Občan a prístup k informáciám

Písmo: A- | A+

Žijeme (zatiaľ) v demokracii a v nej je pre rozhodovanie občanov dôležité mať informácie, ktoré má poskytovať štát. Naša realita je žiaľ taká, že mnoho informácií štát neposkytuje, iné poskytuje neskoro a ďalším sa nedá veriť.

Občania, ktorí rozhodujú o podobe parlamentu, sa v zásade delia na dve skupiny. Prvou skupinou sú pracujúci v súkromných podnikoch, na vlastné triko alebo podnikatelia. Títo platia dane a živia štát. Druhou skupinou sú dôchodcovia (ktorých politici neustále korumpujú stovkami miliónov eur ročne v neudržateľnom "priebežnom" dôchodkovom systéme), študenti (z nich mnohých politici korumpujú platením detských prídavkov a školy za to, že navštevujú električkové štátne vysoké školy, kde nezískajú vzdelanie ale len titul), nezamestnaní a štátni zamestnanci (učitelia, policajti, volaci a úradníci). Ostatné menšie skupiny nie sú pre celkový obraz dôležité.

Občan, ktorý platí svojim daňami financuje tento štát by chcel vidieť, že štát nejako funguje. A na to potrebuje dostávať od štátu informácie. Nedávne ďalšie kolo celoštátneho plošného testovania nemá ani po 2 týždňoch výsledky. A "definitívne" výsledky, ktoré mali určiť povinnosť opakovať tento nebezpečný a zbytočný cirkus sa menili niekoľko krát. Richard Kollár poukázal na podozrivé rozdiely v oficiálnych výsledkoch za Bratislavu. Minister Krajčí je náš najhorší minister zdravotníctva v histórii samostaného štátu, ale tento bordel s dátami robia skôr úradníci.

Koľko vlastne máme tých úradníkov ? Snažím sa to zistiť už pár rokov, presné číslo nemám. Niektoré články (napríklad tu) naznačujú, že ich je 400 - 500 tisíc. Ich počet stále rastie, hodnoty z čias komunizmu sme prekročili už dávno.

Občan by za svoje dane mohol dostať lepší servis a takáto informácia by mala byť verejne dostupná. A nielen to. Štát by mal verejne sprístupniť databázu úradníckych miest, v ktorom každé úradnícke miesto bude mať popis pozície, platovú triedu, lokáciu (fyzickú aj v hierarchii úradu) a obsadenosť pracovníkom (za každý mesiac). Potom by mohli dátoví analytici, investigatívni žurnalisti, politici aj bežní občania zistiť, koľko je asi tých zbytočných, ktoré miesta možno zlúčiť, na ktoré úrady sa treba zamerať pri hlbšej analýze efektivity. Bez dát sa nedá robiť politika a reformy a aj štátna správa potrebuje reformu.

Lepšie informácie sú pri počte policajtov. Ale aj tam sú tabuľkové miesta - 25 000 a realita (podľa policajného prezidenta) 22 500. Je jasné, že ich je veľa, veď Dánsko (má o 8% viac obyvateľov ako my) ich má 13 655. Ale hlbšia analýza si vyžaduje prístupné dáta a to nielen pre policajného prezidenta a ministra obrany ale pre všetkých.

Pripravujem pokračovanie mojich článkov o súdnictve. Pred viac ako tromi rokmi som vychádzal z dát za rok 2012, ktoré zverejňuje európska komisia (CEPEJ = Európska komisia pre efektívnosť súdnictva). Keďže dáta sú uverejňované s niekoľkoročným meškaním, štandardne štrukturovaný report pracuje s dátami za rok 2016. A v ňom som zistil, že zázraky sa u nás diali aj pred príchodom ministra Krajčího a to dokonca na harabinovskom ministerstve spravodlivosti. Poukazuje na to nasledujúci graf:

Obrázok blogu

Medzi rokmi 2014 a 2016 sa skrátil čas trvania občiansko-právnych sporov na štvrtinu.

Že to Fico nepropagoval pred voľbami v roku 2016 ako veľký úspech na poli spravodlivosti a vymáhateľnosti práva? Že o tom nikto nepočul? Nevadí, papier a štatistika znesie všetko. Aj zázračné zlepšenie za vlády ľudí, ktorí zásadne nič nereformovali, lebo im systém umožňoval dobre dojiť kravu zvanú Slovenská Republika. Aj samotná CEPEJ vo svojom reporte za rok 2018 na strane 114 spomína, že zmena metodológie v roku 2016 môže čiastočne vysvetliť zlepšenie v dispozičnom čase. Boli chybné dáta pred rokom 2016 alebo od roku 2016. Máme skutočne efektívnejšie súdnictvo (aspoň v rozmere dĺžky trvania súdnych sporov - podobné zlepšenia v roku 2016 nastali aj pri administratívnych a kriminálnych veciach) než Nemecko, Švédsko, Dánsko, Fínsko či Nórsko ?

Problém nastane vtedy, ak chce niekto použiť dáta produkované týmto štátom. Budem musieť vo svojom článku predpokladať, že daný údaj nie je pravdivý a skúsiť sa pozrieť na iné údaje. Avšak ak nemôžem veriť tomuto, čo je potom pravda? Pokiaľ Slovensko klame Európsku úniu a svojich občanov, je potrebné požadovať nápravu.

Bola to vláda Ivety Radičovej (v ktorej boli SaS a OĽANO, jediné strany súčasnej vlády, ktoré majú akú-takú politickú minulosť), ktorá zvýšila transparentnosť štátnej správy. Je v tom však potrebné pokračovať a nielen nezatajovať informácie (ako sa to dialo pri roznášačovi covidu z radov vlády), ale poskytovať ich aj bez vyžiadania. Aj na Slovensku to ide, keď sa chce, veď napríklad sociálna poisťovňa má verejne prístupnú databázu (či skôr excelovskú tabuľku), ale malo by to byť normou, nie výnimkou.

Skryť Zatvoriť reklamu