Povinná školská dochádzka
Na rozdiel od vysokých škôl, spoločnosť očakáva, že deti absolvujú povinnú školskú dochádzku aspoň v dĺžke 8-9 rokov (základná škola) - aktuálne do 16-teho roku dieťaťa. Povinná školská dochádzka má preto ostať. Rovnako majú ostať aj štátne školy pre tých, ktorým na vzdelaní svojich detí veľmi nezáleží, alebo uprednostňujú iné kritéria ako kvalitu školy. Akurát je potrebné štátnu základnú školu chápať ako sociálnu dávku (niečo ako životné minimum). Od štátu nečakáme, že nás bude zamestnávať, ale ak človek stratí príjem, tak mu má pomôcť sociálna dávka. Rovnako písať, čítať a počítať ho môže naučiť aj štátna škola.
Aj tu však platí to, že pokiaľ si rodičia nezačnú uvedomovať, že si vlastne kupujú pre svoje dieťa službu vzdelávania, ale všetko nechajú na štát, tak sa kvalita nezlepší. Preto by sa mali zriadiť vzdelávacie preukazy. Každé dieťa dostane podľa ročníka, ktorý ide navštevovať preukaz na určitú sumu a rodič ho potom dá tej škole, ktorá jeho dieťa príjme. Navyše by malo byť školné do dostatočne veľkej výšky odpočítateľnou položkou z daní z príjmu rodičov. Takto by rodičia mali v ruke peniaze od spoluobčanov ako aj vlastné a platili by nimi svojmu dieťaťu školu. A tým by boli motivovaní vybrať lepšiu školu a viac sa starať o to, čo za svoje peniaze dostávajú. Mnohí by možno očakávali papier (vysvedčenie), ale dúfam, že väčšina by očakávala vzdelanie svojho dieťaťa.
Argument v prospech súkromných základných škôl je, že už aj základné školstvo zlepšuje šance dieťaťa sa v dospelosti uplatniť. Pokiaľ by som nechodil na takú (za socializmu samozrejme štátnu) základnú školu, kam som chodil, ale do najbližšej školy, tak by som nedostal taký dobrý základ pre môj život.
O súkromné základné školy v Bratislave je záujem nielen zo strany zbohatlíkov (tí si môžu dovoliť posielať deti do British International a podobných). Pokiaľ škola dostáva peniaze priamo od rodičov žiaka, tak má vzťah s nimi a nie s nejakými úradníkmi na ministerstve.
Aký je zmysel základných škôl
Štát (politici) má stanoviť, čo od základného školstva očakáva, kontrolovať a zverejňovať, ako je ktorá škola v dosahovaní týchto cieľov úspešná. Nemal by určovať ako škola dosiahne cieľ a mal by pripraviť motivácie pre obe strany. Vzdelávanie je služba, ktorú si štát objednáva pre deti svojich obyvateľov. Poskytovatelia služby ako aj príjemcovia resp. ich rodičia by mať dobrú motiváciu, aby vzdelanie bolo čo najlepšie.
Štát by mal ale nechať na ľuďoch, do ktorej školy ich dieťa pôjde. A pretože štát nevie poskytovať skoro žiadne služby (pozri napríklad zdravotníctvo), tak by mal vytvoriť prostredie pre konkurenciu súkromných poskytovateľov. Aj pri zdravotníctve štát núti svojich občanov, aby si všetci platili túto službu formou zdravotných daní. Ale to neznamená, že ju má realizovať štát. Potom sa javí vzdelanie ľuďom zadarmo a ako dobre vieme, zadarmo nič dobré nie je. V skutočnosti je za tým plytvanie a odvádzanie peňazí (napríklad cez predražené nájmy) ich ľuďom.
Štát má stanoviť, čo od základného školstva očakáva, kontrolovať a zverejňovať, ako je ktorá škola v dosahovaní týchto cieľov úspešná. Mal by ale nechať na ľuďoch, ktorej škole zaplatia svojim vzdelávacím poukazom (pre každé školopovinné dieťa). Dôležité je, aby neboli štátne školy zvýhodňované na úkor ostatných.
