V čom sa Iveta Radičová mýli

Písmo: A- | A+

Nedávno som si pozrel reláciu veda pomáha o vysokom školstve. Z účastníkov ma negatívne prekvapili rektor UK Marek Števček a bývalá premiérka Iveta Radičová.

Hysterické reakcie pána rektora UK a neschopnosť pochopiť jednoduché fakty a logicky myslieť ma prekvapili len preto, že ide o rektora UK, inak som ho nepoznal. On je ale právnik, nie matematik, takže veľké očakávania nie sú namieste. Štátny tajomník Paulis mu musel opakovane tvrdiť, že návrh zmien chce umožniť štátnym vysokým školám pohľad zvonka, on si však opakovane húdol, že im chcú rušiť akademické slobody.

Iveta Radičová prezentovala tézu, že máme málo vysokoškolákov. Dokonca označuje tvrdenie, že máme príliš veľa vysokoškolsky vzdelaných ľudí za mýtus. A v tomto sa mýli.

Sama Iveta Radičová tvrdí, že v roku 1991 sme mali 7,8% VŠ vzdelaných ľudí. Pri rurálnom obyvateľstve, ktoré sa stáročia živilo poľnohospodárstvom (a nakladalo svoje mozgové bunky v alkohole) a minimálnom podiele mestského obyvateľstva nemožno očakávať za posledné storočie veľký nárast IQ, stačí sa pozrieť kde je dnes subsaharská Afrika. Spomínaná hodnota 7,8% zodpovedá IQ 121, ale skutočne inteligentných ľudí s IQ 130 a viac je len 2,3%. Pri nižšom priemernom IQ Slovákov (96) sú podiely populácie s vysokou inteligenciou ešte nižšie.

Skutočnosť, že dostupnosť vysokoškolského vzdelania sa zlepšovala však znamenala, že v roku 1990 nastúpilo na VŠ 13 400 študentov (16% z ročníka, v ktorom bolo viac ako 84 000 ľudí). Tento podiel zodpovedá IQ 115, pri poklese IQ populácie by to v súčasnosti mohlo byť tak úrovni IQ 118 (11%). Takže pri zachovaní kvality prijímacích pohovorov z roku 1990 by sa na VŠ dostalo 6000 prvákov z počtu 55 000 v ročníku. Skutočnosť je 30 000.

Ak by si naše vysoké školy chceli zachovať kvalitu, tak by počet študentov mal klesnúť na 1/5.

Skutočný počet plánovaných prijatých prvákov na VŠ je dokonca až 50 000, takže mnohí študujú viac škôl, mnohí to skúšajú opätovne a môžu tam byť aj mŕtve duše. Počet študentov VŠ je okolo 30 000, čo je 60% ročníka! Aká môže byť kvalita vysokých škôl, keď na jedného inteligentného vysokoškoláka pripadá 10 priemerných alebo dokonca hlúpych spolužiakov.

Aj moji bývalí spolužiaci z možno najlepšej fakulty medzi slovenskými VŠ - matfyzu - ktorí tam dnes učia potvrdzujú, že prváci sú na takej úrovni, ako sme boli my v prvom ročníku gymnázia (GAMČA). Bolo by celkom zaujímavé preskúmať tento fenomén.

Náš záväzok dosiahnuť 40% podiel VŠ vzdelaných (v populácii 25-34) teda riešime tak, že na VŠ ide každý, kto chce. Pričom 4/5 vysokoškolákov by v roku 1991 na vysokú školu neurobili prijímačky. Ak by však bola na vysokých školách len pätina študentov, mnohí pedagógovia by museli robiť to, čo po absolvovaní VŠ humanitných smerov robia ich študenti - napríklad pracovať ako predavačky. V prípade pani Radičovej to asi neplatí, pretože pracuje na súkromnej VŠ, ktoré ja považujem za jediný zmysluplný spôsob vlastníctva, pretože štátne VŠ generujú u väčšiny aktérov chybné motivácie (preto odmietajú externých prednášateľov a preto bude možno prísny Celec hodnotený negatívne, hoci na jeho prednášky sa nikomu neráči chodiť). Stovky politológov, ktoré ročne produkuje naše štátne školstvo Slovensko nepotrebuje.

