Jordan B. Peterson (ďalej JP) je tiež autorom skvelej knihy Dvanásť pravidiel pre život.
Dlhodobo upozorňuje na nebezpečie neomarxistického hnutia s názvom woke, pričom vychádza z premís, s ktorými súhlasím. Základnou je, že kolektívna identita nie je nadradená individuálnej. Práve woke hnutie, nacizmus, fašizmus, komunizmus alebo kritická rasová teória však vychádzajú z opačnej premisy a stavajú na kolektivizme. JP je opatrný ohľadom nových ideí, napríklad v oblasti príkazov, aké osobné zámená sa majú používať na akademickej pôde (aby boli spokojné všetky písmenká za LGB), čo vlastne ukončilo (cancel) jeho pôsobenie na univerzitách a viedlo k aktívnej účasti ako videobloggera.
Okrem tém identít, kde môže uplatniť svoje skúsenosti a znalosti psychológie a argumentovať relevantnými vedeckými štúdiami sa vyjadruje aj k iným psychologickým a sociologickým problémom a hlavne má veľmi zaujímavých hostí - či už ide o klimatoalarmizmus, rolu muža v spoločnosti alebo epidémii neplánovanej bezdetnosti.
Pred pár dňami však vydal video s rozhovorom so senátorom za štát Utah Mike Lee-om (ML). Keď som si na ten rozhovor urobil názor, netušil som, že pán senátor za ultrakonzervatívny Utah (65:35 v prospech republikánov) je právnik, čo veľa vysvetľuje. Ale nejaký americký senátor nie je pre mňa dôležitý. Naopak, názory JP sú nielen pre mňa dôležité.
Názory JP na ruskú agresiu na Ukrajine sú asi ovplyvnené osobnými postojmi k Rusku (kde mu pomohli so psychickými zdravotnými problémami) a možno aj faktom, že má za zaťa Rusa. Z toho dôvodu som už dávnejšie cítil z jeho strany náchylnosť (bias) v prospech Ruska v akejkoľvek otázke. V tomto rozhovore však klesol pod úroveň Jána Čarnogurského.
Hneď na začiatku diskusie sa pýta "Čo Západ sleduje svojou účasťou na vojne, aký má cieľ a čo urobí, keď ho dosiahne?". Implicitne teda tvrdí (ML to aj povie), že USA vedú s Ruskom proxy vojnu. A tvrdí, že dôvodom prečo USA vstúpili do vojny na Ukrajine je export demokracie rovnako ako v Iráku a Afgánistáne.
To je samozrejme nezmysel, pretože to, čo sa na Ukrajine deje nie je žiadna proxy vojna, ale výpomoc krajine napadnutej agresorom, čo podľa medzinárodného práva nie je účasť vo vojne. Naopak krajiny OSN by mali (článok 51 charty OSN) pomôcť napadnutej krajine.
V skutočnosti keď už hľadáme historické analógie, útok na Ukrajinu je podobný útoku Iraku diktátora Saddáma Hussajna na susedný Kuvajt. Hoci Kuvajt nebol a nie je demokraciou, USA, ale aj ostatné krajiny mu prišli na pomoc. Krátko po roku 1989 sa našla v bezpečnostnej rade OSN zhoda a obranná vojna proti Iraku mala odobrenie OSN. USA následne ani v Iraku ani v Kuvajte neexportovali demokraciu. Saddáma Husajna dokonca nechali pri moci, neprišiel ani o meter štvorcový územia Iraku, musel však akceptovať prítomnosť kontrol jadrových zariadení zo strany OSN.
Zaujímavým paradoxom súčasných konzervatívnych obhajcov Putina je, že druhá vojna proti Iraku, ktorá nastala po tom, ako Husajn porušoval podmienky prímeria a bránil OSN v kontrole jeho nukleárnych zariadení, sa považuje za zlú (je to ale konzistentné s tým, že vojna proti diktátorom a darebákom, ktorí napádajú susedné krajiny je vždy zlá a podpora týchto diktátorov a darebákov je dobrá).
Nejakí americkí jastrabi povedali JP, že vojna je skvelá príležitosť ako oslabiť Rusko a znížiť jeho konvenčnú vojenskú silu - čo je ďalší dôvod pre účasť USA v tejto proxy vojne. Akurát ak by to bol plán, tak jeho dôsledky (energetická kríza, ktorá ale nejde 100% na vrub Putina lebo blokáda ukrajinského obilia) akosi oslabujú (a možno aj v absolútnych číslach viac) hlavne nás.
Peterson varuje, že je tu podobnosť s prvou svetovou vojnou.
Spomína podobnosť v tom, ako sa Západ bláznivo púšťa do konfliktu, ktorý nemá naplánovaný (je možné, že o tom, ako je USA pripravené na rôzne scenáre vývoja, nie sú JP ani ML informovaní) a ako sa Európa kvôli blbosti na 4 roky zmenila na jatky.
Druhá podobnosť je podľa JP v tom, že by sme chceli oslabiť a potrestať Rusko tak ako bolo potrestané Nemecko po roku 1918.
Senátor Lee opakovane zdôrazňuje nebezpečie nukleárneho arzenálu, on považuje Putina za zloducha, ale pretože má nukes, tak mu treba ustúpiť. Peterson spomína ťažkú históriu Ruska za posledných 150 rokov, ale je si na 100% istý, že ak dôjde k zvrhnutiu Putina, jeho nástupca bude horší (lebo vraj ruská história, veď Gorbačov bol horší ako Brežnev a Chruščov horší ako Stalin).
