Ako sa správame v súkromí je na každom z nás, ale verejný priestor je spoločný priestor a pravidlá pre pobyt a správanie sa v spoločnom priestore by mali byť výsledkom určitej širšej spoločenskej zhody.
Verejný vs. súkromný priestor
Definície, ktoré nájdete na českej alebo anglickej wikipédii popisujú viac pojmov, ale v zásade dichotómia verejného a súkromného priestoru ostáva. V tomto blogu nebudem akademicky presný, nemám na to patričné vzdelanie, ale chcem sa na tieto pojmy pozrieť trošku laicky. Pod pojmom verejný priestor teda rozumiem to, čo nie je súkromný priestor. Definovať súkromný priestor je ľahšie.
Súkromný priestor sme najprv my samotní. Každý človek však potrebuje nejaké miesto, ktoré by volal domov. Preto rozšírim definíciu súkromného priestoru o priestor, ktorý vlastníme alebo dočasne s povolením vlastníka obsadzujeme. Súkromné vlastníctvo teda umožňuje mať súkromný priestor.
Vo všeobecnosti spoločnosť určuje pravidlá správania sa vo verejnom priestore a pravidlá pre súkromný priestor nemá čo určovať. Existujú tu však výnimky. Napríklad správanie, ktoré ohrozuje či obmedzuje práva ostatných osôb v danom (aj) súkromnom priestore. Takže väzniť či týrať niekoho je už za hranicou.
Súkromný a verejný priestor však majú určité spoločné hranice. Preto by pravidlá verejného priestoru mali platiť aj v prípade, že správanie sa v súkromnom priestore presahuje do toho verejného. Napríklad hlučná hudba, fajčenie, obscénne správanie a podobne. Všetko to vnímame svojimi zmyslami, aj keď sa v danom súkromnom priestore nenachádzame. A pritom nemusíme vykonať žiadnu špeciálnu činnosť (ako napríklad nakuknúť ponad plot).
Pravidlá verejného priestoru sú často prísnejšie, takže nielen ohrozovanie či obmedzovanie základných ľudských práv, ale aj iné obmedzovanie ľudí je vo verejnom priestore nežiadúce. Uvediem niekoľko prípadov, keď naša spoločnosť toleruje správanie, ktoré by tolerovať nemala.
Fajčenie na verejnosti
Podľa mňa by fajčenie malo byť zakázané na všetkých verejných miestach. Keď človek ide po ulici a pred ním kráča niekto, kto fajčí, tak je tým obmedzovaný. Niekedy sa dá prejsť na druhú stranu cesty, niekedy sa dá fajčiar predbehnúť, ale prečo by sa mal prispôsobovať ten, kto svojim konaním ostatných neobmedzuje a nie ten, kto ich obmedzuje ?
V niektorých prípadoch platí, že aj v súkromných priestoroch môžete obmedzovať ostatných. Či už sú je to hluk, pálenie pneumatík alebo fajčenie, vždy ide o to, že konanie má presah do verejného priestoru. V takomto prípade tam nie je rozdiel, či rovnakú činnosť robíte na verejnosti. Fajčenie na balkóne môže pri určitých poveternostných podmienkach obmedzovať ostatných a vtedy by sa tento fajčiar mal pokutovať, aj keď si fajčí na vlastnom balkóne.
Naopak, nevidím žiaden dôvod, aby súkromné prevádzky, vrátane reštaurácií, nemohli mať povolené fajčenie. Dôležité je len to, aby zabezpečili, že dym nepôjde na verejný priestor. Takže miesto dnešného stavu, keď fajčiari stoja pred vchodom a zamorujú verejný priestor by bola starosťou prevádzky, aby fajčiari zvnútra nevypúšťali dym von. V tomto si myslím, že vlastníctvo priestoru má prednosť pred jeho využívaním.
Potom by sa každý mohol rozhodnúť, či pôjde do reštaurácie, ktorá je vlastne fajčiarňou (a prípadne vôbec na to neupozorňuje). Myslím si, že by väčšina reštaurácii radšej chcela mať bohatšiu a zdravšiu klientelu, ako fajčiarov. Priznajme si, že nikto rozumný v súčasnosti s fajčením nezačne. Je to väčšinou znakom nízkej sociálnej úrovne. Starší fajčiari (ktorí nemali dosť informácií o škodlivosti fajčenia a začali fajčiť v dobe, keď napríklad všetci filmoví hrdinovia fajčili) sa tohto zlozvyku nevedia zbaviť, v ich prípade teda nemusí ísť o nízky sociálny status či nízku inteligenciu.
