Čo je sociálny štát
V blogu Čo je štát popisujem, že štát sú spoločnosťou zriadené inštitúcie, ktoré majú poskytovať služby, ktoré nedokážu poskytovať [efektívne] jednotlivci. Štát teda poskytuje ochranu územia, pravidiel (ktoré definujú zástupcovia štátu) a bezpečnosti.
Sociálny štát však poskytuje navyše služby, ktoré dokážu poskytovať aj jednotlivci. Poskytuje ich, pretože spoločnosť je presvedčená, že ich poskytne efektívnejšie. Napríklad poskytuje finančnú podporu členom spoločnosti (dôchodky, sociálne dávky, platí nezamestnaným, zamestnáva byrokraciu).
Antisociálny znamená konajúci proti záujmom spoločnosti.
V čom sociálny štát poškodzuje spoločnosť?
Účelom sociálneho štátu je zvýšiť bohatstvo politikov na úkor obyvateľov.
To, čo majú všetky sociálne štáty (západný svet) spoločné je malý zamlčaný predpoklad, že inštitúcie sociálneho štátu sú vytvárané a spravované na základe výsledkov volieb, v ktorých však hlasujú aj tí, ktorí od týchto inštitúcií poberajú finančnú podporu. Je to v našich oblastiach celkom bežný predpoklad – nebudem sa tu teraz zaoberať sociálnym štátom typu Kuvajt.
V čom je teda problém? Ako väčšinou, v motivácii.
Akú motiváciu majú politici volení prevažne tými, ktorým oni rozdeľujú peniaze všetkých ostatných? Prirodzená motivácia politikov je zväčšiť svoju voličskú základňu. Pokiaľ sú politici volení tými, ktorým dávajú peniaze, budú títo politici motivovaní korumpovať svojich voličov nad rámec pôvodných plánov sociálneho štátu. Rovnako je v prospech takýchto politikov, keď skupina závislých na štáte narastá. Veď sú to ich voliči, ktorým môžu pred voľbami hodiť nejaký sociálny balíček. Ako ukazuje súčasnosť, podplácanie voličov je široko akceptované a používané v prípadoch, keď je potrebné prekryť nejaké škandály a nespokojnosť občanov.
Sociálne služby sú ako droga a ich prijímatelia sa správajú ako drogovo závislí. Akonáhle začnú ľudia prijímať nejakú dávku od štátu, rátajú s ňou do budúcna a ak by o ňu prišli, mohli by svoju nevôľu prejaviť vo voľbách podporou iných strán (hlavne tých, ktoré im viac sľúbia). Takto je to napríklad s tzv. vianočným dôchodkom, ktorý bol úplatok (post-)boľševickej vlády voličom dôchodcom. Rovnako vlaky zadarmo.
Problém je, že táto hra môže veľmi rýchlo skončiť. Pokiaľ prestane byť výhodné pracovať a platiť dane, pretože nepracujúci sa majú takmer tak dobre ako pracujúci, tak sa skupina príjemcov bude zväčšovať rýchlejšie, pričom adekvátne tomu budú narastať výdavky štátu, ktoré ale zaplatia len platitelia a tých bude práve menej a menej.
Príklad
Predstavme si na chvíľu, že sociálny štát bude platiť každému nepracujúcemu 1/2 priemernej mzdy pracujúcich.
Ak by pri tomto systéme bolo 5% nepracujúcich, tak pracujúci musia platiť len 2,7% svojej mzdy. Keď ich bude 10%, zaplatia len 5,6%. Ak ich však bude 20%, zaplatia už 12,5%. Pri 30% to bude už 21,4%, takže v priemere jednému pracujúcemu ostane 78,6% jeho mzdy. Pri 40% podiele nepracujúcich ostane pracujúcim v priemere 66,7% a motivácia nepracovať a dostať len o ¼ menej ako keď človek pracuje začne byť faktor, ktorý zrútenie celého systému urýchli. Pri 45% by pracujúcemu ostalo v priemere 59,1% priemernej mzdy, zatiaľ čo nepracujúci by mal garantovaných 50% priemernej mzdy. Takže mnoho ľudí by skončilo s prácou dobrovoľne. Záver je už jasný, ak bude nezamestnaných viac ako 66,7%, budú si musieť pracujúci požičať, aby zaplatili dane, ktoré budú presahovať hranicu 100%.
Toto síce nebol reálny príklad, ale je na ňom vidieť princíp ako funguje prerozdeľovanie. Pokiaľ majú príjemcovia garantovaný príjem, tak systém bude od istého momentu motivovať platiteľov, aby sa stali príjemcami a prestane byť udržateľný.