Motivácia rodičov
Prvým krokom k zlepšeniu motivácie rodičov starať sa o vzdelávanie svojich detí môže byť zavedenie vzdelávacích poukazov. Na stránke ministerstva školstva sa dá stiahnuť súbor s normatívmi pre rok 2018.
Ministerstvo vo svojich dátach uvádza 5 druhov normatívov: osobné náklady, výchovno vzdelávací proces, teplo, ostatná prevádzku, ďalšie vzdelávanie. V skutočnosti ide o delenie dvoch druhov normatívnych príspevkov definovaných v §4 zákona o financovaní ZŠ a SŠ (597/2003). Vzdelávací poukaz by mohol predstavovať túto sumu prepočítanú na jedno dieťa. Ešte lepšie by bolo, ak by tam boli uvedené aspoň 2 zložky – vzdelávanie (mzdový normatív, t.j. osobné náklady, výchovno vzdelávací proces + ďalšie vzdelávanie) a prevádzkové náklady (teplo, ostatná prevádzka). Náklady na prevádzku školy sa dajú aproximovať ako lineárna funkcia A + x*B, kde x je počet žiakov. Je jasné, že náklady na teplo budú viac súvisieť s budovou a budú viac menej konštantné a nezávislé od počtu žiakov. Preto ostane určitý mechanizmus, ktorý školám s pridelí financie nezávisle od počtu žiakov (konštantná zložka) a toto nebude reprezentovaný na vzdelávacom poukaze.
Rodičia tak za školu začnú platiť a to minimálne svojim vzdelávacím poukazom (pre každé školopovinné dieťa). Samozrejme obce a VÚC si môžu dotovať svoje školy nad rámec normatívu a nechať svojich občanov v predstave školy zadarmo. Lepšie by bolo, keby riešili prevádzkové náklady. Určite by bola lepšie aj v týchto prípadoch symbolická platba (aj teraz sa platia školské pomôcky či triedny fond aj na štátnych školách), aby si rodičia uvedomili, že kupujú službu.
Motivácia poskytovateľov vzdelávania
Keďže štát u nás nedokáže zabezpečiť ani svoje základné povinnosti (naša obranyschopnosť zatiaľ našťastie nebola overovaná, ale súdnictvo a polícia je v katastrofálnom stave) nemožno očakávať, že práve školstvo bude fungovať. V skutočnosti nikdy nebolo záujmom politikov zvýšiť úroveň školstva. Tí, ktorí vládnu, aby kradli, aj v školstve len hľadali možnosti lupu. Tí, ktorí zachraňovali prázdnu štátnu kasu a robili ekonomické reformy, nedokázali nahlas povedať, že štátne školstvo u nás nefunguje a nemôže fungovať.
Tak ako nefungovalo štátne vlastníctvo obchodov, či tovární pred rokom 1989, tak nefunguje žiadne štátne podnikanie. A školstvo je podnikanie. Školstvo má poskytovať kapitál v podobe vedomostí. Pretože však štátne školstvo za posledné (pol)storočie vyprodukovalo neefektívnu prezamestnanú a zbabelú kastu "učiteľov", ktorí to chcú už len vydržať do dôchodku, je takmer nemožné urobiť reformu, ktorá by bola akceptovaná učiteľmi. To, čo požadujú všetci učitelia je navýšenie platov. Je síce pravda, že v Česku dokázali aj minulá vláda (pravo-ľavý zlepenec) aj súčasná populistická vláda navýšiť svojim učiteľom platy viac ako ľavicové vlády Smeru, ani v jednej krajine však nevyriešili problém prezamestnanosti a neefektívnosti.
Súkromný vlastník školy sa o ňu bude starať lepšie a efektívnejšie ako štát.
