Slovenskí vedci dobrovoľne a zadarmo poskytujú cenné rady tým, ktorí by mali racionálne vládnuť tejto krajine. Namiesto uznania, sa dočkajú útoku. Kto nesúhlasí s Igorkom, je múdrosráč, nepriateľ (neskôr začne IM používať mečiarovsko-ficovský termín zradca) Slovenska a chce smrť ľudí. Darmo dôkazy ukazujú, že viac mŕtvych prinášajú prehnané opatrenia. Ale nie o tomto chcem teraz písať.
Iným príkladom trestania lepších je výdavková strana štátneho rozpočtu. Roky je tu zaužívaný systém, že ten, kto je efektívny a neminie celý rozpočet, dostane na ďalší rok menej a ten, kto je neefektívny, dostane viac. Týka sa to ministerstiev, rozpočtových aj príspevkových organizácií. Preto sa na konci roka konajú nezmyselné nákupy čohokoľvek, ktoré sú v poslednom čase (po krátkej vláde Ivety Radičovej, v ktorej bola aj SaS a ktorú podporoval vtedajší vládny poslanec Igor Matovič) musia mať aspoň nejaký súvis s činnosťou organizácie. Aj preto pribúdajú štátni zamestnanci, či aspoň mŕtve duše. Pribúdajú aj policajti. Ak majú v nejakom okrese nízky počet dopravných nehôd alebo nízku kriminalitu, lebo policajti pracujú dobre, tak budú v nevýhode oproti okresu, kde je veľa dopravných nehôd alebo vyššia kriminalita (často páchaná samotnými policajtmi). Tento druhý okres dostane navýšenie financií, aby mohol lepšie plniť svoje úlohy. Úplne chybná motivácia.
Iným príkladom je zdravotníctvo. Uvediem hypotetický príklad, na ktorom demonštrujem, že aj v našom pokrivenom zdravotníckom systéme je priestor na kvalitné riadenie, ktoré je ako obyčajne trestané.
Príklad
Majme 2 zdravotné poisťovne, ktoré majú na vzorke 10 000 svojich poistencov predpoklad závažného ochorenia s pravdepodobnosťou 0,6%. Prvá poisťovna zaplatí svojim poistencom skríning za 100€ na osobu, čiže na prevenciu minie 1 milión eúr. Takto odhalí 50 pacientov, ktorým zaplatí preventívnu liečbu po 2 000€. Následne u zvyšných 10 pacientov prepukne choroba, ktorú lieči drahšou liečbou za 200 000€ s úspešnosťou 90%. Takže minie 3,1 milióna € a má 1 poistenca, ktorý zomrie na túto chorobu.
Druhá poisťovňa nezaplatí preventívnu liečbu a tak u 60 pacientov prepukne choroba. Zaplatí im potom lacnejšiu liečbu za 100 000€, tá má však 75% úspešnosť. Minie teda 6 miliónov € a zomrie jej 15 poistencov.
Ktorá poisťovňa dostatne od štátu kompenzáciu? Samozrejme, že tá druhá, ktorej umiera viac pacientov a ktorá míňa viac peňazí (nielen na liečbu) a to preto, že je štátna. Štát potrebuje vykompenzovať jej stratu, takže zoberie 1,5 milióna od poistencov prvej poisťovne a dá ich druhej poisťovni. Tie peniaze minuté navyše majú len malý dopad na zlepšenie nášho zdravotníctva či ekonomiky, lebo ide často o zahraničné lieky či prístroje a hlavne nemotivujú k zlepšovaniu sa.
Motivácie
Takýmito dotáciami motivuje štát k neefektivite. Platí to nielen pre dotácie štátnej poisťovni, ktorá je v rovnakých podmienkach s finančnou kompenzáciou za starších pacientov (ktorých má asi trošku viac) neefektívnejšia než obe súkromné poisťovne. Platí to aj pre nemocnice a iné štátne zariadenia. Keď sa nenastavia dobré motivácie, tak to vedie k lenivosti, neefektivite a nekvalite.
Za posledných 12 rokov vlády hlasného Smeru boli vo VŠZP mnohé prípady podobné systému "teta Anka". Vymyslenie jednej takejto schémy tunelovania poisťovne mohlo jednej pracovnej skupine trvať tak mesiac. A systém fungoval, kým ho niekto nezrušil. Takže za 12 rokov mohla jedna pracovná skupina vypracovať tak 150 takýchto trikov. Možno vo vedení ministerstva a VŠZP okolo zdravotníckeho magnáta a podpredsedu Smeru Pavla Pašku boli ďalší ľudia, ktorí si chceli odcucnút zo štátneho prsníka. Možno na tom niečo získal jeho priateľ Richard Raši, ktorý preskočil k Pellegrinimu. Je však otázne, prečo tak veľmi podporuje štátnu poisťovňu náš najlepší minister zdravotníctva zo "strany" najväčšieho bojovníka proti korupcii.
Vo väčšine mojich článkov poukazujem na chybné motivácie, ktoré vedú k tomu, že Slovensko hospodársky nedobieha Západ. Politici sú často motivovaní konať tak, aby boli znovuzvolení. Preto nie sú ochotní prednášať názor, s ktorým väčšina nesúhlasí. A pritom práve toto by som od elít očakával a práve najvyšší predstavitelia štátu majú byť elity. Mali by povedať, že Slovensko potrebuje reformy preto, že tu veci nefungujú a po zreformovaní budú fungovať lepšie.
