Pre tých neskôr narodených, ZSSR bol Zväz sovietskych socialistických republík. Sovietskych je odvodené od slova soviet, čo neznačí národ, ale ideologickú autokratickú skupinu, niečo ako vojenská junta. Proste pár revolucionárov namiesto parlamentu a vlády.
Názov teda nenaznačoval, že by išlo o krajinu s imperialistickými chúťkami, ale táto krajina bola známa tým, že čierna bola biela: napríklad viedla večný boj za mier a podobne.
Praktické kroky ZSSR v medzivojnovom období (resp. po 1921) neboli expanzívne, komunisti z Moskvy (teda Rusko pod menom ZSSR) vládlo v hraniciach bývalého cárskeho Ruska. Západ dnešnej Ukrajiny a Bieloruska, pobaltské štáty, Východné Prusko (neskoršia Kaliningradská oblasť) či Fínska Karélia Rusku vtedy nepatrili. Východné časti Ukrajiny (s výnimkou Krymu) ako aj Bieloruska boli závislé štáty pod vedením komunistov v rámci ZSSR s minimom nezávislosti na Moskve (Ukrajinu obsadili hneď po 1. svetovej vojne).
Rusi boli v rámci ZSSR najsilnejší národ, ruština bola oficiálnym jazykom, ostatné národy ZSSR boli rusifikované, hoci mnohé mali svoje vlastné "republiky" či autonómne oblasti. Nie je tak dôležité, ktorí z komunistických predstaviteľov boli akého národnostného profilu, pretože komunisti boli internacionálni, avšak pod vedením Moskvy a väčšinu riadiacich postov zastávali Rusi.
V súvislosti s Ruskom (resp. ZSSR) sa objavuje často téza, že nás na konci druhej svetovej vojny oslobodili. Ak sa na toto obdobie pozrieme s odstupom času, to, čo sa mohlo zdať ako oslobodenie, bola vlastne imperiálna politika, ktorej cieľom bola expanzia Ruska do Európy.
Druhá svetová vojna
Na Moskovskej konferencii v polovici októbra 1944 sa Churchill a Stalin dohodli na delení strednej Európy - ako ukazuje tzv. "percentuálna" dohoda.
Situácia v októbri 1944 bola taká, že Rusi neboli ešte ani v hraniciach dnešného Poľska, či dokonca predvojnového Československa (t.j. neboli ani na vtedajšej Podkarpatskej Rusi - pozor, názov neznamená, že bola obývaná etnickými Rusmi).
Rusi v tom čase obsadili asi 90% Rumunska, do 10% Juhoslávie, Maďarska a Grécka, ale Stalin požadoval 100% Rumunska, 80% Maďarska a 50% Juhoslávie. Očividne išlo o imperialistické chúťky, o okupáciu a nie o oslobodenie.
Jaltská konferencia
Na Jalte v prvej polovici februára 1945 už boli prítomní aj Američania. Rusi tam už išli s tým, že percentá území krajín, ktoré mali údajne oslobodiť, budú pod ich kontrolou, t.j. budú satelitmi Moskvy. Na fronte sa situácia zmenila tak, že Rusi obsadili asi 80% Maďarska, polovicu Juhoslávie, Poľsko od Wisly po Odru (čiže až 90% povojnového Poľska) a u nás sa dostali k Banskej Bystrici (t.j. asi 15% povojnovej ČSR).
Stalin si na Jalte vyhradil právo ponechať si územie získané okupáciou Poľska v spojení s Hitlerom zo septembra 1939. Západ (hlavne už chorý Roosvelt) akceptoval bábkovú komunistickú vládu v Rusmi okupovanom Poľsku a uveril, že Stalin dovolí slobodné voľby. Ten však so svojimi tajnými (NKVD) likvidoval poľskú politickú opozíciu, pričom demokratická vláda ostávala v exile a protestovala proti záverom Jalty.
Takže pravidlo, že kam vstúpi Ruský vojak, je to územie pod vplyvom Moskvy, platilo vo všetkých okolitých krajinách. Rakúsko a Československo mali istú časť územia oslobodenú západnými spojencami. Rakúsko však bolo porazeným spojencom Hitlera a tak ho podobne ako Nemecko riešili víťazi spoločnou správou. My sme mali príliš málo územia oslobodenú Američanmi a príliš veľkú časť okupovanú Rusmi, takže sme patrili do ruskej sféry vplyvu.
Technické prevedenie bolo trošku iné ako v Poľsku, ale aj u nás bola opozícia prenasledovaná a likvidovaná už pred 25. februárom 1948 a to NKVD a ich miestnymi kumpánmi.
Tak ako Stalin nevrátil Poľsku jeho východnú časť (asi tretina Bieloruska a Litvy, časť Ukrajiny), tak rovnako sa Ruské impérium nemienilo vzdať raz získaných území v satelitných krajinách strednej Európy a Balkánu.
Mimochodom, na Jalte vo februári 1945 požadoval Stalin prijatie 16 sovietskych socialistických republík do OSN, Churchill akceptoval Bielorusko a Ukrajinu - toľko k tomu, že Ukrajina je len časť Ruska.
Povojnové hranice v Európe
Po druhej svetovej vojne sa stanovili hranice, ktoré neboli do roku 2008 menené anexiou (iba separatizmom). Tieto hranice v zásade zmenšili územie Nemecka, ktoré začalo vojnu a zväčšili hranice ZSSR, ktoré bolo spojencom Nemecka a po jeho boku sa do vojny zapojili v priebehu pár týždňov od začiatku vojny.
