Kolektivizmus proti slobode slova
V tejto kultúrnej vojne sa zdravý rozum a skepsa považujú za nepriateľský postoj. Toto však vedie k polarizácii spoločnosti, ktorá mala vďaka druhej svetovej vojne niekoľko desaťročí zhodu aspoň v preferencii pravdy pred lžou. Americkí prezidenti v rokoch 1945 - 1970 sa nesnažili spoločnosť rozdeľovať, pretože mali osobnú skúsenosť s druhou svetovou vojnou. Zhruba od revolučného roku 1968, keď americkí občania v uniformách národnej gardy strieľali do amerických občanov študentov, sa však začalo delenie spoločnosti. V Európe bol ten vývoj podobný, vojnoví hrdinovia ako Churchill a de Gaulle boli v sedemdesiatych rokoch minulosťou, miesto toho sa tu na extrémne ľavicových myšlienkach objavili teroristi ako RAF.
Práva žien
V nedávnej minulosti sa vytiahli boje za práva žien (z pohľadu štátu majú ženy v Západnom svete oproti mužom jedno právo navyše - právo ísť na potrat, v ostatných sú si rovné). Problém, ktorým je nadradenosť a sexizmus mnohých mužov sa zákonom nedá vyriešiť, tu pomôže len výchova a vzory. A nepomôže, keď sa bude vynucovať legislatíva zvýhodňujúca niekoho na základe skupinovej identity, teda napríklad kvóty.
Fakt, že vo vedúcich pozíciách nie sú tak často ženy alebo, že ženy zarábajú v priemere menej ako muži, je dôsledkom slobodných rozhodnutí a toho, že v našej spoločnosti v skutočnosti panuje hierarchia kompetentnosti (J.B.Peterson). Takže aj ženy idú radšej na operáciu k najlepšiemu chirurgovi-mužovi ako k menej kvalifikovanej chirurgičke. Pohlavie či rod človek v takejto situácii nerieši. Ženy sa dobrovoľne venujú prácam, v ktorých môžu uplatniť to, čím sa od mužov líšia - nižšiu hladinu testosterónu. A nižšie platy v týchto zamestnaniach sú dané aj tým, že ide často o štátom platené miesta, takže menej štátu by znamenalo väčšiu konkurenciu a vyššie platy aj v odboroch psychológie, pedagógie či sociológie tak, ako sa to deje v oblasti marketingu či showbiznisu.
Rod
Neskôr sa vytiahli práva transsexuálov, či ľudí iných rodov. Ale tak ako pri ženách, aj pri homo-, trans- a ostatných ide o to, že sa presadzuje skupinová identita nad identitu jednotlivca. A platí to isté: ak mám záujem o kompetentnosť, tak ma nezaujíma, či daný človek je žena v tele muža, ktorá v má piatok doobeda neutrálny rod.
Rasizmus
Aktuálny boj v USA a západných krajinách (v uliciach aj reálny, ohrozené sú sochy, fontány a klenotníctva - najväčší to nepriatelia černochov) je len obmenou tých predchádzajúcich. Opäť sa tu presadzuje skupinová identita nad identitu jednotlivca. Nestačí, aby človek nediskriminoval na základe farby pleti či etnicity, musí ešte prijať (kolektívnu) vinu za ostatných a za minulosť.
Tí, ktorí nepodporujú túto novú aktivitu sú prenasledovaní a prichádzajú o prácu aj na univerzitách, pre svoj názor postavený na faktoch. A toto považujem za problém. Podstata liberálnej demokracie spočíva v slobode slova a v rešpektovaní opačného názoru. Ak však niekto miesto faktov podsúva klamstvo, tak to nie je diskusia, ale demagógia a akademici sú tí, ktorí by mali vedieť posúdiť z odborného hľadiska, či sa jedná o názor alebo prekrúcanie faktov. A ak to urobia, nemali by byť za to trestaní.
Skutočnosť, že v názore na BLM sa niekto zhoduje s názorom neonacistov, neznamená, že je sám neonacista. Ak niekto takto “argumentuje”, tak tu nejde o diskusiu, lebo diskusia má používať logiku. Aj Hitler tvrdil, že 2+2 = 4, takže keď s tým súhlasím, asi budem fašista.