Súčasná situácia súkromných škôl
Slováci sa asi najviac stretávajú so súkromnými škôlkami. S tými nemá nikto problém, hoci už v predškolskom vek možno veľmi výrazne ovplyvniť osobnosť človeka. Ale súkromné základné školy sú šikanované a štát im hádže polená pod nohy miesto toho, aby motivoval ich vznik. Zvýšením podielu žiakov v súkromných školách v porovnaní so štátnymi školami môže štát vyriešiť aj problém prezamestnanosti, pretože bude môcť štátne školy zlučovať a prebytočných učiteľov prepustiť. Zároveň bude môcť čiastočne navýšiť platy zostávajúcim učiteľom.
Ak bude mať kvalitný učiteľ možnosť učiť v dobrej súkromnej škole alebo radšej v štátnej tak si vyberie súkromnú. V štátnych školách ostatnú stále tí starí preddôchodkoví učitelia a na krátke obdobia tam o ilúzie budú prichádzať mladí nadšení dobrovoľníci. Ak však rodičia nebudú chcieť zaplatiť ani malé sumy navyše, tak sa základné školy nezlepšia.
Obecná škola
V severských krajinách funguje štátne školstvo. Ale v týchto krajinách funguje štát. V týchto krajinách v minulosti boli školy obecné (ako aj u nás). Dnes chodí do obecných škôl v Dánsku 88% školopovinných detí.
Obecná škola má síce mnoho vlastníkov, ale tým, že je blízko ľudí, ktorí ju používajú a vlastnia, tak je možné ju spravovať relatívne dobre. Hlavne v krajine s extrémne nízkou kriminalitou a veľkou úctou k pravidlám to nie je problém. V severských krajinách je obecné vlastníctvo niečo, o čo sa stará každý, zatiaľ čo u nás aj vďaka komunistickému režimu sa o spoločné nestará nikto. Preto sa aj peniaze vkladané do školstva u nás veselo rozkrádajú. A tí, ktorí na to upozornia sú potrestaní. Pretože však v súčasnosti máme asi 400 000 školákov na základných školách, obecné školy budú stále predstavovať najčastejším typ základnej školy z hľadiska vlastníctva. Ide o to, aby neboli len formálne obecné, ale aby to boli obecné školy podobné tým škandinávskym.
Financovanie
Aj v súčasnosti dostávajú školy bez ohľadu na typ prevádzkovateľa určitý normatív na platy učiteľov, teplo, prevádzku atď. Pre základné školy vychádza normatív na osobné náklady od 1100€ po 3500€ na žiaka a rok. Ďalšie peniaze idú na prevádzkové náklady. Budem používať hodnotu 1500€, toľko ide do väčších škôl kam chodí 80% žiakov (t.j. 188 a viac žiakov).
Pre jednu triedu s 20 žiakmi je to 30 000€ ročne. Väčšie štátne školy by mohli mať pomer učiteľov k počtu tried okolo 1.5, takže na mzdy je to 20 000€ ročne. A toto nie je veľa. Školy však musia platiť aj nepedagogických zamestnancov a prevádzkový normatív je len okolo 400€, takže reálne na platy učiteľom môže ísť asi 16 000€ ročne (985€ hrubá a 750€ čistá mesačná mzda).
Na základe tejto štúdie, dostupnej na stránkach ministerstva školstva, používam odhady o počte učiteľov a počte tried. Priemerný počet žiakov na učiteľa je podľa tejto štúdie 13.8, zatiaľ čo priemerný počet žiakov na triedu je 18.4. Pomer je teda 1.33, škola má však aj nepedagogických zamestnancov s nižším platom a týchto treba taktiež zaplatiť. Tieto čísla majú len ilustratívny význam v príkladoch nižšie.
Malé školy dostávajú viac. Najväčších 44% škôl, v ktorých je 80% žiakov, dostáva v priemere 1501€ ročne na mzdy (+406€ na prevádzku). Najmenších 56% škôl, v ktorých je 20% žiakov, dostáva v priemere 2085€ ročne (+570€).