Obaja sa zhodujú, že pomoc Ukrajine nie je v záujme USA. Vraj predlžuje vojnu (voči čomu, máme alternatívnu históriu - čo by bolo ak by USA Ukrajine nepomáhali ?). A vyťahujú finančnú otázku. Použijú však lož - Mike Lee tvrdí, že Ukrajine USA dodali pomoc 113 mld. dolárov (ale do konca januára to bola pomoc v hodnote 73 mld. $, z toho finančná len 26 mld. $).
Jordan Peterson tvrdí, že "viac ako 95% pomoci skončila v rukách kriminálnikov" a "USA míňa peniaze ako opitý námorník". A že je naivné myslieť si niečo iné. No podľa mňa (a grafu na linke vyššie), takmer dve tretiny pomoci išlo americkým zbrojným firmám, 5% bola humanitárna pomoc a tretina finančná. Keď v krajine bombardujú elektrárne, tak ich potrebuje opraviť alebo doviesť generátory a podobne, čo nie je vojenská pomoc, ale ťažko bude niekto v tejto situácii rozkrádať (určite sa niečo ukradne, ale nie je to signifikantné, ide aj tak väčšinou a hmotnú pomoc zakúpenú za tie peniaze z rozpočtu USA). A americké zbrane na Ukrajine asi nikto nebude rozkrádať, keď bojuje za svoju vlasť.
JP sa pýta, či je Rusko hrozbou pre niekoho iného ako pre Ukrajinu, ktorá je tak veľmi prepojená s Ruskom a vlastne nie je úplne suverénna. Rusi boli na Ukrajine vraj kvôli ruštine prenasledovaní, takže Putin im chcel len pomôcť, pretože sú to (v očiach Ruska) vlastne občania Ruska v širšom zmysle slova.
JP ignoruje podobnosť s 2. svetovou vojnou a ustupovaním Hitlerovi pri otázke Sudet, ktoré ho len povzbudilo. Pritom je to Kremeľ, ktorý sa vyhráža Západu, pričom už dávnejšie Putin vyhlasoval, že rozpad sovietskeho impéria bola chyba, takže bývalé republiky ZSSR ale aj satelitné krajiny asi sú ohrozené. JP a ML tvrdia, že pomoc Ukrajine práveže zvyšuje riziko útoku na krajiny východnej Európy.
Obaja naznačujú, že v skutočnosti chce Ukrajina dobyť Rusko, pretože po začiatku vojny vyhlásil minister obrany v rozhovore, kde porovnal Putina k Hitlerovi, že "Spravodlivosť nastane, až budú ukrajinské tanky stáť na Červenom Námestí" - pričom evidentne ide o porovnanie s porážkou nacistického Nemecka a nie plán Ukrajiny na dobytie Ruska (tak to prezentuje senátor Mike Lee).
JP zdôrazňuje, že Putin je populárny, pretože drží slovo a je proti skazenému Západu (ak ale drží slovo, tak chce skutočne dobyť kontinentálnu Európu). Desať rokov sleduje jeho prejavy. Po 24 minútach rozhovoru, konečne povie, že podľa neho obhajoba konzervatívnych hodnôt v ruskej sfére (kam siaha) je skutočnou príčinou vojny a nie cynickou zástierkou.
Obaja sa podporujú v tom, že USA nemá plány na budúcnosť po vojne (pretože vojnu začalo Rusko), ale nikto z nich sa ani na chvíľu nepozastaví nad tým, čo by bolo, keby sa Ukrajine nepomáhalo.
JP tvrdí, že dohadovanie mieru na Ukrajine má byť Bidenova priorita, avšak to predpokladá, že sa bude dohadovať Rusko a USA (presne v duchu proxy vojny). Teda rovnaký prístup ako presadzuje v ČR Klaus či Kavan - prestať podporovať Ukrajinu a dohodnúť sa bez nej o odstúpení jej území Rusku. Vidieť väčšiu podobnosť s 1. svetovou vojnou ako s appeasementom pred 2. svetovou vojnou je totálna slepota.
Neviem si predstaviť, že by niekto v USA v roku 1941 kládol podobné otázky - prečo pomáhame Veľkej Británii a ZSSR ? A pýtal by sa, či má USA plán na to, čo bude s Nemeckom po vojne.
JP sa pýta, že ak bude Rusko prehrávať, čo urobíme bez zemného plynu - nebudú hnojivá a 4 miliardy ľudí bude hladovať. Ale už rok to tak je a nič sa nestalo. Navyše ruský plyn predsa po porážke bude súčasťou reparácií, takže porážka Ruska nemusí znamenať podstatne menej zemného plynu na svetových trhoch, a aj bez neho to je zvládnuteľné. Zdevastované Rusko podľa JP nie je v záujme sveta, na druhej strane nechať ho robiť, čo chce je očividne nebezpečné.
U Jordana Petersona ma prekvapuje, že nemá empatiu s Ukrajinou (naopak senátor Mike Lee chce prestať podporovať Ukrajinu pretože Putin je nebezpečný darebák a má nukes). Vojnové zločiny, zločiny proti ľudskosti, porušovanie statusu nemennosti štátnych hraníc po roku 1945 sú nepodstatné v porovnaní s potenciálnym problémom, keď Putin bude prehrávať. Podľa JP strata Krymu nenastane, pretože Putin by použil jadrové zbrane.
Nie všetci konzervatívci sú na strane nového Hitlera, ale zdá sa, že je to ďaleko rozšírenejšie aj na Západe, nielen na Slovensku, ktoré je s Bulharskom dlhodobým cieľom hybridnej vojny.
