Liberalizmus
Vývoj smerom k demokracii, vláde zákona a ľudským slobodám nebol úplne samozrejmý. Anglicko a Holandsko neboli na začiatku novoveku bohatšie ako Španielsko (ktorému Holandsko patrilo), ale značná časť ich obyvateľstva si natoľko vážila slobodu a spravodlivosť, že si dokázala vydobyť politický systém, ktorý rešpektuje vládu zákona (rule of law - pozri Hayeka a jeho Cestu do nevoľníctva). V Španielsku bol štát (panovník) nad zákonom a to viedlo k nevymožiteľnosti nárokov voči panovníkovi a následne k menšej ochote a potrebe podnikať a k zaostávaniu.
Bohatnutie anglickej a holandskej spoločnosti viedlo k tomu, že aj ostatné krajiny západnej Európy v novoveku postupne prechádzali k vláde zákona a ku konštitučným monarchiám, čiže k liberalizmu (v klasickom význame).
Nástup socializmu
Liberalizmus viedol k rozšíreniu vzdelávania a k snahám dosiahnuť rovnosť nielen možností, ale aj výsledkov, čo spájame s francúzskou revolúciou. No a od 19. storočia intelektuáli stále viac a viac preferujú väčší štát a socializmus. V devätnástom storočí francúzski socialisti (ako August Comte) presvedčení, že svetlá budúcnosť nastane s nástupom socializmu. Očakávalo sa, že ľudstvo bude vzdelané a progresívna mládež zbaví svet starého liberálneho poriadku.
Výsledkom významného rozšírenia vzdelania a pokroku však boli marxistické a komunistické idey, fašizmus a nacizmus. Nemecko nebolo len najkultúrnejšou krajinou, ale aj najvzdelanejšou. Napriek tomu sa zbavili liberalizmu (ktorý považuje individuálne ľudské práva za základ dobrej spoločnosti). Socializmus (v extrémnej podobe komunizmus) ako aj nacionálny socializmus vytlačili liberalizmus tak, že Konrad Adenauer tvrdil, že je mŕtvy. Avšak práve jeho politika po 2. svetovej vojne urobila z NSR lídra demokratickej západnej Európy a to bez nárastu štátu (na rozdiel od takej Veľkej Británie).
Na východe sa progresívne myšlienky realizovali prostredníctvom bankového lupiča Džugašviliho, ktorý veľmi rýchlo vybudoval najhorší totalitný štát na svete. Stalin je zrejme vzorom mnohých ruských a žiaľ aj slovenských politikov. V každom prípade Rusko bolo nevzdelané, vidiecke a alkoholické. Čiže vôbec nie progresívne, ale minimálne od 20-tych rokoch 20. storočia, keď Lenin už mal nahlodaný mozog syfilisom, to bolo budovanie tyranie vodcu Stalina.
Výchova nového človeka
Aj pokrokové školstvo v západnej Európe aj komunistické totalitné školstvo sa snažilo vychovať zo žiakov "nových" ľudí. Na Západe po vojne začali neomarxisti kaziť školstvo až v 60-tych rokoch, pričom na prírodné vedy siahajú hlavne USA až v tomto storočí. Rusi svoje pokolenia indoktrinujú celkom úspešne už viac ako sto rokov. Veľmi podobne, ale v mierne priaznivejšom prostredí uspeli s "výchovou obyvateľstva" aj KĽDR, Čína či Vietnam.
Česká tradícia nebola naklonená kolektivistickým ideám. Nacionalizmus aj komunizmus boli elitami prvej republiky odmietané (resp. Masarykovská forma bola skôr vlastenectvom ako nacionalizmom). V priemyselných Čechách a v Sliezsku mali komunisti podobne silnú pozíciu ako v západných krajinách, na Slovensku (a Morave) však mali výrazne menšiu podporu. Bez cudzích vplyvov by však komunistický puč nastal možno neskôr ako v roku 1948 a možno by sme na tom boli ako Rakúsko. Bohužiaľ Eisenhower potreboval Rusov proti Japoncom, ktorí sa neboli ochotní vzdať, prímerie by predstavovalo permanentnú hrozbu a priama invázia státisíce mŕtvych Američanov, preto USA a Veľká Británia umožnili imperialistickému Rusku zabratie územia strednej Európy. Stalinov fanúšik F.D.Roosvelt tomu tiež veľmi nepomohol, takže sa nepodarilo dosiahnuť ani len férové voľby v Poľsku a stratilo sa aj Československo.
