Nebudem tu analyzovať cudzie vlády, pôjde o vládu, ktorá vládne na Slovensku na jar v roku 2021.
Politické strany
Politická strana existuje preto, aby ľudia podobných názorov na správu veci verejných mohli tieto svoje predstavy realizovať. Na to potrebujú uspieť v príslušných voľbách a to si vyžaduje určité náklady. Pokiaľ nie je predsedom nádejný politik, ktorý opustil svoju pôvodnú stranu (SDĽ) pre nenaplnenie svojich ambícií a ktorý získa z banky úver, musia financovať politickú stranu jej členovia. A tak je to správne, lebo za svoj príspevok majú právo hovoriť do toho, kam strana smeruje. V prípade politických subjektov, v ktorých je financovanie externé, sú "straníci" na to, aby budili dojem demokratickosti.
Demokraticky zložené politické strany majú veľkú výhodu v tom, že produkujú nezávislejších politikov, ktorí sú nútení presviedčať o svojej pravde najprv blízkych spolustranníkov a až potom občanov. Takto sa môžu naučiť schopnosti kompromisu, ale aj schopnosti počúvať argumenty druhých (je lepšie, keď argumentácia prebieha v priateľskom prostredí). Na druhej strane takýto politici sa nemusia dostatočne zdokonaľovať v schopnosti demagógie, populizmu či používania lží a to im neskôr môže vadiť pri expanzii od svojho jadra voličov.
História demokratických krajín Západu ukazuje, že tento systém dokáže vygenerovať kvalitných politikov, hoci po 75 rokoch od druhej svetovej vojny sú mnohé politické strany skostnatené a prichádzajú s novými ideami menej a menej. Avšak stále je to lepšie ako strany jedného človeka hlavne v postkomunistických krajinách.
Súčasná slovenská vláda
Táto vláda vznikla zo 4 politických subjektov. Jediným vládnym politickým subjektom, ktorý je politickou stranou spĺňajúcou duch demokracie je SaS.
Strana Za Ľudí je taktiež združením ľudí rovnakého politického zmýšľania, ale financovanie nie je vyvážené a strana začínala ako projekt financovaný jedným človekom. Uvidíme, či bude smerovať k českému ANO, ktorá je de facto politickou odnožou Babišovho Agrofertu alebo sa vydá cestou štandardizácie, kde financie na chod strany (aj vďaka príspevkom za voľby) budú pochádzať od členov. Od novembra minulého roku, keď som začal písať tento článok, došlo minimálne v poslaneckom klube strany Za Ľudí k výrazným názorovým nezhodám kvôli jej predsedníčke. Aj vzhľadom k politickým preferenciám si myslím, že táto strana nemá po tomto volebnom období budúcnosť.
Politické zoskupenia SME-Rodina Borisa Kollára a OĽANO Igora Matoviča sú bez svojich mecenášskych predsedov len skupiny kolesíkov. Hoci názov OĽANO v sebe skrýva formulku nezávislé osobnosti, obávam sa, že spôsob, akým sa dostali do parlamentu znamená závislosť na Igorovi Matovičovi (hoci samotný Igor Matovič sa do parlamentu v roku 2010 dostal na kandidátke SaS a pôsobil naozaj nezávisle, ale je to dané asi charakterom tohto človeka). Tomu by zodpovedal údajný list vernosti napísaný poslancami po tom všetkom, čo Igor Matovič vyviedol. Kompromis, ktorý znamenal presun Igora Matoviča z pozície predsedu vlády na pozíciu najneschopnejšieho ministra financií v histórii Slovenska, je viac-menej formálny, Igor Matovič stále koná ako keby bol predsedom vlády a počet odpadlíkov v jeho poslaneckom klube je minimálny napriek pretrvávajúcim excesom tejto preukázateľne psychicky narušenej osoby.
Zahraničná politika
V zahraničnej politike panovala aspoň do novembra 2020 v rámci koalície zhoda, že patríme na Západ. Či už ide o členstvo v EÚ alebo NATO, všetky strany sa zhodujú na tom, že je to tak správne. Excesy Borisa Kolára sú skôr v tom, že sám nie je veľký demokrat a preferuje autokratov (rovnakú vadu mal Trump). Nákup a vítanie Sputnika ukazuje, že Igor Matovič (a teda 53/92 koalície) kľudné zahrá Putinovi rolu užitočného idiota (nie že by sa podobne občas nechovali francúzski či nemeckí politici, ide o mieru).
Postoj k Rusku či Číne je zásadovejší u oboch štandardnejších strán Za Ľudí a SaS, zatiaľ čo SME Rodina a OĽANO sú radšej ticho, aby nikoho neurazili.