Rozhodne je potrebné zlúčiť malé školy. Spomínaná štúdia konštatuje napríklad, že súčasný systém „Nemotivuje k spájaniu menších škôl v rôznych obciach, ktoré sa nachádzajú blízko seba." Dotovanie školských autobusov by malo vyjsť lacnejšie ako dotovanie celej školy (ročná električenka v BA s 2 regionálnymi zónami stojí 220€, malé školy dostávajú až o 750€ na dieťa viac ako veľké). Pri zlúčení škôl bude potrebné prepúšťať učiteľov a tam sa tiež ušetrí. Dôležité je maximalizovať zložku dotácii viazanú na žiaka (lineárna zložka, ktorej väčšiu časť volám vzdelávací poukaz) a minimalizovať konštantnú zložku, čím bude narastať motivácia k zlučovaniu malých škôl. Deti z chudobnejších rodín (či sociálne znevýhodneného prostredia) budú mať vyššiu hodnotu vzdelávacieho poukazu.
Verejné školy, ktorých zriaďovateľ je väčšinou obec, majú povinnosti, ale už nie napríklad právo na výber školného. Toto školné, teda poplatok za základnú školu nad rámec vzdelávacieho poukazu bude možné odpočítať z daní a to zvýhodnene. Napríklad do výšky hodnoty vzdelávacieho poukazu by si daňovník (rodič, zákonný zástupca dieťaťa) uplatniť trojnásobok sumy. Pri sume od výšky hodnoty vzdelávacieho poukazu do jej 3-násobku by si uplatnil ešte aj hodnotu tohto rozdielu. Parametre nie sú dôležité pre princíp, ktorým je presunúť časť financovania do daňových úľav a umožniť tak rodičom rozhodnúť, ktoré školy si prilepšia a ktoré nie. Plošné zyvšovanie platov je demotivujúce. Školy, ktoré si určia aj malé školné už budú viac nútené k efektivite a k lepšej personalistike.
Napríklad pri výške sumy vzdelávacieho poukazu 1500€ by rodič platiaci mesačne 100€ zaplatil ročne 1000€ a z daňového základu by si odpočítal 3000€. Iný rodič platiaci mesačne 300€ by zaplatil ročne 3000€ a odpočítal by si 6000€ (prvých 4500€ za 3-násobok, a potom ešte rozdiel za 1-násobok). Rodič platiaci 500€ mesačne by platil ročne 5000€ a z daňového základu by si odpočítal 7500€ (prvých 1500€ za 3-násobok, ďalších 3000 za 1-násobok a až posledných 500€ by sa nedalo odpočítať).
Príklad
Pri normatíve na prevádzkové náklady na 450€ v priemere na žiaka a normatíve na mzdy (vzdelávacom poukaze) v sume 1500€ v priemere na žiaka to bude znamenať na jednu triedu 30 000€, čiže 20 000€ na učiteľa ročne, čo je hrubá mzda 1230€ a čistá 923€. Ak si rodičia priplatia 50€ za mesiac (okrem prázdnin, čiže 500€ ročne, ale vďaka daňovému bonusu reálne len 200€ ročne), tak to bude vychádzať na jednu triedu 40 000€ ročne a učitelia budú môcť dostať asi 27 000€. V takejto škole budú dostávať učitelia hrubú mzdu 1660€ a čistú 1225€. Bez školného je to rovnaký stav ako teraz.
Napríklad väčšia škola, ktorý by bola podobná tej v Šali - by mala 20 tried pri 400 žiakoch, 30 pedagogických a 10 nepedagogických zamestnancov.
Ak by bola bez školného, príjmy budú 400 * 1500€ = 600 000€. Keďže škola má vyšší pomer pedagogických zamestnancov k počtu tried ako aj viac nepedagogických zamestnancov, nedostávali by pedagógovia 20 000€ ale iba 16 500€ ročne (cena práce), teda mesačne 1020€ v hrubom čo je 775€ v čistom. Nepedagogickí zamestnanci by potom dostávali 10 500€ ročne (cene práce), t.j. mesačne 650€ v hrubom čo je 516€ v čistom.