Napriek tomu, že katolicizmus a ruský imperializmus sa zdali v rozpore, asi majú nejaký spoločný kolektivistický základ a spoločného nepriateľa - slobodného jedinca (liberalizmus). Preto tá zhoda v podpore HSĽS a HZDS (resp. negatívna korelácia s podporou demokracie), ktorú identifikoval Krivý na strednom Považí či Kysuciach. Takže indoktrinácia detí a mládeže v období 1939-1945 a po roku 1948 bola vlastne len výmena košieľ - miesto Hlinkovej mládeže tu boli pionieri a SZM.
November 1989
Prevrat v roku 1989 sa podaril súhrou šťastných okolností. Zrýchlenie toku informácii spôsobilo, že ľudia pociťovali ekonomický úpadok a relatívnu chudobu v porovnaní s Rakúskom či inými krajinami. Ruský imperializmus na chvíľu oslabol (vďaka Gorbačovovi, hoci aj ten neváhal brániť vojenskou silou odtrhnutiu Litvy od Ruska). A nakoniec niektorí miestni komunisti (Adamec, Čalfa) si proste nevedeli predstaviť scenár, pri ktorom by dali strieľať do občanov v nejakej vyššej miere ako bola povolená pohraničníkom (na rozdiel od Rumunského vodcu Ceaușesca, ktorému to nepomohlo).
V žiadnom prípade nešlo o návrat k ľudským právam a liberálnym hodnotám, ktorý by bol podporovaný väčšinou. Možno 3 percentá (podľa podpory OKS) ľudí tu chce naozaj režim založený na slobode, ľudských právach a malom štáte (pretože štát sa zväčšuje len na úkor ľudských práv).
Koniec rastu ľudskej inteligencie
Rast inteligencie, ktorý bol zaznamenaný u obyvateľov planéty, ale aj v rámci Európy do 90-tych rokov (tzv. Flynnov efekt, porovnávala sa inteligencia v rámci blízkych príbuzných - rodičov a detí) sa skončil a inteligencia ľudstva klesá (ešte šťastie, že tu máme umelú inteligenciu). Spolu s komplikovanosťou sveta a jeho relatívnym zmenšením (dnes sa dozvieme o tom, čo sa deje inde na planéte okamžite, väčšinou aj s množstvom dezinformácií, ktoré bežný človek nemá ako vedieť odlíšiť od faktov) to vážne spochybňuje pôvodnú ideu, že vyššie vzdelanie a inteligentnejší občania budú znamenať lepšie spravovanú spoločnosť. A stále je tu korelácia nižšej pôrodnosti s vyšším ekonomickým statusom, ktorý ale koreluje s inteligenciou. No a nakoniec, ako uvádzam vyššie, ani vyššia inteligencia a vyššie vzdelanie neznamená podporu liberalizmu.
Štát naďalej rastie
Na rozdiel od inteligencie (aspoň priemerného IQ, čo je samo o sebe dosť nepresná informácia), štát stále rastie. Či už vyjadrený formou podielu vlády na HDP alebo množstvom textu v zákonoch.
F.A.Hayek správne píše, že aj vzdelaní ľudia a odborníci majú tendenciu rozširovať štát, pretože vo svojej oblasti často vidia riešenia, ktoré by vedela presadiť len silná ruka. Všetky tieto faktory prispievajú k tomu, že ľudské práva a slobody sú obmedzované na úkor štátu. A netýka sa to len ekonomiky.
Väčší štát a všeobecné volebné právo, ktoré má aj tá 95% časť obyvateľstva, ktorá je hlúpa alebo nekladie slobodu nad plné bruchá, vedie k príležitostiam pre populistov, ktorí dokážu sľúbiť to, čo nik nevie splniť. A keď sa títo dostanú k moci, tak štát opäť zväčšujú (možno s výnimkou Javiera Mileia).
Výnimočných prípadov, keď došlo k zmenšeniu štátu bolo v histórii málo. Po druhej svetovej vojne sa týmto smerom vydalo z Európy asi len Nemecko a Taliansko, taká Veľká Británia sa pustila do socializmu a socialistickí Francúzi riešili svoju identitu. Východná časť Európy odovzdaná Stalinovi prirodzene smerovala k väčšiemu a totalitnému štátu. USA zmenšilo štát vďaka Eisenhowerovi a konjunktúre len v 50-tych rokoch.