Podobne panuje väčšinová zhoda v tom, že migrácia z moslimských krajín vedie k vzniku alternatívnych štátov v štáte s absenciou práva a zákona a rizikom terorizmu. Takže hoci je práve toto Sulíkovi vyčítané, do vítania "utečencov" z Afgánistanu či Mali sa táto vláda hrnúť nebude.
Menší rozdiel v pohľade na chyby EÚ je spôsobený práve tým dôležitým pravicovo-ľavicovým rozdielom, ktorý spomínam nižšie.
Pokiaľ zahraničná politika nie je v rozpore s našim ukotvením na Západe, tak skutočne nie sú pre výber strany vo voľbách tieto otázky dôležité. Hoci sa zdá, že Sputnik bol spúšťač koaličnej krízy, podľa mňa ňou skôr bola neschopnosť jedného človeka dodržiavať dohody. Takže rozbíjať vládu kvôli drobným rozdielom v zahraničnej politike je nezmysel a pri voľbách stačí len vylúčiť politické zoskupenia, ktoré nás smerujú na východ hlavne ako dôsledok ich odporu k demokracii. O to absurdnejšie teraz vyzerá spätne požiadavka Ivety Radičovej spojiť hlasovanie o eurovale s dôverou vlády. Euroval totiž bol o porušení zmlúv a princípov eurozóny, čo je skôr byzantský ako západný prístup.
Kultúrno-etické otázky
V kultúrno-etických otázkach je koalícia naopak nejednotná. Hlavne preto, že veľká časť poslancov OĽANO majú etické otázky ako jediný zmysel ich politickej existencie. Spor medzi Kresťanskou Úniou (Záborská) a SaS ohľadom interupcií naznačil, že meniť zákony budú chcieť títo politici aj s podporou pseudokresťanov a ľudákov z opozície. Nemajú problém hlasovať za návrhy kotlebovcov, pretože to berú ako svoju križiacku vojnu (čo by sa s nimi stalo, ak by posledný križiak definitívne opustil politiku, kto ich bude viesť?).
Problémom sprísnenia potratov je to, že súčasný stav vedie k jeho poklesu a inštitucionálne riešenie pri tom zostávajúcom počte potratov na Slovensku asi neexistuje. Zákaz by viedol k turizmu na potratové kliniky do zahraničia či potratom v horších podmienkach. Zároveň tu existuje problém zbytočných úmrtí spôsobených našim zdravotníctvom a nízkeho veku dožitia (vrátane dĺžky života bez zdravotných komplikácií), ktoré ovplyvňuje ekonomická situácia. Ak tí, ktorí chcú sprísniť interupcie, budú zároveň zakazovať antikoncepciu a zavádzať socializmus, dosiahnu pravý opak toho, čo chcú: viac interupcií, viac odvrátiteľných úmrtí, kratší vek dožitia a podobne.
Napriek tomu, že vyťahovať kultúrno-etické otázky a riešiť ich s pomocou opozície by nebolo racionálne, väčšina poslancov súčasnej koalície nie sú rozumní ľudia. Preto tu riziko rozbitia vlády na týchto témach je, koniec koncov títo ľudia už rozbili druhú Dzurindovu vládu (krátko pred jej koncom) - vtedy išlo o Vatikánsku zmluvu.
Čo je teda dôležité?
Dôležité je podľa mňa stále to, aký názor majú strany na úlohu štátu. Či chcú väčší štát, ktorý bude rozhodovať o našich životoch, teda aj o kultúrno-etických otázkach, alebo menší štát, ktorý ponechá ľuďom viac slobody.
Podľa mňa je napríklad odluka cirkvi od štátu dobrá vec, ktorú chceli v období Nežnej revolúcie v roku 1989 aj neskorší zakladatelia KDH. Rovnako dobré sa mi zdá vyriešiť niektoré otázky, ktoré trápia LGB komunitu (ďalšie písmenká v aktuálnej skratke moc nepoznám, ale väčšia sloboda jednotlivca by mala pomôcť aj im). Problém dedenia by sa predsa mohol vyriešiť väčšou slobodou závete, keď bude človek môcť určiť ako jediného dediča svojho homosexuálneho partnera. A to, že má deti, ktoré nedostanú nič je v poriadku, ide o jeho majetok a on s ním môže nakladať ako chce. Rovnako môže určiť, koho majú informovať o jeho zdravotnom stave. Môže tak určiť svojho homosexuálneho partnera a nie svoje deti, či rozvedenú manželku/manžela. Daňové úľavy na manžela/manželku by sa mohli rozšíriť, ale nie je to kritická otázka. Viac slobody jednotlivcom a menej štátu môže pomôcť vyriešiť mnohé individuálne problémy avšak ak ide o symboliku (napr. Slovensko ako katolícka krajina), tak tam sa zhoda nenájde.