V skutočnosti politici nielen navyšujú počty sociálne závislých voličov, ale aj výšku ich sociálnych príjmov. Ak majú k dispozícii infláciu, môžu reálny podiel dávok k príjmom platcov trochu znižovať. Ale cieľofú infláciu neurčuje naša vláda, ale európske inštitúcie, takže s týmto nástrojom u nás nemožno počítať.
Ak by príjem nebol garantovaný, ale odvíjal by sa od platieb príjemcov, tak by sa táto motivácia redukovala. Toto však taktiež nie je úplne možné, pretože tu máme napríklad valorizácie dôchodkov. Zníženie dôchodkov snáď nenastalo ani v Grécku.
Kam speje sociálny štát?
U nás sú však valorizované tak dôchodky ako aj sociálne dávky, takže výdavky systému budú rásť s pribúdajúcim počtom príjemcov. Zároveň bude počet platiteľov klesať. Vďaka volebnému systému budú príjemcovia určovať, kto bude vládnuť a víťazní politici bude opäť korumpovať príjemcov. V konečnom dôsledku to bude znamenať úpadok.
Keď sa pozrieme na rozpočet sociálnej poisťovne, zo sumy 8 254 298 000 eur (teda 1600 eur na každého obyvateľa) by pri rozkradnutí len 1 percenta bolo 82 miliónov eur, teda 2 miliardy korún. Nech mi nikto nehovorí, že to jedno percento nevedia vládni politici uliať. Pri eurofondoch (ďalší socialistický výmysel) sú schopní ryžovať v desiatkach percent.
Existencia sociálnych práv spôsobuje, že ľudia sa nespoliehajú na seba, ani na rodinu, ani na obec, ale na štát. Takže kým v minulosti sa o deti a starých starali pracujúci členovia rodiny, teraz to očakávajú od štátu. Očakávajú jasle, materské školy, štátne školstvo, štátne penzie, vlaky pre seniorov zadarmo. Toto nielen spôsobuje závislosť na štáte, ale rovnako to aj znehodnocuje vzťahy v rodinách.
Dôsledkom štátneho dôchodkového systému sú osamelí dôchodcovia, ktorým je ich penzia malá (a väčšine sa cnie za totalitou - hlavne preto, že vtedy bolo mladí – takže sú náchylní voliť populistov a silnú ruku). Majú smolu, že ich rodičia im prejedli budovaním socializmu budúcnosť. Hoci v predvojnovom Československu od roku 1924 existoval priebežný dôchodkový systém, po vojne sa stal povinným a štát rozhodoval o človeku od kolísky (počatia ?) po hrob. Dôchodky však nemusia byť štátne a systém môže fungovať.
Dôsledkom štátnych sociálnych dávok je nároková mentalita. Nie je to genetická predispozícia Rómov, len jednoduché uvažovanie, ktoré ich (ale aj bielych sociálne slabších) motivuje využívať dávky na deti, sociálne dávky a podobne. Pričom spoločnosti nič neposkytujú, skôr naopak, vytvárajú do budúcna dlh tým, že ich potomkovia budú rovnako závislí akurát ich bude násobne viac. Ak majú tri mamičky z pracovne-orientovaného pristredia po jednom dieťati, zatiaľ čo jedna mamička zo sociálne-dávkovo závislého prostredia má 5 detí, tak priemer 2 deti na rodičku nie je zlý. Ale až budú z mamičiek dôchodkyne, budú na ich dôchodky ale aj na sociálne dávky pre 5 dospelých prispievať len 3 ľudia.
Dôsledkom štátneho školstva sú tituly za peniaze a hlúpy národ. Volič odovzdáva vo voľbách budúcim vládnym politikom rovnakú sumu aku zarobí (ak pracuje za trošku vyššiu ako minimálnu mzdu, tak čistá mzdy mínus DPH zodpovedá asi 1/2 ceny práce). Ale hlavu si pri voľbách neláme a volí „srdcom“, či skôr pudom. Tí, ktorí chcú získať kvalitné vzdelanie idú do zahraničia. A za kvalitné vzdelanie si zaplatia, lebo sa im to neskôr vráti. Zároveň však majú minimálnu motiváciu vrátiť sa na Slovensko, lebo by sa im to neoplatilo. Takže tí najšikovnejší odchádzajú navždy.
Pre tieto veci je sociálny štát antisociálny.
Ako to, že to funguje v Škandinávii?