Pri školnom napríklad 90€ mesačne by mala škola na mzdy 400 * 2400€ = 960 000€. Pedagógovia by dostávali v cene práce 27 000€ (1225€ v čistom) a na 10 nepedagogických zamestnancov by ostalo 150 000€, teda na jedného 15 000€ cena práce (925€ v hrubom a 709€ v čistom).
Samozrejme súkromné školy budú chcieť investovať aj do pomôcok a podobne. Ale už pri platbe 150€ na dieťa mesačne (1500€ za rok) dostane škola spolu s normatívom pre 20 člennú triedu dokopy 60 000€. Učiteľovi môže dať 36 000€ (3000€ cena práce, t.j. 2220€ hrubá mzda a 1600 čistá mzda). Alebo bude mať menšiu triedu. Pri 16 žiakoch bude príjem za triedu 48 000€ ročne, čiže učiteľom na mzdy ostane 30 000€ ročne (1850€ hrubá mzda, 1360€ čistá).
Motivácia už pri pomerne nízkom školnom (50-150€ mesačne) zaplatiť dobrých učiteľov, či mať na žiakov dosť času (menšie triedy) bude viesť k zlepšeniu vzdelávania. A motivácia rodičov, že škole odovzdali nielen 1500€ v podobe ročného vzdelávacieho poukazu, ale platia aj podobnú sumu navyše, bude znamenať, že sa budú viac zaujímať o vzdelanie svojich detí.
Štátne školy - ako sociálna služba - by museli v niektorých prípadoch ísť opačným smerom, t.j. väčšie triedy (ale to bude aj dôsledkom zlúčenia škôl). Takže bude mať povedzme 25 žiakov v triede (za našich mladých čias nás bolo cez 34). To im dá možnosť rozdeliť ročne 37 500€ pre takúto triedu, čiže okolo 20-25 000€ na učiteľa.
Skutočné štátne základné školstvo
Navrhované zmeny by mohli zdanlivo pôsobiť proti súkromným školám. Zníženie normatívov pre školy s malým počtom žiakov ich môže finančne poškodiť. V skutočnosti však školy s počtom žiakom menším ako 50 (ktoré dostávajú na vzdelávanie až 2200€ na žiaka) sú však zastúpené hlavne medzi štátnymi školami. Tvoria až 26% štátnych škôl, len 15% súkromných a 9,5% cirkevných.
Po zlúčení malých skôl ostane asi 1400 škôl s priemerným počtom 290 žiakov. Z nich si štát vyberie v priemere tak 3-4 na okres a tieto budú skutočné štátne školy. Budú tam tabuľkové platy a pravdepodobne tí najhorší učitelia.
Ostatných 1100 škôl sa stane skutočne obecnými tak ako v severských krajinách. Vlastniť ich budú obce (resp. VÚC, alebo aj viac obcí jednu zdieľanú školu) alebo do nich vstúpi súkromný kapitál. Pomohla by aj obecná reforma, aby sme mali menej municipalít. Obce si budú môcť určiť školné. Problémom môžu byť dotácie obcí svojim školám na úkor konkurencie. Voliči nebudú chcieť zvýšenie miestnych daní, aby platili školu, do ktorej ich deti nechodia (lebo chodia do inej súkromnej/cirkevnej/štátnej školy) alebo ani nemajú deti. Obecní politici budú musieť nájsť kompromis, aby zachovali svoje školy (napríklad ak majú dobré meno), ale nebudú sa musieť tváriť, že vzdelanie je zadarmo. A odpočitateľnosť školného z daní (zaviedol by som aj zápornú daň vo výške polovice normálnej dane) trochu zmierni nárast výdavkov na školstvo. Príklady hore platia aj pre školy vlastnené obcami. Tieto budú mať výhodu, že budú väčšie, budú mať vybudovanú značku a obec im bude nápomocná s prevádzkovými nákladmi.
Kvalita štátnych škôl
Testovanie 5
Ako ukázalo minuloročné testovanie 5, štátne školstvo je horšie ako súkromné, navyše robí kroky, ktoré vedú k znižovaniu vedomostí žiakov. Porovnanie úspešnosti škôl podľa zriaďovateľa ukazuje, že súkromné školy sú jasne lepšie ako štátne.
