Ak politik odmietne "pomáhať" ľudu, musí čeliť silnej demagógii a lžiam. Nezačal to Matovič s balíčkom pomoci, ani Fico zvýšením počtu mesiacov v roku pre dôchodcov (tzv. trinásty a štrnásty dôchodok). Bolo to tu za Mečiara a vlastne aj Klement Gottwald sa tváril, že ide pomáhať ľuďom, akurát im na 40 rokov zobral slobodu a 80% bohatstva (pokles HDP na obyvateľa voči Rakúsku - v roku 1989 ČSSR 3 758$, Rakúsko 17 316$).
Ak teda štát má pomáhať, je potrebné vedieť, čo je štát. O tom, čo je štát som písal už dosť dávno tu. Zhrniem to teda.
Štát sú u nás volení politici, väčšinou podliaci a sociopati, takmer všetci s veľkou schopnosťou klamať (často potvrdenou titulom JUDr.). Títo pomáhajú v prvom rade sebe. Buď k navyšovaniu svojej moci alebo aspoň k jej udržaniu. Podaktorí k majetku. Zhodou okolností práve tí, ktorí sa tejto šablóne vymykajú, boli schopní spôsobiť, že sa život ľudí zlepšil (Dzurinda, Mikloš) a naopak tí, u ktorých je evidentne uprednostňovaný vlastný záujem pred krajinou spôsobili a spôsobujú úpadok - po Novembri hlavne Mečiar a Fico.
Táto skupina bude presadzovať takú "pomoc" ľuďom, ktorá im umožní znovuzvolenie a nárast moci - napríklad výškou rezervy predsedu vlády Fica alebo teraz Matoviča (Heger je len bábka). Určite nemožno od nich očakávať štátnicky pohľad a zodpovedné hospodárenie.
Malá nádej, že budú aspoň trochu korigovaní vo svojich nápadoch štátnymi ministerskými úradníkmi sa ukazuje ako falošná. Aj elitné ministerstvo financií poslušne akceptuje akýkoľvek nápad, ktorý sa IM prisní.
Treťou skupinou sú bežní úradníci, pošta, rôzne špeciálne úrady. Títo majú záujem ostať na svojom stabilnom mieste, kde sa od nich veľa nepožaduje a pokiaľ im každá vláda navyšuje mzdy dokonca nad rast ekonomiky, tak ich pomoc ľuďom sa zrealizuje v podobe zamestnania rodiny.
Je to doteraz najbližšie k tomu, čo si predstavujeme pod pomocou ľuďom, ale opäť to len zvyšuje výdavkovú stranu rozpočtu bez zlepšenia výkonu (skôr teda dochádza k zhoršeniu efektivity).
Ďalšou skupinou sú vojaci, policajti, sudcovia, prokurátori. Všetky tieto skupiny sú neefektívne a (možno s výnimkou vojakov) je ich násobne viac ako potrebuje táto krajina. V každom prípade na pomoc ľuďom nemajú vplyv.
Ako teda má vyzerať štátna pomoc?
V prvom rade je to rozdeľovanie peňazí vybratých jednej skupine ľudí (pracujúci) prostredníctvom pravidiel motivovaných korupciou voličov a vykonávaných úradníkmi. Cieľovou skupinou sú potom buď dôchodcovia (voliči nedemokratických strán, v minulosti HZDS, dnes SMER a Hlas), slabo zarábajúci (často s podpriemernou inteligenciou a podporujúci radikálne skupiny ako Republika a SMER) a nedávno aj rodičia (podľa ideológie križiaka, že viac peňazí bielym manželom bude znamenať, že budú mať viac detí).
Toto prerozdeľovanie je samozrejme menej efektívne ako prerozdeľovanie pomocou sociálnej poisťovne, ktoré je zasa menej efektívne ako osobná pomoc. Zatiaľ čo ľudia ako Srholec mali problém dostať od štátu akúkoľvek pomoc, respektíve aspoň zredukovanie prekážok, štátna neadresná pomoc nás stojí miliardy eur.
Tak ako si mnohí myslia, že komunizmus a marxizmus sú skvelá myšlienka, len sa zle zrealizovala (k tomu skvelý článok Romana Jocha), tak si mnohí myslia, že štát má ľuďom pomáhať.
A tak ako sa naša pandemická komisia zložená z epidemiológov zhodla na správnosti čo najdlhšie trvajúcej izolácie detí ignorujúc argumenty psychológov a sociológov, čo viedlo a vedie k nadmerným poruchám vo vývoji, socializácii ako aj k ďalšiemu zhoršeniu kognitívnych schopností, tak sa v tejto otázke zabúda na to, čo spôsobuje táto pomoc u jej príjemcov.
Prvý efekt je zrejmý: príjemcovia budú požadovať, aby dočasná pomoc bola trvalou (ten istý problém majú aj v Anglicku, kde štátni úradníci chcú ostať pracovať z domu, lebo dočasne to mali nariadené). Navyše sa ľudia porovnávajú vždy s ostatnými, takže ak dostanú lekári pomoc v tisícoch eur, prečo by ju nemali dostať aj vlekári (Boris Kollár zariadi). Preto z dočasnej pomoci vzniká večne rastúci nárok.
Zároveň s tým, prijímanie pomoci odnaučí ľudí pomôcť si sami. Ako hovoril Lao-c' „Daj človeku rybu a nakŕmiš ho na jeden deň. Naučte ho loviť ryby a nasýtite ho na celý život.“ (zdroj).