Ak je teda sociálny štát taký zlý, ako to, že v Škandinávii funguje? Na túto otázku mám len niekoľko hypotéz. Obyvatelia Škandinávskych štátov majú dlhodobo vysoký rešpekt pred pravidlami. Neviem si predstaviť, že by v Dánsku niekto predbiehal cez bus-pruh (ako mnoho aút na Pražskej v Bratislave), či v zápche pred mostom Apollo. Už vôbec si neviem predstaviť, že by vodič autobusu nedal prednosť pri odbočovaní doľava protiidúcim cyklistom ako sa mi to neraz stane na križovatke pri Vojenskej Nemocnici, keď idem na Partizánsku Lúku. Ľudia v Škandinávii dodržujú písané aj nepísané pravidlá, pretože si ich sami vytvorili. Budovanie štátu tam prebiehalo zdola, nie zhora. Drsnejšie podmienky prežitia vytvorili väčšiu súdržnosť, ktorá presahuje rodinu. Obecné školy tam napríklad pretrvávajú doteraz. Na druhej strane aj v sociálnom štáte nie je toľko štátu ako u nás: v Dánsku chodí napríklad 15% detí do súkromných škôl , kým u nás len necelé 2%.
V Škandinávii teda v prvom rade funguje štát. Nízka kriminalita a vysoká vymožiteľnosť práva, dôvera v súdnictvo a políciu a sebavedomí občania, ktorí tvoria svoj štát zdola je to, čo bráni negatívnym dôsledkom sociálneho štátu. Na druhej strane je veľmi drahé kontrolovať zneužitie systému hlavne v situácii narastajúcej imigrácie, keď ľudia z kultúrne odlišných prostredí nepozerajú na štát rovnako ako pôvodní občania. Až začnú v týchto krajinách vyhrávať populisti vďaka sociálnym balíčkom, možno už prestanú byť vzorom sociálneho štátu.
Čo s tým?
Krátkodobé riešenie je zrušiť a minimalizovať tieto sociálne dávky. Avšak všeobecné volebné právo bude naďalej motivovať populistických politikov k sľubom zavedenia nových sociálnych práv, takže do začarovaného kruhu sa krajina dostane dosť rýchlo. A bez kontroly nad národnou menou nebude možná ani evolúcia, ktorou by sa podiel výdavkov znížil a časť závislých na sociálnych dávkach by mohla prejsť k platcom. Ostáva iba scenár Grécka a aj to len v prípade, že tým nešťastným štátom nebude niektorá väčšia krajina ako Francúzsko či Taliansko.
Jedným z dlhodobých riešení je zmeniť motiváciu politikov. Ak by mali aktívne volebné právo len tí, ktorí štátu viac platia ako od neho dostávajú, teda platcovia štátu, tak by politici nemali motivácie zväčšovať skupinu závislých od štátu kvôli nárastu počtu voličov. Na druhej strane motivácia rozdeľovať viac, aby sa dalo kradnúť z väčšej kopy tu stále bude. Len takíto politici by asi nevydržali desať a viac rokov ako je to teraz.
V každom prípade sú isté očakávania drvivej väčšiny obyvateľov ohľadom pomoci, ktorú spoločnosť má poskytnúť tým, ktorí ju potrebujú. Napríklad telesne postihnutí väčšinou nemôžu za svoj stav. Spoločnosť je ochotná im prispieť na kvalitnejší život. Otázny je spôsob, ako to má urobiť a rola, ktorú v tom má hrať štát.
Podľa mňa by štát mal hlavne nastavovať motivácie. Nie také, ktoré budú politikov motivovať, aby si napríklad zo sociálnych podnikov urobili zdroj ziskov. Lepšie je podporovať charitu občanov a firiem. Prípadne nastaviť pravidlá, ktoré uľahčia život neziskovým organizáciam venujúcim sa sociálne slabším občanom. S bezdomovcami si nevie v Bratislave poradiť ani mesto, ani VÚC ani štát. Ale darí sa to niekoľkým kňazom na svojich farách. Štát (možno skôr obce, regióny – tie to vedia lepšie vyhodnotiť) môže podporovať takéto prípady charity. Transparentne a univerzálne.
Dávka zvaná životné minimum by mala ostať. Je to malá suma na to, aby sa o ňu zaujímali zlodeji vo vláde. Slúži na prežitie v zlej finančnej situácii. Pokiaľ človek nemá majetok, tak mu môžeme všetci pomôcť aj takouto malou neadresnou dávkou. Ďalšiu pomoc (aby okrem ryby, ktorá ho zasýti, dostal možnosť sa naučiť ryby chytať) by nemal poskytovať priamo štát.
