Mať či nemať pravdu
Na to, aby sme mali pravdu, musíme ju najprv poznať. Čo však, ak pravdu nemáme, ale má ju niekto iný? Je pre nás dôležité, aby sme poznali svoj omyl? Možno je ešte dôležitejšie, aby si ostatní mysleli, že máme pravdu. Podľa odpovede na poslednú otázku možno povedať či máme k pravde právnický alebo matematický vzťah.
Právnický vzťah k pravde
Za právnicky vzťah k pravde považujem prístup, ktorého cieľom je: „Ostatní si myslia, že mám pravdu“. Teda, ak si súd myslí, že pravda je na mojej strane, tak súdny spor vyhrám.
Pre právnikov (hlavne advokátov) je pravda prostriedkom. Cieľom je vytvoriť dojem, že majú pravdu. Nie je dôležité, aká je pravda, ale, či súd rozhodne v ich prospech. Advokát musí vystupovať v prospech klienta, takže v podstate musí hrať túto hru na zdanie pravdy. Ak by vedel o dôkaze, ktorý by usvedčoval jeho klienta, tak ho musí zatajiť. V tom prípade by víťazstvo pravdy znamenalo porážku advokáta a pravdepodobne aj koniec jeho kariéry.
Tí najlepší a najúspešnejší advokáti sú práve tí, ktorí dokážu vyhrať súd v prospech vinného. Naopak nevinný, resp. strana sporu, ktorá má pravdu, nemá potrebu platiť si tých najlepších právnikov.
Ak niečo (takmer všetci) právnici považujú za pravdu, tak je to právoplatný výrok súdu. Z tohto uhla pohľadu potom Hitler nebol vrah, lebo ho žiadny súd neodsúdil. Rovnako páni Mečiar alebo Fico nie sú zlodeji, pretože ich tiež žiaden súd neodsúdil. Skutočnosť nie je dôležitá, pravda je to, čo vyhlási súd.
V mojej úvahe som sa zameral hlavne na advokátov, u ktorých je ten právnicky vzťah k pravde najtypickejší. Ale podobne sa dá argumentovať aj v prípade slovenských prokurátorov či sudcov. A ostatní právnici, ktorí svoj názor priamo neobhajujú pred súdom, môžu byť úspešní len vtedy, keď ich právny názor súd nakoniec akceptuje. Aj keď väčšinou na súd ani nemusí dôjsť, v konečnom dôsledku tá možnosť tu je a musia byť nakoniec schopní ten súd presvedčiť.
Matematický vzťah k pravde
Iný vzťah k pravde majú vedci, zvlášť matematici, ale aj iní vedci, ktorí s matematikou pracujú. V matematike je totiž pravda len to, čo sa dá dokázať. A práve hľadanie dôkazu tvrdenia je to, čo je na matematike najzaujímavejšie. Už od základnej školy človek (ktorý ma šťastie na dobrého učiteľa matematiky) objavuje staré známe pravdy a práve to objavovanie je dôležité. Tým, že (matematická) pravda už bola niekým dokázaná, nemôžem byť objaviteľom (a teda majiteľom) pravdy. Napriek tomu ju chcem spoznať.
Takže matematický vzťah k pravde je: „Pravdu chcem poznať, a ak sa mýlim, budem rád, ak ma opravíte“. Samozrejme, že v situácii, keď sa človek vedou živí, môže dôjsť k dileme: hľadať pravdu, alebo klamať a mať z toho zisk. To už je ale iný príbeh.
Komu dôverovať
Keď si teda mám vybrať, či budem dôverovať človeku, pre ktorého je pravda nepodstatná, alebo človeku, ktorý chce pravdu poznať a je pre neho dôležitá, rozhodne si toho prvého nevyberiem.
Na čele našej krajiny sú väčšinu času právnici. Asi je to dôsledok toho, že pre väčšinu je pravda rovnako nepodstatná ako pre právnikov. U právnikov politikov okrem klamania však v zvýšenej miere pozorujem aj kradnutie, korupciu, totalitarizmus. Hoci nie každý právnik je klamár a nie každý klamár kradne, zdá sa, že u právnikov politikov sú tieto neduhy dosť časté. Preto sa pri voľbách rozhodujem aj podľa počtu a umiestnenia právnikov na kandidátke strán a právnikov nevolím.
