Rasizmus je forma predsudku, ktorá predikuje správania a charakter jednotlivca na základe jeho rasovej príslušnosti, ktorá sa zasa dá odhadnúť z jeho vzhľadu. Takže poďme najprv k predsudku.
Predsudok je cudzí názor aplikovaný bez vlastnej skúsenosti. Malé dieťa sa rodí bez názorov. Jeho okolie dlhé roky (pred)určuje, aké názory získa a to skôr, ako si ich môže utvoriť na základe vlastnej skúsenosti. Práve preto, že tieto spojenia v mozgu vznikajú v detstve, sú veľmi trváce. Niektoré názory si dieťa ale ani neskôr dospelý jedinec nemá ako a prečo vytvoriť, pretože žije svojim životom a s určitými javmi sa nestretáva. Takže názor, že hady sú nebezpečné získa v detstve a pokiaľ sa im nebude neskôr odborne aspoň trochu venovať, tak sa bude báť korálovky rovnako ako korálovca. A to je voči korálovkám predsudok.
Väčšina predsudkov nám umožní ušetriť mozgovú kapacitu získavaním informácií a skúseností pre vytvorenie úsudku, ktorý pravdepodobne ani nebudeme potrebovať. Preto sú predsudky ako také v poriadku. Otázne je, ako ich chceme aplikovať a či si uvedomujeme, že môžu byť nesprávne. Teda, či rozlišujeme medzi úsudkom a predsudkom.
Ak do autobusu nastúpia dvaja mladí Rómovia a motajú sa okolo dverí a cestujúcich, moja reakcia je skontrolovať si zips na kapsičke, či ho nemám otvorený a prípadne sa od nich trochu vzdialiť. Prísť o peňaženku je veľmi nepríjemné, aj keby šlo len o pár drobných a nie dôležité doklady.
Môj predsudok (možno ani nejde o predsudok, len o staršiu skúsenosť, resp. skúsenosť z dôveryhodnej druhej ruky, čo je na hrane medzi ozajstnými predsudkami a vlastným úsudkom) neznamená, že by som chcel, aby ich niekto z autobusu vyhodil alebo zatkla polícia. Ich chovanie je podozrivé a zhodou okolností je toto chovanie štatisticky častejšie u Rómov ako u ostatných. Neznamená to ale, že rovnaké reakcie by u mňa vyvolala Bihariová alebo Pollák. Na druhej strane podobne by som sa zachoval pri podozrivých bielych. Takže si uvedomujem, že môj predsududok nemusí pre tento prápid platiť.
Predsudok v počiatku vzniká ako pozorovanie, preto musí nutne generalizovať. My, ktorí chápeme, že vlastnosti kolektívu vyplývajú z vlastností jednotlivcov (matematicky, že množina je definovaná prvkami a nie naopak) a ktorých opakom sú kolektivisti, vieme, že na základe predsudku nemožno odsudzovať konkrétnych ľudí. Demonštrácie na Západe ukazujú, že tých ktorí takto neuvažujú je veľa a sú hluční, takže asi je nás menšina.
Väčšina ľudí verí predsudkom (niekedy sú presne opačné ako tie, ktoré viedli k vražde G.F) a hlavne verí v kolektivistické svetonázory. Môžeme si nahovárať, že je to pôsobené nízkou inteligenciou, ale to, že medzi ľuďmi s IQ 130+ je takéto správanie zriedkavejšie nám je nanič, pretože svetu vládne väčšina a tá si buď myslí, že Floyd bol zločinec a dostal čo si zaslúžil (žiaľ aj takéto príspevky sa nájdu v diskusiách), alebo že každý policajt je zločinec (hneď ma pri tom napadne skvelá Sympathy for the Devil od Rolling Stones) a tak schvaľujú útoky na policajtov. Ak by existovalo jednudoché riešenie na ľudskú hlúposť, tak by sa už všade aplikovalo (iba ak by to židojašteri zariadili tak, aby ľudia naschvál ostávali hlúpi).
Táto forma predsudku - rasizmus, sa však nevykorení ani tým, že černochov budeme označovať za afroameričanov (bývalý prezident JAR Botha aj Albert Camus pochádzajú z Afriky, naopak Martin Luther King nepochádzal z Afriky). Veď podstatné je to, že čierna farba pleti nemá mať vplyv na hodnotenie človeka. Takže mi môže byť jedno či je človek označený ako černoch alebo afroameričan. A tým, ktorí posudzujú človeka na základe farby pleti to je predsa tiež jedno.
Jedným z druhov predsudkov je xenofóbia. Tá je živočíchovi homo sapiens sapiens prirodzená. Veď aj Slovák z Detvy cíti xenofóbiu k Slovákom z Hnúšte. Rasizmus je len podmnožinou xenofóbie, vtedy človeku nevadí Čech, kým môže nenávidieť cigánov, černochov alebo aziatov. Avšak keď už nemá k dispozícii inú rasu na nenávisť, dobrí budú aj tí Češi.