Rusi takto anektovali pobaltské krajiny, časti Poľska, ČSR a pod. Navyše krajiny na západ od ZSSR sa dostali pod jeho nadvládu, presne ako si to Stalin najneskôr v roku 1944 naplánoval - ZSSR ako pokračovateľ cárskeho Ruska vo svojom imperializme uspelo.
Rusko v tom hralo hlavnú rolu, nielen pre to, že Rusi tvorili drvivú väčšinu obyvateľstva, ale ako dôkaz môže slúžiť rozhodnutie o Východnom Prusku, ktoré bolo rozdelené medzi susedné krajiny - Poľsko a Litvu (ako SSR), ale istá časť územia ostala pričlenená priamo Rusku.
Východné Prusko
Jedným z argumentov obhajcov okupácie Krymu Ruskom je, že ho Rusi darovali Ukrajine v roku 1954 a že bol vždy Ruský. V skutočnosti bol ruský od roku 1783, keď Rusi porazili Tatárov. Keď si pozriete mapu politického usporiadania Európy v roku 1783, všimnite si hlavne v strede väčšími písmenami Hungary a trochu na sever Prussia. Slovensko patrilo v tom čase Maďarsku už 800 rokov, takže ďaleko viac ako patril Krym Rusom. A Východné Prusko bolo súčasťou Pruska a neskôr Nemecka až do konca roku 1944, keď ho Ruská armáda obsadila.
Putin a jeho apologéti tvrdia, že NATO obkľučuje Rusko. Dva úseky na hraniciach s Fínskom a Pobaltím sú označené šípkami, okrem nich má Rusko na hraniciach krajinu NATO iba v malej zvýraznenej oblasti na brehu Baltského mora, v ktorej pred rokom 1945 netvorili Rusi ani percento populácie.
Národnostne to bolo podobne ako severná a západná časť Poľska územie s nemecky hovoriacim obyvateľstvo. Keďže tam nebolo dosť Litovcov a Poľsko bolo bábkou (viď vyššie), tak sa Rusi zo strategických dôvodov rozhodli časť tohto územia zahrnúť pod Rusko. V roku 1945. V tomto prípade úvahy, že by toto územie mali vrátiť Nemcom nikto v Rusku nevysloví. A pritom táto oblasť je celá obkľúčená krajinami NATO a EÚ.
V súvislosti s Königbsbergom, historickým európskym baltským mestom na hraniciach s Poľskom, je tu otázka udržateľnosti statusu ako oblasti Ruskej federácie. Po rozpade ZSSR boli krátkodobé a neúspešné snahy o samostatnosť, avšak v súčasnosti predstavuje toto územie jedinečnú šancu pre Rusov mať demokratický štát.
Tak ako je Tchaj-Wan demokratickou krajinou s čínskou populáciou, tak Ruská Baltická Republika (či ako by ju nazvali) by mohla byť demokratickou krajinou s Ruskou populáciou.
Možno by nebolo zlé podporiť túto snahu, veď geografická poloha podstatne komplikuje Rusom aplikovať cenzúru a presah slobodných médií z Litvy a Poľska (žiadne miesto nie je viac ako 50 km z Litvy alebo Poľska) je značný a tak neverím, že je tam také Putinofilné obyvateľstvo ako v Rusku. V každom prípade v hybridnej vojne s Ruskom je úplne oprávnené šíriť na toto územie pravdivé informácie o ruských vojnových zločinoch počas okupačnej vojny na Ukrajine.
Prekresľovanie hraníc po druhej svetovej vojne je neprijateľné, takže jediná možnosť (rešpektujúc právo krajiny na vlastnú obrannú politiku) ako znížiť dĺžku hraníc NATO, ktoré obkľučujú Rusko je, aby terajšia Kaliningradská oblasť nebola po porazení Ruska jeho súčasťou. Aj do budúcich konfliktov s Ruskom je dobré nemať vo svojom tyle nepriateľa.
Záver
Je isté, že akékoľvek dlhodobé riešenia nie sú možné za vlády Putina, takže všetky úvahy o tom, že by časť Rusov mohla žiť v krajine, ktorá by bola demokratickou a v zásade dobrým susedom v rozsahu súčasnej Kaliningradskej oblasti, sú predčasné.
Vojna asi tak skoro neskončí a ak skončí, nebude to v duchu Džingischána (čomu jedinému kremeľskí imperialisti rozumejú), čiže, aby Ukrajina vyhlásila "Dodajte nám hlavu Putina a potom sa pobavíme o vašej kapitulácii". Dúfam teda v skoré odstránenie Putina, ale KĽDR je nám varovaním.
Rusko tak asi nebude za našich životov normálnou krajinou, od ktorej nehrozí kedykoľvek útok na svojich susedov, bude to niečo ako KĽDR po 1953 (a to je už 70 rokov). Preto nebude možné zrušiť sankcie, naopak bude nutné žiadať reparácie a bude potrebné nakoniec prinútiť budúcich ruských predstaviteľov jednať o vrátení všetkých anektovaných území ako podmienky, za ktorých bude svet s Ruskom obchodovať - pritom ľudia si sami môžu zvoliť, že budú naďalej bojkotovať ruské produkty - koniec koncov alkohol je metla ľudstva.
Vojna na Ukrajine je realizovaním večných imperiálnych ambícií Ruska, ktoré si Putin osvojil a pestoval. Na expanzívnu vojnu v Európe sa dlhodobo pripravoval, ale my (Západ) sme tomu neverili. Do budúcna sa snáď po učíme a Rusku už nebudeme veriť.