Iveta Radičová taktiež tvrdí, že vysoké školy majú "deti" učiť analytickému mysleniu. Podľa mňa je na veľkom omyle. Nie v tom, že by ľudia nepotrebovali zlepšiť analytické a kritické myslenie, rozpoznávanie hoaxov a podobne. Potrebujú to všetci avšak bez určitých základov sa nikam nepohnú. A myslieť si, že stačí označiť určitú časť ľudí za vysokoškolákov neovplyvní vôbec podiel ľudí s kritickým a analytickým myslením. Cieľom je dosiahnuť vyšší podiel kriticky mysliacich ľudí, tak ako som to uvádzal v mojom článku o vysokých školách z roku 2018. Na to je už na vysokej škole neskoro, hoci niečo málo sa dá zlepšiť u tých, ktorí majú určité základy. Ale vývoj mozgu nám určuje vek, kedy treba deti učiť myslieť a nie je to 20 rokov. Možno chce pani Radičová vlastne zlepšiť stredné a základné školy, aby tam získali deti základy kritického myslenia.

Na druhom stupni základnej školy ma matematiku učil Milan Hejný. 15 rokov predtým učil moju mamu na vysokej škole. V hľadaní metódy učenia matematiky a logického myslenia (bez ktorého analytické a kritické myslenie nie je možné) teda išiel k mladším a mladším ročníkom a v súčasnosti sa jeho metóda používa od prvého ročníka ZŠ (v Česku, u nás sa jej boja). Presne tam treba smerovať reformy školstva a nesnažiť sa dostať hlupákov na vysoké školy, aby sme mali dobrý podiel VŠ vzdelaných. Musíme zlepšiť základné školy, podporovať talenty už od ZŠ, učiť logicky myslieť od základných škôl, analytické a kritické myslenie na stredných školách a na VŠ potom budú študovať len tí najlepší.

Pokiaľ ale bude cieľom dosiahnuť určitý podiel VŠ vzdelaného obyvateľstva, teda aby 40% ročníka vyštudovalo vysokú školu, tak úroveň vysokých škôl ešte viac poklesne. Štát by v takom prípade lepšie urobil a ešte aj ušetril, ak by predával VŠ tituly maturantom, pretože väčšine z nich VŠ nič nedá, sú to len niekoľkoročné prázdniny na úkor daňových poplatníkov.

Viacerí účastníci diskusie sa zhodli na tom, že VŠ nemajú byť slúžkou priemyslu. Avšak podľa portálu profesia.sk len 8% pozícií potrebuje vysokoškolské vzdelanie. Znamená to, že naše VŠ učia niečo, čo nikto nepotrebuje.

Univerzity majú poskytovať elitné vzdelanie pre tých najlepších. Ich počet musí klesať, pokiaľ klesá počet ľudí v ročníku ako aj IQ. To ale znamená, že jeden pedagóg môže mať menej študentov ako v minulosti. Naopak bežné polytechnické vzdelanie nemusí vôbec poskytovať vysoká škola (hlavne štátna), nemusí byť za to titul.

Iveta Radičová má pravdu v tom, že štát sa do súkromných škôl nemá starať, rovnako má pravdu, že profesori a dekani sú v zásade prežitok. Avšak nejde v úvahe ďalej k zmyslu existencie (toľkých) verejných vysokých škôl, ktoré produkujú majiteľov titulov bez vzdelania. Ja som vo svojom článku navrhoval, aby štát nevlastnil žiadne vysoké školy a tým pádom, by všetky VŠ boli súkromné. V takom prípade by úloha štátu bola len v akreditácii odborov a problémy s ohrozením akademických slobôd by ani nenastali. Akurát, že väčšina pedagógov na štátnych VŠ by prišla o svoje teplé miestečko a nemohla by sa skrývať za akademické slobody. Nekvalitní by skončili, lebo by vlastníkom generovali straty. Súčasný systém im ale umožňuje prežívať, pretože nie sú konfrontovaní s konkurenciou v odbore ani len pri štátniciach, obhajobách diplomoviek či iných prác.

Ak chceme mať vysoké školy, ktorých absolventi budú prospešní pre spoločnosť a aj sami využijú svoje vzdelanie, nemôžeme ísť cestou napĺňania kritérií počtu študentov, ale len kritérií kvality. Celý svet poskytuje v rovnakých odboroch vzdelanie a tak musí existovať spôsob ako sa s nimi porovnávať. Štát nemá na vzdelaní šetriť, ale doterajší systém verejných vysokých škôl nás doviedol tam, že 80% študentov na vysokoškolské vzdelanie nemá predpoklady a v roku 1991 by sa na VŠ nedostali. Štát má podporovať nadpriemer a nie priemer (ten má zmysel podporovať na nižších stupňoch, 20 ročný hlupák ostane hlupákom, aj keď bude JUDr.), s tým súvisí aj model financovania vedy a nepriamo aj VŠ, ktoré by mali byť len súkromné. A akademickí populisti obhajujúci súčasný stav sa môžu pokúšať presadiť na súkromnej VŠ.

Skryť Zatvoriť reklamu