Obrat bez vojny
Obrat z typického nárastu štátu a socializmu, ktorý nastáva v mierovom období, pretože nik nedokáže splniť to, čo populista dokáže sľúbiť, teda môže (ale nemusí) nastať po historických otrasoch - veľkých vojnách a (dočasnom) páde ruského imperialistického režimu v roku 1989. Okrem týchto javov ide len o výnimočné prípady.
Takým je vláda Margaret Thatcher. Aj tento prípad bol podporený šťastnou súhrou okolností. V roku 1975 narástol podiel vládnych výdavkov Veľkej Británie na 46,5% HDP, v roku 1976 musel zasahovať medzinárodný menový fond, aby zachránil libru. Konzervatívci si zvolil na čelo reformnú Margaret Thatcher (čo je samo o sebe malý zázrak). Navyše jej reformy nakoniec mohli pokračovať len vďaka tomu, že si nejaký argentínsky diktátor chcel merať pipíky a pokúsil sa ukradnúť britské územie - Falklandy. Dnes britskí socialisti odovzdávajú britské územia Číne a ešte za to budú aj platiť.
U nás nastalo zmenšenie štátu ako prirodzený dôsledok po skončení komunistickej diktatúry, ale aj na prelome tisícročí po vláde populistického nacionalistu JUDr. Vladimíra Mečiara, ktorý po sebe zanechal skrachovanú krajinu (to nebránilo jeho mladšej verzii JUDr. Ficovi, aby s ním vytvoril vládu po tom, ako Ivan Mikloš zmenšil veľkosť štátu a naštartoval ekonomický rast).
Krátke okamihy, keď sa nárast štátu a rozmach socializmu zastavil, alebo trošku zvrátil (okrem spomínanej Margaret Thatcher to bolo aj USA za Reagana alebo Slovensko za Mikloša a Dzurindu), treba využiť v maximálnej možnej miere. Aj predčasné voľby v roku 2006 (vyvolané KDH) by možno na jeseň dopadli lepšie, pretože Miklošove reformy sa začínali prejavovať (a zároveň aj vtedy prepadli hlasy Slobodného Fóra a ANO a naopak HZDS ešte stále malo voličov, ktorí ich opustili až neskôr). Ale 2 volebné obdobia je asi maximum, čo možno u nás dostať na záchranu demokracie.
Dne však nevidím príležitosť pre zvrat trendu narastania štátu a populistického socializmu. Hoci sme zrejme už v tretej svetovej vojne s Ruskom, táto vojna je trošku iná ako tá s Hitlerovským Nemeckom. Po 2. svetovej vojne Nemecku prospelo, že prehralo vojnu a nám (ČSR) naopak. Nikto ale netuší, či táto vojna bude mať nejaký jasný koniec, avšak historický otras akým bolo ukončenie konvenčnej vojny v Európe a východnej Ázii v roku 1945 to asi nebude.
Je to ako pred prvou alebo druhou svetovou vojnou?
Historické paralely sú zaujímavé, ale nepôsobia príliš optimisticky. Zjednotenie odporcov liberalizmu (čiže vlády zákona, ľudských slobôd a demokracie) v jednej krajine v minulosti nebývalo bežné. To sa skôr spájali proti liberalizmu rôzne autokracie a to už bolo zle.
Hoci aj Hitler tvrdil, že medzi nacizmom a komunizmom veľa rozdielov nie je a Stalinská totalita nebola o nič lepšia ako iné totality iných odnoží socializmov, jednota komunistov a neoľudákov/fašistov v súčasnej slovenskej politike je pozoruhodná. Slovenská vláda je tak zároveň profašistická aj prokomunistická, rozhodne jej nepriateľom je liberalizmus.
Dnes má brániť celosvetovému rozšíreniu vojny človek, ktorý verí a všetkých presviedča, že všetko vie najlepšie len on. Nikdy by som nevedel vysloviť to, čo on hovorí neustále: "Nobody knows more about X than I do". A až v roku 2027 vyhrá vo Francúzsku neonacistka Le Pen (alebo komunista, budú tam podľa mňa v druhom kole mať presne takýto výber), tak to bude ešte horšie.
Takže všade to vyzerá, že voliči uprednostňujú tých, ktorý chcú skoncovať s liberalizmom, hoci liberalizmus skončil v tých málo krajinách, kde bol už v 60-tych rokoch a všade je viac-menej socializmus s preferovaním kolektívnych práv pred individuálnymi.