Väčšina ľudí je hlúpa a aj u nás bude väčšina proti BLM preto, že sú skrytí rasisti. Ich žiadne argumenty nepresvedčia. Niektorí majú osobnú negatívnu skúsenosť s rómskou alebo černošskou kriminalitou (ako Liam Neeson), iní to ani nepotrebujú. Ale proti niektorým prejavom BLM sú aj takí, ktorí veria, že na každom človeku záleží a že zákony musia byť farboslepé, rovnako ako gendrovo slepé a pod. Aj negatívna diskriminácia aj pozitívna diskriminácia sú rovnako zlé.
A hoci v USA asi naozaj majú vážny problém s rasizmom (rovnako ako my), u väčšiny obyvateľstva sa vďaka ich nízkemu intelektu s tým nedá veľa robiť. Môžu pomôcť pozitívne príklady a výchova. Nám na Slovensku by prospeli možno černošskí duchovní (nie som katolík, tak im do toho nemám čo hovoriť, navyše liturgia už nie je po latinsky, takže by to bol problém, ale bol by som zvedavý, ako by na takého kňaza v kostole zareagovali Kotleba či Boris Kollár).
Genocída černochov?
V USA sa bežne používa termín Čierny holokaust , wikipédia má stránku Black_genocide. V druhej časti článku sa budem venovať konkrétnej otázke, či zaobchádzanie s černočskými otrokmi v USA v 18. a 19. storočí možno nazvať genocídou.
Prípad Davida Starkeyho
Nedávno vyvolal rozruch britský historik David Starkey, ktorý v reakcii na tézu, že zaobchádzanie s černochmi bola genocída reagoval slovami: “Otrokárstvo nebola genocída, inak by ich v Afrike a Británii nebolo tak veľa. Hrozne veľa ich prežilo.“ - originál “Slavery was not genocide otherwise there wouldn’t be so many damn blacks in Africa or Britain would there? An awful lot of them survived...”. Celý takmer hodinový rozhovor je inak veľmi zaujímvý. Pasáž okolo 21 minúty, odkiaľ je horeuvedený citát je vystrihnutá, ale dostupná je napríklad tu.
Pán Starkey je britský konzervatívec, možno je trochu mizogýn a možno (kultúrny) rasista, preto mu vyšla z úst kombinácia “so many damn blacks”. Ale bolo otrokárstvo genocídou?
Otrokárstvo
Otrokárstvo ako systém fungoval od nepamäti, pričom ho zrušili západoeurópske krajiny ako Francúzsko a Anglicko formálne v stredoveku, reálne v novoveku. V Anglicku už (až?) v roku 1772 (majú Common Law, tak to bolo vlastne rozsudok, ktorý určil, že otrokárstvo nie je legálne), v kolóniách do 1830, v USA ako vieme až v roku 1865. Otrokárstvo bolo porazené slobodným trhom a technickým rozvojom, keď prestalo byť výhodné používať otrokov napríklad na pohon lodí (ako to bolo v antike), lebo už aj plachetnice boli rýchlejšie.
Naproti tomu v Afrike, kde otrokov pre južanské štáty USA chytali, ostalo otroctvo bežné (v chudobných krajinách môže ešte byť ekonomicky výhodné).
Ak však otrok nemal rovnaké práva ako slobodný občan (anglosaský svet si zakladal na vláde práva a práve preto ekonomicky predbehol Španielsko a jeho bohaté kolónie) a bol majetkom svojho pána, aký zmysel malo zbavovať sa svojho majetku? Naopak, v záujme otrokára bolo, aby mal otrokov dosť. Nikto nehovorí, že otrokárstvo bolo dobré, nakoniec poškodilo južanské štáty, ktoré boli a ostali najchudobnejšie v rámci USA. Navyše, pretože otroci boli černosi, to u obyvateľov južanských štátov upevňovalo rasizmus.
Genocída
Genocída je cielené vyvražďovanie etnika. A to skutočne v prípade černochov v USA či UK nenastalo.
Pretože USA majú väčšiu populáciu černochov a aj vážnejšie problémy s rasizmom ako západná Európa, zameriam sa na postavenie černochov v USA. Pokles podielu černošskej populácie na celkovej populácii USA v 19. storočí bol daný nielen horšou životnou úrovňou otrokov, ktorí umierali mladí, ale aj príchodom Európanov do severných štátov a technologickým rozvojom, ktorý ich nahradzoval. Nasledovné grafy sú na základe dát z wikipédie:
V Spojenom kráľovstve som podiel černochov na populácii v dávnejšej minulosti nenašiel. Podľa wikipédie však od roku 2001 po rok 2011 stúpol z 1,15 mil. na 1,9 mil. čiže z 2% na 3% (ročný prírastok 5,2%, zatiaľ čo ostatné rasy mali v rovnakom období nárast o 0,57% ročne) - staršie dáta som nenašiel, ale zjavne bolo anglické impérium po vzniku USA orientované na Áziu a Afriku a pri neexistencii otrokárstva v Británii nebol dôvod dovážať tam černochov vo veľkom množstve.