Celá naša povojnová história bola o rozrastajúcom sa štáte, ktorý čím bol väčší, tým menej fungoval. Teraz síce máme súkromné pekárne a fabriky na autá, ale štát je extrémne prerastený napríklad do zdravotníctva. Rovnako štátnych úradov je veľa, majú veľa zamestnancov a nefungujú.
Politik - líder (niekedy sa spätne takýto politik označí ako štátnik - u nás by to mohol byť Mikuláš Dzurinda) má teda ľuďom povedať, že hoci si myslia, že štát je lepší vlastník, opak je pravdou. Mohol by poukázať na KĽDR, NDR či v súčasnosti Venezuelu. Mohol by povedať, že hoci všetci chcú míňať peniaze, ktoré neexistujú, dlh ktorý vznikne bude ťažiť naše deti (spolu s prestartnutým obyvateľstvom, ktoré na druhej strane vďaka zlému zdravotníctvu nebude poberať dôchodok príliš dlho) a tieto deti nezískavajú ani dobré vzdelanie ani si inak nezvyšujú svoju inteligenciu či nadanie. Že bohatstvo nevzniká míňaním peňazí štátom, to by bol Mugabe najlepší finančný expert histórie. A reformy by mal ponúkať nielen, keď nám niekto požičia cudzie peniaze, ale hlavne vtedy, keď je o ich správnosti presvedčený.
Kedysi som pracoval pre IT firmu, ktorá dostala subdodávateľskú zákazku do Slovak Telekomu (ešte v prvej polovici nultých rokov). Hlavným integrátorom bola spoločnosť HP, ktorá dodala neschopných manažérov a nič viac. Samozrejme inkasovala rádovo viac, ako tí, ktorí implementovali riešenie. Takýto prístup štátu či pološtátnych firiem odradil mnohé spoločnosti od obchodovania so štátom. Nezúčastňujú sa tendrov (väčšinou ušitých na konkrétneho dodávateľa). Teraz chce jedna neľavicová vládna strana vytvoriť štátnu IT firmu, pričom trh IT funguje tak dobre práve preto, že nie je štátny a aj celosvetoví giganti majú konkurenciu.
Konkurencia je dobrá
Konkurencia nikdy neprinesie horšie výsledky ako stav bez konkurencie alebo s menším počtom subjektov. To je elementárna matematická pravda.
Voľný trh umožnuje hospodársky rast. Súkromné vlastníctvo, ktorého inštucionálnou formou je kapitalizmus, je zodpovedné za to, že nebaháme po savane a nenaháňame srnky - čo by možno mnohí zelení neomarxisti uvítali, pretože človek je nádor na zemeguli. Vďaka tomu, že človek si môže nadobúdať bohatstvo (a vymeniť ho v niektorých prípadoch za zdravotnú starostlivosť, v iných za duchovú potravu, alebo športové vyžitie), vznikajú inovácie. Motivácie sú pri voľnom trhu správne, ten kto je šikovnejší, alebo dokáže zrealizovať nápad je odmenený.
Problémy nastávajú, keď na trh vstúpi štát. V článku Čo je štát som písal, na čo je štát dobrý a na čo zlý. V zdravotníctve je štát zlý ak doň vstupuje ako hráč, dobrý ak je to regulátor, ktorý koná predvídateľne a udržiava relatívne stabilné prostredie (to platí o ekonomike ako takej). Preto by sa štát mal poskúsiť pritiahnuť k nám nejaké zdravotné poisťovne zo Západu - švajčiarske, holandské a pod. Teda spoločnosti, ktoré sú dobre organizované a pracujú na zdravotníckom trhu (Union je už existujúcim príkladom). VŠZP by sa mala rozdeliť medzi 2 súkromné neprepojené poisťovne a štát by mal transparente riešiť problémy zdravotníctva prostredníctvom zákonov a kontrolných úradov. V prípade, že by sme tu mali aspoň 4 súkromné zdravotné poisťovne, by naše zdravotníctvo bolo lepšie riadené a financované a trh by nebol deformovaný.
Pokiaľ budú o väčšine vecí rozhodovať bežní ľudia, títo nebudú mať motiváciu (ak to nie je typicky slovenská črta) trestať úspešných. Úspešní im ponúkajú lepšie služby či produkty. Naopak štátni úradníci a poltici majú iné motivácie. Viac štátu im umožní mať viac moci (tým s psychickými poruchami) alebo častejšie mať z tejto moci finančný úžitok. Hoci táto vláda získala moc vďaka protikorupčnej rétorike, korupcia existuje iba tam, kde sú deformácie trhu a je na strane štátu. Korumpovať pekára nemá zmysel, korumpovať lekára áno (hlavne v štátnej nemocnici, v Nemecku určite nie). Vláda by preto mala príjmať také opatrenia, ktoré znížia vplyv štátu. Tým bude menej priestoru pre korupciu a navyše bude stačiť menej úradníkov aj menej kontrolórov korupcie. A ako bonus, príde ekonomický rast, tak ako sa to stalo Estónsku, kde zefektívnili štátnu správu, či na Novom Zélande, kde zrušili dotácie do poľnohospodárstva, alebo na Slovensku, kde na začiatku milénia odpredali mečiarovcami riadené štátne banky.
