony môže ÚS skontrolovať a zistiť tak, či sú v súlade s ústavou, ústavnými zákonmi a medzinárodnými zmluvami. Ak však parlament bežnou väčšinou príjme zákon, ktorého účinnosť je v podstate okamžitá (po podpísaní Podpisujúcim Princom), zákonodarca tak bežným zákonom dokázal prelomiť ústavu a zabrániť tak ÚS skontrolovať súlad tohto zákona podľa čl. 125 ústavy SR.
Preto podľa mňa platí, že zákon prijatý bez dostatočnej legisvakančnej periódy je protiústavný a Ústavný súd má povinnosť ho pozastaviť tak, aby ho mohol preskúmať.
Hneď v ďalšom odseku článku 125 sa však uvádza:
(2) Ak ústavný súd prijme návrh na konanie podľa odseku 1, môže pozastaviť účinnosť napadnutých právnych predpisov, ich častí, prípadne niektorých ich ustanovení, ak ich ďalšie uplatňovanie môže ohroziť základné práva a slobody, ak hrozí značná hospodárska škoda alebo iný vážny nenapraviteľný následok.
Tu možno pripustiť, že v niektorých prípadoch zákonov prijatých Ficovým valcom, ktoré obišli legislatívny proces a nemajú primeranú legisvakančnú dobu, nemusí byť nutné zákony pozastaviť a dajú sa preskúmať aj spätne.
Predstavte si ale, že ÚS rozhodne, že zrušenie špeciálnej prokuratúry bolo protiústavné. Realizáciou zrušenia a následne obnovenia ÚŠP vzniknú značné škody a naruší sa právna istota, čiže nastane to, čomu sa (podľa zdôvodnenia SLK) zákonodarca pokúšal skráteným legislatívnym konaním zabrániť.
Preto je lepšie, keď ÚS vydá vždy predbežné opatrenie. Ústavný súd má zabezpečiť, aby platil aj článok 1 odsek 1 preambuly ústavy SR : "Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát.".
Skrátené legislatívne konanie
Aj Ústavný súd SR sa vo svojich rozhodnutiach odvoláva na zásadu pochádzajúcu z čias starovekého Ríma, ktorá sa dá formulovať ako Z bezprávia nevzniká právo (Ex iniuria ius non oritur).
Porušovanie rokovacieho poriadku ako aj SLK, ktorého dôvod nezodpovedá taxatívne vymenovaným situáciám (existencia mimoriadnych okolností a zároveň existencia ohrozenia základných ľudských práv a slobôd alebo bezpečnosti, alebo hrozba značných hospodárskych škôd pre štát) je porušenie zákonov a nemali by tak vznikať iné zákony.
Fakt je, že ÚS rozhoduje o súlade zákonov s ústavou a aj zákon, ktorý bol schválený v SLK z dôvodu hrozby značných škôd pre štát, môže vyhlásiť za protiústavný. Týmto potom vznikne viac škôd, pretože tie pôvodné(ak pripustíme, že boli skutočné) sa neodstránia a navyše bude istý čas v platnosti spätne zrušený zákon. Preto je potrebné, aby sa SLK použilo iba za mimoriadnych okolností, na ktorých sa zhodne celé politické spektrum.
Prípad koronavírusu so stovkou mŕtvych denne dával právny dôvod pre skrátené legislatívne konanie. Vpád Putinovho Ruska na Ukrajinu a ním vyvolaná vlna utečencov bola taktiež mimoriadna udalosť. Udalosť v Handlovej z toho nespĺňa vôbec nič. Lex potentát má zabezpečiť Ficovi doživotnú rentu (teda asi ozaj odíde do politického dôchodku alebo možno predsa len za predsedu ÚS, ale ak bude mentálne fit, ostane predsedom vlády, ten post má najradšej).
Tak ako trestnoprávny sudca musí vyhodnotiť pri kladnom rozhodnutí o väzbe, že daný čin sa javí ako trestný čin, daná osoba sa javí ako páchateľ a dôvody väzby sú reálne, musí Ústavný súd pri predbežných opatreniach vychádzať aj z obsahu napadnutého zákona. Pri SLK by však akúkoľvek pochybnosť o tom, že zákon môže byť v rozpore s ústavou mal použiť na pozastavenie účinnosti zákona. Ak proces zahŕňa podvod (dôvody SLK), často aj porušenie rokovacieho poriadku a ducha ústavy a často nedáva Ústavnému súdu priestor na zasiahnutie, tak je dosť pravdepodobné, že zákonodarca nehľadí ani na ústavu a ústavné zákony. Navyše legislatívci alebo právnici spomedzi opozičných poslancov nemajú čas na poriadne preskúmanie návrhu zákona.
V prípade zákona Lex potentát, tu je riziko porušenia článku 28 ústavy, ktorý znie
(1) Právo pokojne sa zhromažďovať sa zaručuje.
(2) Podmienky výkonu tohto práva ustanoví zákon v prípadoch zhromažďovania na verejných miestach, ak ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných, ochranu verejného poriadku, zdravia a mravnosti, majetku alebo pre bezpečnosť štátu. Zhromaždenie sa nesmie podmieňovať povolením orgánu verejnej správy.
V expresne rýchlo schválenom zákone síce niektoré avizované veci nie sú, stále je tam niekoľko bodov, ktorými sa obmedzuje právo na zhromažďovanie bez relevantných dôvodov. Práve Ústavný súd má zvážiť, či dôvody obmedzenia občianskych práv sú relevantné, ak však o tom rozhodne až o pár rokov, môže dôjsť k škodám na demokratickom zriadení.
Záver
JUDr. Róbert Fico zvykne presadzovať veci z pozície moci. Parlament mu slúži na formálne presadenie jeho vôle prostredníctvom zákonov, pretože zatiaľ vládnuť pomocou dekrétov nemôže.
Keď spojí presadzovanie zákonov bez legislatívnej kontroly formou skráteného legislatívneho konania s nedostatočnou legisvakančnou lehotou, zákony vstúpia do platnosti a začnú byť účinné predtým, ako sa k ich prípadnej protiústavnosti môže vyjadriť Ústavný súd. Toto nesie znaky odstraňovania demokratického poriadku, naša ústava však dáva nám občanom právo na odpor, ak by takto došlo k odstraňovaniu ľudských práv a slobôd (druhý oddiel), ale možno už nie politických práv (tretí oddiel), hoci práve v treťom oddiele ústavy SR v článku 32 je toto:
Čl. 32 Občania majú právo postaviť sa na odpor proti každému, kto by odstraňoval demokratický poriadok základných ľudských práv a slobôd uvedených v tejto ústave, ak činnosť ústavných orgánov a účinné použitie zákonných prostriedkov sú znemožnené.
Činnosť ústavných orgánov a účinné použitie zákonných prostriedkov sú práve spomínanou kombináciou legislatívneho postupu a účinnosti zákonov znemožnené. Ústavný súd tak môže predísť odporu občanov proti vláde podľa článku 32 ústavy SR práve tým, že bude konať jasne, jednoznačne a rýchlo a pozastavovať účinnosť takýchto zákonov, aby mal čas ich preskúmať.