Skutočné genocídy
Skutočné genocídy sa stali a to aj v nedávnej minulosti.
Arménska genocída , keď Turci zabili asi možno až 80% Arméncov, t.j 1 500 000 z asi 1,7 milióna.
Holokaust - keď bolo zabitých až 6 miliónov Židov. Len naši prastarí otcovia poslali za slovenského štátu pod vedením katolíckeho kňaza Jozefa Tisa ⅔ Židov do vyhladzovacích táborov a ich počet klesol z asi 89 000 na 20 000.
Za môjho života pod očami vojakov OSN prebehla genocída v Rwande. Počas nej bolo zabitých viac ako 1 000 000 obyvateľov, 94% z nich z kmeňa Tutsi (čísla sa líšia z rôznych zdrojov, podľa OSN to bolo menej, ale stále 75% pôvodnej populácie kmeňa v Rwande). Páchateľmi boli iní černosi - kmeň Hutu.
Black Lives Matter
Protesty po zastrelení kriminálnika Raysharda Brooksa, ktorý pri zatknutí napadol policajtov (tí ho predtým celkom slušne kontrolovali na prítomnosť alkoholu, pretože bol v aute) vedú presne k opačným dôsledkom a to k nárastu rasizmu. Miesto zlepšenia tréningu policajtov, aby zvládli problematických jedincov lepšie, sa aj v tomto prípade obvinili policajti z rasizmu (na nahrávke žiaden náznak rasizmu nebol), neskôr z toho, že mali po tom, ako na nich podozrivý dvakrát vystrelil z tasera, vedieť, že už pre nich nie je nebezpečný (mali ho nechať ujsť ?) a podobne.
Demonštranti následne podpálili reštauráciu, pred ktorou sa to stalo. Miesto toho, aby BLM odsúdilo podpálenie reštaurácie, reakcia ich vodcu bola “Ak nám táto krajina nedá to, čo chceme, spálime systém a vymeníme ho”.
Svätí účel prostriedky?
Newspeak, ktorý spôsobuje, že význam slov sa prekrúca, takže už neslúžia tomu, na čo vznikli, devalvuje ich hodnotu. Takže silné slovo genocída sa používa aj na bežné zaobchádzanie s otrokmi, ktoré síce nebolo správne, ale nešlo o vyvražďovanie národov či rasy. Tekéto prekrúcanie významu slov sa potom prezentuje ako názor, ale je to len lož (hoci si to autor nemusí ani uvedomovať, pretože ho poháňajú emócie a genocída znie lepšie ako zlé zaobchádzanie).
Pokrivovanie verejnej diskusie prebieha v zásade dvomi spôsobmi: predkladanie názorov nerešpektujúcich fakty ako rovnocenných s názormi, ktoré fakty rešpektujú a zakazovanie názorov, ktoré niekoho urážajú.
Je potrebné, aby novinári rozlišovali medzi faktami a lžami. Ak sa bude klamať v takýchto veciach, tak ľudia stratia dôveru v tých, čo to tvrdia, aj keď budú presadzovať správnu vec.
Pridŕžajme sa faktov a nenechajme extrém na jednej či druhej strane zradikalizovať mlčiacu väčšinu. Hoci je to v čase sociálnych médii ďaleko ťažšie ako v 50-tych či 60-tych rokoch (samozrejme u nás za železnou oponou to neplatilo), novinári by sa mali snažiť hľadať pravdu aj pomocou konfrontujúcich sa a fakty-rešpektujúcich názorov a nie ideologicky presadzovať pravdu.
Ľudia nielen otupjevávajú, ale aj začínajú rezignovať na odbornosť a pravdu a to je nebezpečné, lebo takto nastupoval fašizmus, nacizmus aj komunizmus. Len Západ na rozdiel od nás nemá s totalitou už žiadnu žitú skúsenosť, takže sú na ceste do záhuby o míle pred nami.