Xenofóbia vyplýva z toho, že ľudia inej kultúry nepoznajú naše zvyky a my ich a v minulosti (od dôb poľnohospodárskej revolúcie - na čom sa zhodne Harari s Bregmanom) od nich hrozilo nebezpečie (väčšie ako od spoluobčana, či rodiny). Ale rasa (farba pleti) človeka nielenže neurčuje charakter človeka, ale ani nedáva dostatočnú istou kultúrnej inakosti. Pretože problém s černošskou kriminalitou v USA, či rómskou u nás nie je rasový, ale kultúrny. Pokiaľ niekto vyrastá v prostredí, kde klamať, kradnúť, či zabíjať je normou, tak z neho pravdepodobne vyrastie kriminálnik. A je jedno, akú má farbu pleti alebo či sa narodil v Afrike alebo Amerike.
Preto sú za problémom vysokého množstva policajnej streľby a skôr kultúrne rozdiely medzi väčšinovou komunitou, ktorej normy polícia ochraňuje (napríklad ochrana vlastníctva) a určitými oblasťami s inou kultúrou - getami. Ďalší faktor môže byť celkovo vyššia miera násilia v USA (nikdy nepochopím v čom je zaujímavý wrestling, na rozdiel od takého suma, ktoré som si dokázal obľúbiť). Ondřej Štindl v denníku Echo píše:
Problém nemusí tolik tkvět v institucionálním rasismu (jakkoli se v řadách policie rasisté jistě najdou), ale ve sklonu řešit problémy silou, třeba i smrtící, v nedostatečných kontrolních mechanismech, pocitu beztrestnosti.
Obávam sa však, že kultúra ničenia pomníkov, ktorá je spoločná pre spomínané demonštrácie ale aj napríklad pre Islamský štát ukazuje, ako ľahko sa netolerantní ľudia dajú dokopy pod kolektivistickou vlajkou proti niečomu. A toto nemožno schvaľovať.
Problémy s políciou majú viaceré krajiny. Aj Slovensko malo prípad vraždy zadržaného policajtmi, dokonca za našej najlepšej vlády - prvej Dzurindovej. V roku 2001 zavraždili Karola Sendreia policajti na policajnej stanici v Revúcej. Súd ich odsúdil až po ôsmich rokoch a niektorí zo siedmich policajtov dostali len podmienku. Problém s našou políciou je v tom, že máme veľa policajtov, tí často neovládajú ani ústavu, zákony ale o to viac majú pocit, že sú šerifovia. Ako píše Andrej Bán:
“Do roku 1989 na Slovensku slúžilo asi 6-tisíc policajtov, dnes ich je 21-tisíc. Prísne podmienky na ich výber – vrátane definovania bezúhonnosti – stanovil až zákon o štátnej službe č. 73 z roku 1998. Dovtedy mohli sitom prejsť aj takí, ktorí mali problémy so zákonom, resp. nemuseli prejsť psychologickými testami. Nábor bol obrovský a kritériá nízke. Mnohí z takých ľudí v polícii pracujú ešte aj dnes.”
Mimochodom, dnes máme policajtov už 25 000, ale téma nárastu štátu je iba sprievodným javom viery našich občanov v silný štát.
Americké problémy budú asi dosť podobné našim, práca u polície je zaujímavá pre hlúpejšie a silovejšie typy, takže dôsledné opakované psychologické testy polície by mohli odhaliť tých najväčších sadistov a psychopatov ako bol aj vrah Georga Floyda.
Slovensko na vraždu Kuciaka a Kušnírovej reagovalo pietne a slušne, hoci aj medzi odporcami vlády SMERu už mohlo byť veľa tých, ktorým pretiekol pohár trpezlivosti. V USA je však tento problém horší, beznádej ľudí vyrastajúcich v getách rozdeľuje spoločnosť viac ako bola rozdelená tá naša. Preto je hnev pochopiteľný, násilie a rabovanie však nie sú ospravedlniteľné a Amerika potrebuje, aby sa vlády zákona zastali aj černošskí lídri a Trumpovi oponenti. Lebo hnev sa ľahko šíri, ale ťažko tlmí a môže to byť horšie. A už vôbec nemá opodstatnenie v Anglicku, ktoré nemá problémy s černošskou kultúrou, skôr sú tam problémy s Poliakmi, čo im berú prácu. Posprejovať sochu Winstona Churchilla je odsúdeniahodné a hanba. Demonštranti (za čo ?) ničia sochy aj abolicionistov ako bol Matthias W. Baldwin, ktorý v 1835 zakladal školu pre černošské deti.
Nakoniec sa to podobne ako s bojom za práva LGBT obráti a vznikne rasizmus na ruby. Reakcia na Black Lives Matter je napríklad rasistický plán guvernéra Kentucky zaplatiť zdravotné poistenie všetkým černošským obyvateľom štátu.
Takže tak ako progresívna ľavica (a u nás aj konzervatívni kresťania) zavádzajú obmedzenia jednotlivca v prospech kolektívu, tak aj v USA kolektivistické predsudky a nerešpektovanie človeka ako jednotlivca ale ako člena nejakej skupiny, na ktorú máme predsudok (ktorý považujeme za názor), spôsobujú problémy vrátane nerovného prístupu polície. Je preto dôležité zdôrazňovať, že aj keď sme všetci rôzni, sme v prvom rade ľudia a máme rovnaké práva.
