Je to jedna z najlepších piesní, ktorá na rozdiel od (I Can't Get No) Satisfaction má podstatne hlbší text. Ale k tomu sa dostanem neskôr.
Šesťdesiate roky priniesli najprv eufóriu a vlnu pozitívnych emócií, aby na konci skĺzli do ťažkej depresie. Vidím v tom istú podobnosť s obdobím pred 2. svetovou vojnou ako aj so súčasnosťou.
Objektívne sa niečo ako nálada v spoločnosti nedá posúdiť. Po 90 alebo 60 rokoch už asi ani nie je možné vytvoriť si názor inak ako sprostredkovane z hudby, filmu či literatúry (hoci moji rodičia šesťdesiate roky v ČSSR zažili).
Preto si náladu na konci 20-tych a začiatku 30-tych rokoch pripodobňujem k pocitom hudobníkov na Titanicu. Román Francisa Scotta Fitzgeralda Veľký Gatsby zrejme popisuje vrchol tej krivky optimizmu. Naopak, seriál Babylon Berlín podľa mňa už obsahuje aj značný pesimizmus a mizériu tridsiatych rokov, po ktorých je druhá svetová vojna už len kataklizmou.
Po druhej svetovej vojne nastal na Západe (v USA hneď po vojne, v Európe s odstupom desaťročia) nevídaný rozvoj, čo sa v hudbe prejavilo najprv v podobe Rock'n'Rollu. Britská (hudobná) invázia z roku 1964 sa taktiež niesla na vlne optimizmu. Do roku 1967 dobré vibrácie vytrvávajú a vedú k hnutiu hippies.
Avšak udalosti, ktoré budú smerovať k ťažkej depresii sa objavujú už v roku 1968, keď práve vznikla skladba Micka Jaggera a Kietha Richardsa Sympathy for the Devil. Zavraždenie Martina Luthera Kinga na jar v roku 1968 bol veľký šok. Zavraždenie Roberta Kennedyho dokonca ovplyvnilo text skladby, ktorú Rolling Stones práve v tých dňoch nahrávali, keď miesto "Who killed Kennedy?'" spieva Jagger nakoniec "Who killed the Kennedys?".
Šesťdesiate roky neskončili jednou udalosťou - nie je ňou ani koniec Woodstocku (ktorý bol viac konzumný a megalomanský ako Monterrey Pop 67). Neskončili ani vraždami spáchanými klanom Charlesa Mansona z augusta 1968 ani vraždami na festivale v Altamonte v decembri 1969 počas vystúpenia práve Rolling Stones. Janis Joplin, Jimi Hendrix aj Jim Morrison zomreli až neskôr v období, ktoré sa už ako šesťdesiate roky nedá nazvať.
Zlú atmosféru (postupný koniec sixties) je však cítiť z viacerých filmov či piesní od roku 1968. The Doors nahrali skvelú The Unknown Soldier dokonca už v novembri 1967, takže hlavne vojna vo Vietname ovplyvňovala koniec 60-tych rokov. Vráťme sa však k Sympatii pre diabla.
Pieseň som objavil pred pár rokmi zrejme prostredníctvom The New York Times. Nedávno som sa s ňou stretol hneď dva krát. Na ČT vysielali niekoľko dokumentov o členoch Rolling Stones, v dokumente o Mickovi Jaggerovi spomínali temné obdobie Rolling Stones, v ktorom naznačili ich smerovanie k satanizmu. A na Netflixe som si pozrel film Flight, kde táto pieseň uvádzala príchod dílera drog. O čom však je text tejto piesne ?
Text je výpoveď diabla, ktorý ukazuje na to, ako ľudstvo pácha Zlo. Chce, aby sme s ním súcitili, lebo on je za to obviňovaný, ale bez ľudí by sa to Zlo páchať nedalo. Možno to pripodobniť k tomu pamätnému škorpiónovi, ktorý pichol žabu, čo ho prenášala na druhý breh rieky. Diabol priznáva, že bol všade tam, kde ľudstvo konaním Zla menilo dejiny.
Spomína sa tam zavraždenie Romanovcov komunistami v Rusku, Hitlerove tanky, zavraždenie Kennedyovcov. Práve zmienka komunistických zločinov zaradila túto pieseň medzi pravicové. V skutočnosti by som tam politiku nehľadal.
Stredná pasáž obsahuje text, že každý policajt je zločinec, čo podľa mňa neznamená, že on (diabol) je Boh. Skôr to je o tom, že súčasťou Zla je relativizácia. Čo je dosť konzervatívny pohľad, pretože napríklad taký George Orwell mal v druhej polovici 20-rokoch presne rovnaký názor ako vyslovuje diabol (priznáva, že považoval sudcov za horších ako zločincov, ktorých súdia). A podobné názory na políciu majú napríklad v BLM, ale to už je iná téma.
Zlo je voľba. Stalin, Hitler, Mao, Putin a iní páchajú Zlo a nie je to vina diabla. Ak veríme v osobnú slobodu človeka (čo by mali veriť nielen liberáli, ale aj konzervatívci, pretože podľa Biblie bol človek stvorený na obraz boží), tak zodpovednosť za páchanie Zla má ten, kto ho pácha. Túto zodpovednosť nemôže zmenšiť ani spoluzodpovednosť tých, čo proti Zlu nezakročia aj keď sa to zvonka (a spätne) môže javiť, že môžu.
Je na každom z nás, ako sa rozhodneme. Je to naša voľba a diabol za to, keď páchame zlo naozaj nemôže. A hlavne, pieseň Sympathy for the Devil je fakt dobrá.