Aj ak by sme pridali tie 2%, o ktoré klesá celoslovenský priemer vďaka školám so SZP k priemeru za štátne školy (píšem o tom tu), 66 je menej ak 73. A tato vzorka je dosť veľká, aby sa dalo povedať, že aj testovanie-5 ukazuje, že štátne školy sú horšie ako súkromné.
Vlastná skúsenosť
Moja žena mi nedávno povedala, aby som sem uviedol aj niečo z vlastných skúseností. Minulý rok nastupoval môj mladší syn do prvého ročníka. Nastúpil do súkromnej školy, v ktorej bol predtým rok v nultom ročníku a do ktorej chodila niekoľko rokov staršia dcéra. Zo školou sme boli spokojní. Bola menej formálna, napriek tomu sa deti veľa naučili. Avšak dva dni pred uzávierkou prihlasovania do škôl bola táto škola zrušená. Štát v tomto prípade pripustil otvorenie školy, ktorá nebola schopná vydržať ani pol mesiaca.
Nasledujúce dva dni strávil syn v prvom ročníku štátnej základnej školy. Nemohol som ho odprevadiť do triedy, musel som ho nechať ísť do šatní samého. Detí bolo toľko, že nemali kapacity na družinu. O kvalite vzdelávania za dva dni sa veľa povedať nedá, to môžem porovnať čiastočne pri mojich neteriach, ktoré chodia do štátnych škôl. V každom prípade ma z tej štátnej školy pochytila hrôza.
Potom sa nám podarilo dostať obe deti na inú súkromnú školu, kde ich je v triede 8 – 15, sú tam dobrí učitelia a deti dostávajú dobré vzdelanie. Škola je viac formálna ako prvá súkromná, ale organizácia je viditeľne lepšia ako v oboch školách, ktoré navštevoval ako prvák.
Záver
Štát by nemal klásť prekážky rozvoju kvalitnejšieho školstva a naopak ho podporovať. A tým kvalitnejším je súkromné školstvo. Každý rodič, ktorý by mal finančne prijateľnú možnosť platiť školné dieťaťu na lepšej škole, by to asi urobil. Je to lepšia investícia ako do automobilu, či smartfónu.
Štát môže aj tu stanovovať pravidlá, na základe ktorých bude kontrolovať v školách vzdelávací proces. Nemal by určovať ako sa bude učiť, mal by stanoviť nejakú časť vedomostí, ktoré bude očakávať ako povinné a ktoré bude hodnotiť testovaním (piataci, deviataci, maturita). Porovnávanie kvality škôl by mohli robiť aj súkromné agentúry. Bude to stále žiadanejšie, nakoľko rodičia budú mať väčšiu motiváciu vyberať svojim deťom školu. A problémy s tým, že lepšia škola nie je tá najbližšia by mohli vyriešiť školské autobusy, ktoré by boli podporované štátom (keď už štát zabezpečuje zadarmo dopravu dôchodcom, tak môže aj deťom ZŠ).
Tento článok popisuje systém základných škôl, ktorý považujem za lepší ako súčasný. Prípadná realizácia transformácie súčasného stavu by bola samozrejme zložitá a politicky citlivá. Ľudia majú radi veci „zadarmo“ a akýkoľvek návrat zo stavu „zadarmo“ do normálneho stavu je zložitý. Podstata tejto zmeny však spočíva v nastavení motivácií a obávam sa, že len vizualizovanie platieb v podobe vzdelávacích poukazov nebude stačiť. Možno to bude prvá etapa, ale až plná sloboda a zodpovednosť predstaviteľov (riaditeľov, správnej rady) obecných škôl môže zabezpečiť efektívnejšie narábanie s financiami a aj viac financií. Tieto nebude platiť abstraktný „štát“ aj keď sa v podobe daňových úľav na nich poskladajú aj ostatní občania nielen samotní rodičia. Takáto motivácia by už mala byť dostatočná na vytvorenie tlaku na zvýšenie kvality.