Slovensko
Medzitým si u nás neviem vysvetliť, ako mohli tí, ktorí nenávidia homosexuálov s tými, ktorí nenávidia inteligentných ľudí, s tými ktorí nenávidia nenadávajúcich ľudí ("slušňákov"), s tými ktorí nenávidia bohatých a tými ktorí nenávidia Židov spolu zvoliť za prezidenta prázdnu podržtašku, o ktorej je pravdepodobné len to, že nie je Žid. Táto voľba bola pre mňa veľkým sklamaním, pretože na rozdiel od parlamentných volieb, v druhom kole prezidentských volieb aj "mlčiaca väčšina" mala jednoznačne voliť čestného človeka, štátnika a demokrata a naopak nedemokratickí voliči nemali svojho kandidáta.
Pretože podiel tých, ktorí sú dosť inteligentní, sledujú politiku a záleží im na (osobnej) slobode je a vždy bol veľmi malý (možno tých spomínaných 5%), zvrat v trvalom smerovaní demokracií k tyraniám, ktorý v malom pozoroval pred 2500 rokmi Platón, je asi nevyhnutný.
Vláda zákona a ľudské slobody prinášajú demokraciu, ktorá prináša blahobyt, ktorý spôsobuje, že ľudia od štátu chcú viac a viac a toto voličom dokážu sľubovať len populisti, ktorí to však nikdy nemôžu úplne splniť. A pretože aj naďalej bude platiť, že 90% najmenej bohatých ľudí sú chudobnejší ako 10% najbohatších, bude sa väčšina porovnávať s ostatnými a hlavne s bohatšími či úspešnejšími, a nie však so svojim vlastným minulým alebo potenciálnym ja, čo bude vždy viesť k závisti (Slováci sú v závisti majstri sveta) a v kombinácii s politickou naivitou k voľbe populistov, ktorí svojou politikou zväčšovania štátu spôsobia ešte väčšie zaostávanie a chudobu.
Máme ešte nádej?
Demokracia a ľudské slobody vo svete prehrávajú. U nás nikdy nemali pevné základy. Okrem dosť pravdepodobného rozšírenia ruskej imperialistickej agresie na ostatné krajiny v okolí a to smerom na západ, na územia, kde vstúpila noha ruského vojaka a podľa Stalina, Brežneva či Putina už tým patria Rusku, je tu len malá možnosť aspoň lokálneho obratu.
Grécko na tom ekonomicky bolo podobne zle ako my. Napriek socializácii strát a euru sa nakoniec dokázalo pozviechať. Veľká Británia aj USA si dokázali po krízach zvoliť na začiatku 80-tych rokov menší štát. Som zvedavý ako bude pokračovať Argentína. Zmenšenie štátu možno čaká aj USA.
V našom prípade je tu politika cesty do pekla na bielom koni. Tá má stále podporu mnohých (hlavne, aby sa sused nemal lepšie) a morálny relativizmus je po 50 rokoch totalít asi hlboko zažitý. Inak si neviem predstaviť podporu ruského vraždenia civilného obyvateľstva na Ukrajine.
Politika, ktorá nehľadí na budúcnosť a prejedá ju môže fungovať dosť dlho (Fico vládne 14 rokov, Mečiar tu bol 8 rokov). Ale je tu paralela s rokom 1998 a vtedy aj časť bývalých Mečiarových voličov volila zmenu (hoci prostredníctvom DÚ, SDĽ či SOP).
Autokratická vláda Smeru a zlepenca má väčšinu v parlamente a nepríde o ňu (trucujúcim poslancom ide o zobchodovanie svojich hlasov), ale volebný výsledok nebol taký jednoznačný ako napríklad v roku 1994, takže je potrebné získať v ďalších voľbách "len" takých dvestotisíc hlasov.
Malú nádej vidím v tom, že na mnohých spoluobčanov platí iba vlastné ochudobnenie, a preto je vývoj smerom k ekonomickému krachu aj vďaka protirastovému balíčku nádejný. Druhá možnosť - skutočná vojna a skutočná porážka Ruska a jeho spojencov, medzi ktorých patrí teraz aj Slovensko - bude zlá pre všetkých a nechcel by som ju zažiť, aj keď je z hľadiska budovania štátu lepšia.