Jediná politická strana v parlamente, ktorá presadzuje práva občana na úkor štátu je SaS. Okrem nej možno len pár poslancov Za Ľudí. Všetci ostatní chcú veľa štátu. Jedni preto, aby mohli kradnúť a korumpovať voličov, druhí preto, lebo musia bojovať proti bezbožníkom.
Pri voľbách je preto podľa mňa dôležité pozerať sa na to, či chce politický subjekt viac štátu alebo menej. Ak sľubuje nájomné byty postavené štátom, tak chce viac štátu - chce štát ako podnikateľa, čo nás za 40 rokov priviedlo k zaostávaniu za Západom šialenou rýchlosťou 5% ročne. Podobne je to s požiadavkami na navyšovanie dôchodkov (pri nemennom veku odchodu do dôchodku, pričom dôchodky sú až o 1/3 vyššie ako by mali byť, viac tu). Taktiež pokus o korupciu rodičov nereálne vysokými prídavkami na deti (ktoré podľa demografov budú mať len veľmi malý vplyv na pôrodnosť a neriešia problém), v ktorom sa predbieha multiotecko, jamôčka a trnavský šašo, ale zaplatia to tí, ktorí neodídu a ostatnú tu pracovať, smeruje k väčšiemu štátu a tým k hospodárskemu zaostávaniu.
Ak niekto sľubuje, že zruší súkromné zdravotné poisťovne, pričom v zdravotníctve funguje len súkromný sektor a zlyháva takmer výlučne len štátny sektor, vrátane štátnej zdravotnej poisťovne, tak je to to isté. Zabudol na socializmus a na zaostávanie za Rakúskom.
Ak niekto tvrdí, že do školstva a zdravotníctva len potrebujeme naliať viac peňazí, tak asi nevie, že najlepšie školy sveta sú súkromné, že vakcíny proti covid-19 vyvinuli súkromné farmaceutické firmy mimo socialistickej EÚ a že akékoľvek peniaze vložené do nefungujúceho systému sa v ňom stratia bez zlepšenia, tak ako sa stratia peniaze dávané africkým diktátorom na riešenie hladomorov či iných problémov. Alebo možno vedia v tomto systéme fungovať a vedia sa dostať k tým dodatočným peniazom.
Ak niekto tvrdí, že eurofondy pomáhajú, tak zabudol na socializmus, kde dotácie zdevastovali a zamorili našu krajinu, pričom krajiny, ktoré eurofondy nemajú, prosperujú lepšie ako európska únia (Singapur, Nový Zéland, USA, Veľká Británia, Tchaiwan, ...).
Základná otázka, ktorú si volič má postaviť je, či všetky tie predvolebné sľuby sú vôbec zaplatiteľné a kto ich zaplatí. Mnohí ekonomickí novinári toto vyčíslili a ukázali na to, aké nereálne sú tieto populistické sľuby. Preto by sa voliči mali rozhodovať nie za plentou, ale dlhodobo a s nedôverou voči sľubovaným pečeným holubom.
Sľubovať krv, drinu, slzy a pot (Winston Churchill 1941) v mierových časoch k volebnému úspech nevedie. Avšak veriť pravému opaku potom, čo voliča sklamal Mečiar, Fico, Procházka a Matovič je prejav nepoučiteľnej naivity a týmto voličom odporúčam tráviť volebný deň na chate, v lese, či izolácii, pretože ich činy vedú k zaostávaniu Slovenska.
Naopak, ak si politický subjekt dovolí pred voľbami použiť slovo reforma, tak ho treba počúvať. Na Slovensku si to vyžaduje odvahu a kým sa neobjavil fond záchrany, tak to slovo bolo tabu. Pravda je taká, že len reformy môžu predísť ďalšiemu zaostávaniu a gréckej ceste.
Záver
Ak sa vo vláde stretnú politické subjekty, ktoré majú na rolu štátu alebo slobodu jednotlivca diametrálne odlišné názory, vláda je skôr údržbárska. Naša história ukazuje, že to málo reforiem sa podarilo vo vládach so silnými stredovými stranami. Nacionálna ľavica sa o reformy ani nepokúšala, skôr naopak. Skutočnú pravicovú či liberálnu vládu asi nemôžeme mať, naopak, hrozia skôr vlády ľavicových klerikálno-konzervatívnych strán a hnutí a u nich panuje až priveľká viera vo všeobjímajúci štáte štát.