Čiže čím viac pomoci od štátu, tým sú ľudia menej samostatní, sú menej občanmi a viac ovcami a tak si volia tých, čo im sľubujú ďalšie pečené holuby padajúce z neba. Tento dôsledok nárastu veľkosti štátu sa ťažšie skúma a meria, ale podľa mňa je veľmi dôležitý a štátnik by ho na rozdiel od (populistického) politika zobral do úvahy. Akurát naša politická scéna je taká, že toto je politikmi želaný dôsledok (vládni politici však zabúdajú, že SMER a Fico sú majstri v populizme).
V súčasnej situácii sú však za nárast štátnej moci takmer všetky politické strany, vrátane PS. Niet sa čo čudovať, keď aj britskí konzervatívni poslanci sú už etatistami. Tomáš Valášek tvrdí "Dôraz na platy lekárov je v poriadku – bez dorovnania s okolitými krajinami nezvrátime odliv mozgov v zdravotníctve.". Očividne PS je etatistická strana a verí v to, že štát má určovať mzdy.
Takže jediná zodpovedná politická strana v parlamente je SaS a mimo parlamentu možno KDH (neberúc do úvahy mikrostrany Spolu, OKS či ODS). Všetci ostatní sa k našej budúcnosti správajú nezodpovedne.
Na toto by mali upozorňovať novinári predsa len viac. S výnimkou nedávneho článku Ivana Štulajtera, ktorý stojí za prečítanie, vlastne aj novinári súhlasia s navyšovaním štátnej pomoci.
Namiesto plošných zásahov a zastropovania cien energií na úrovniach, ktoré nezodpovedajú ekonomickej realite, dáva štát ľuďom falošné signály, že ekonomická kríza sa ich nedotkne, že na darčeky a dovolenky si majú brať pôžičky, že na dôchodok si nepotrebujú investovať, pretože štát sa o nich postará od kolísky po hrob. Akurát, že v takomto štáte sme žili, dĺžka života bola o 10 rokov kratšia ako u západných susedov, zomierali sme na banálne príčiny, pretože zdravotníctvo fungovalo podpultovo ako mäsiari a celkovo bolo ČSSR štát na h.
Nemyslím si, že je správne, keď sa ceny energií určujú podľa najvyššej dosiahnutej hodnoty. Bošňák veľa píše o tom, že strašenie vysokými cenami je prehnané, pretože ceny plynu a elektriny už dávno poklesli. Dobré správy sa nenosia a realita straty hodnoty eura ako aj nerastúcich cien energií v minulom desaťročí sa teraz musia prejaviť, takže nárast oproti cenám spred 2 rokov sa musí očakávať a mal by sa akceptovať.
Kríza v 70-tych rokoch vznikla v dôsledku malého konfliktu, ale agresia Ruska voči Ukrajine nemá na ceny až taký vplyv. Rusko si zatváralo kohútikmi na potrubiach už dávnejšie a problém je naša závislosť na Rusku a nie sankcie či pomoc Ukrajine. To malé percento z navýšenia cien energií, za ktoré v priemere zodpovedá Rusko musíme proste akceptovať. Za ostatné sme (Európa) zodpovední sami - spôsobili sme si ho menovou politikou, zatváraním jadrových elektrární v Nemecku, vyššou závislosťou na nestabilných zdrojoch energie a hlavne tým, že sme nezahrnuli rizikovú prirážku na ropu a plyn z Ruska už po roku 2008, keď bolo jasné, že Rusko s nami vedie hybridnú vojnu a reálne má záujem rozširovať svoje územie vojenskou silou a tým ekonomicky zvýhodnili ruský plyn a ropu, takže sa stali ťažiskovými surovinami (nemeckého) green-dealu.
Nezávislý úrad určuje maximálne ceny, tam môžu byť iné pravidlá - iný vzorec, v ktorom nevystupuje Igor Matovič ani Boris Kollár. Zásah štátu by mal byť minimálny a mali by sme sa inšpirovať ostatnými krajinami a nevymýšľať vlastné atómovky v podobe rovnakej ceny elektriny, ako bola minulý rok.
Spomienkový optimizmus môže vysvetľovať etatizmus dôchodcov, ale dôchodcovia tvoria len 30% voličov. Väčšinu stále tvoria tí, ktorí štátu na daniach a odvodoch viac odvedú ako od neho dostanú. A to sú práve tí, ktorí toto bezbrehé rozhadzovanie budú musieť čoskoro zaplatiť.
Hoci nemáme vlastnú menu ako Česko, štát nedokáže všetkým dorovnať všetko a tak bude nasledovať pokles reálnych príjmov a schudobnenie. Ak ale budeme nabaľovať nové a nové dlhy, tak nás euro neochráni, tak ak neochránilo Grécko. A konzistentne s názorom, že Grécko malo byť vykopnuté z eurozóny, bude to isté platiť aj o Slovensku. Nakoniec nám bude o financiách rozhodovať MMF, čo bude lepšie z ekonomického hľadiska, ale veľmi zlé z dôvodu nárastu nacionalizmu a posilňovania antidemokratických síl.
Preto je potrebné na to čo najviac upozorňovať, dnešné dlhy majú ďalekosiahlejšie dôsledky ako prkotiny, ktoré riešia konzervatívci alebo progresívci, ktorí sú zdá sa všetci zástancovia silného štátu a života na dlh.