Zákon zakazujúci fajčenie by teda zakázal fajčiť v zastavaných územiach obcí všade okrem súkromných priestorov a v súkromných priestoroch by bolo zakázané fajčiť, ak dym z fajčenia presahuje von a tým obmedzuje ostatných mimo týchto priestorov.
Argument, že zákaz fajčenia ide proti slobode ľudí robiť si so svojim telom čo chcú je úplne zlý. Nikto im nebráni fajčiť, akurát nechceme, aby obmedzovali ostatných. Je to ako považovať zákaz arizácie po 2. svetovej za zlý. Chudáci arizátori prišli o svoje práva. Alebo keď po Nežnej revolúcii bol z ústavy odstránený článok IV o vedúcej úlohe KSČ. Chudáci komunisti prišli o svoje práva. Niekedy totiž existujúci stav nie je správny a tak to treba napraviť.
Parkovanie na cestách a chodníkoch
Ďalším stretom súkromného a verejného priestoru je parkovanie. Hlavne „parkovanie“ na cestách a chodníkoch. Cesty sú verejné a sú určené na premávku vozidiel. Ak by som si uprostred cesty postavil nafukovací bazén a nútil tak všetkých ho obchádzať, asi by ma čoskoro kontaktovali policajti. Ak to isté urobí vodič auta a nechá stáť svoje vozidlo na ceste, tak s tým nie sú problémy. Akurát, že všetci ostatní majú obmedzené právo používať cestu, pretože im toto vozidlo zaberá jazdný pruh. Pokiaľ nezablokuje cestu po celej šírke na dlhší čas, je to tolerované. Takéto správanie nielen obmedzuje slobodu ostatných, ale zároveň zvyšuje emisie vozidiel, ktoré takúto prekážku musia obchádzať, alebo musia zastaviť, kým prejdú protiidúce vozidlá. Navyše to zvyšuje pravdepodobnosť nehody, pretože auto stojace na ceste často blokuje výhľad.
Ešte horším prípadom sú autá „parkujúce“ na chodníkoch. Často sa stáva, že mamička s detským kočíkom musí autá obchádzať po ceste. Státie na chodníkoch by malo byť zakázané a autá by mali byť odťahované. Dlhoročná zákonná úprava stanovujúca voľnú šírku 1,5 metra sa v krajine, kde sa pravidlá vo všeobecnosti ignorujú, nedodŕža. Akurát to vedie k sporom v prípade odtiahnutia.
Mnohí si myslia, že majú právo parkovať na ceste pred svojim domom či bytom. Je to hlboký omyl. Ak si s kúpou bytu nie sú ochotní kúpiť parkovacie miesto pre svoje auto, musia rátať s tým, že budú od parkoviska domov dochádzať pešo. Právo kúpiť si auto, keď nemám na garáž nemôže byť nadradené právu chodcov používať chodníky ani právu vodičov používať cesty na prepravu. Momentálne sa parkovanie na chodníkoch toleruje aj keď vodič nenechá voľného ani pol metra. Lepšie riešenie by bolo, keby sa časť chodníka označila za parkovacie miesta, keď už naše mestá nie sú pripravené na také množstvo aut. Kde to nebude možné, sa parkovať nebude vôbec.
Preto by sa malo postupne presadiť pravidlo zakazujúce stáť (t.j. viac ako 3 minúty) na ceste kdekoľvek v obci. Na niektorých miestach by samozrejme bolo zakázané aj zastaviť. Často totiž vodiči zastavia aj na zákaze zastavenia, hodia všetky štyri smerovky a stoja tam niekoľko minút. Aj pokazené auto, ktoré zastane na zákaze zastavenia, či stojí na zákaze státia (t.j. podľa môjho návrhu všade v obci) by malo byť pokutované. Poistka môže kryť túto pokutu, pretože bola spôsobená objektívnymi skutočnosťami (ak sa auto naozaj pokazilo) a nie úmyslom vodiča. Naopak tí, ktorí blikačky zneužívajú, budú oprávnene pokutovaní.
Zaviesť tento systém by sa musel postupne. Najprv by sa určil zákaz státia v blízkosti (napr. 20 metrov) križovatiek (tam je to najnebezpečnejšie). Popritom by sa na dostatočne širokých cestách vyznačili miesta na parkovanie (aj v niektorých križovatkách v tvare T). Potom by sa prešlo na všeobecný zákaz státia. Viem si predstaviť ulice v Bratislave, kde státie neprekáža, ale práve tam by mali byť zriadené parkovacie miesta. Rovnako niektoré ulice môžu byť zmenené na jednosmerné, v nich by vznikli parkovacie miesta po oboch stranách bez zníženia bezpečnosti. Kritériom pre prípadne miesta na státie by mala byť šírka cesty.
V každom prípade, nielen ekologické argumenty, hovoria v prospech alternatívnej dopravy v mestách. Keď som bol v Tokiu, tak v uliciach bolo rádovo menej áut ako v Bratislave. Bolo to preto, že ľudia používali efektívnu hromadnú dopravu. Bratislava toto nemá, nie je to však beznádejné. Spolu s obmedzovaním státia na cestách a chodníkoch bude potrebné umožniť ľuďom dostať sa do práce či iných cieľov v centre. Preto je potrebné dostať ľudí do efektívnej hromadnej dopravy. Neviem, či na to budú stačiť električky, pokiaľ by sa očakával nárast obyvateľov hlavného mesta, možno by sa ma postaviť mimobežný dopravný systém – metro. Dovtedy je možné aspoň zvýšiť počty a rozmery parkovacích miest, ktoré musia developeri stavať pri výstavbe bytových domov. Ale lepšie ako príkaz, je vytvoriť správnu motiváciu. Pokiaľ nebude možné parkovať na ceste ani chodníku, budú musieť ľudia parkovať na parkoviskách. Bude ich to niečo stáť, na druhej strane sa zvýši bezpečnosť chodcov ako aj premávky na voľnejších cestách. A hlavne svojim súkromným priestorom prestanú okupovať ten verejný.
Psy
Pokiaľ niekto venčí psa na verejnosti a pes nemá náhubok ani vôdzku, tak tým obmedzuje ostatných ľudí v tomto verejnom priestore. Aj v prípade dobre vycvičených a poslušných psov, môže dôjsť k správaniu, ktoré ostatným ľuďom ublíži. Malé deti môžu byť zhodené na zem psom, ktorý sa s nimi chce len hrať, ale je príliš veľký. Alebo pes zaútočí na cyklistu, čo môže vyústiť do nehody. Pohryzenie alebo aspoň poškodenie oblečenia sa tiež stáva. Psíčkari by si toto mali uvedomiť a prispôsobiť sa ostatným. Pretože normálny stav je, že medzi ľuďmi nepobehujú psy. Divé zvieratá (napríklad holuby), ktoré v obciach nikomu nepatria buď nikoho neohrozujú, alebo ich odchytia a utratia. Domáce zvieratá sa majú pohybovať v súkromnom priestore, nie verejnom. Ak vstupuje do verejného priestoru, tak by ostatných nemal obmedzovať.
Obmedzovanie súkromného a verejného priestoru
Opačným prípadom je obmedzovanie súkromného priestoru zo strany politikov. Títo zavádzajú nové ľudské práva a s nimi aj pridávajú nové pravidlá nielen pre verejný, ale aj pre súkromný priestor. Hoci aj niektoré práva z deklarácie OSN z roku 1948 (články 25, 26) idú ďaleko nad rámec rozumných ľudských práv, v súčasnosti sa objavujú nové a nové práva.
Ľudia sú napríklad obmedzovaní v tom, ako si svoj dom budú vykurovať. Potrebujú energetický certifikát budovy. Načo? Pokiaľ majiteľ páli odpad, tak jasne zasahuje do verejného priestoru, za takéto porušenie pravidiel má byť potrestaný. Ak však napríklad nemá zateplený dom (alebo ho má zateplený menej), tak je to jeho voľba. On zaplatí viac. Jeho rozhodnutie môže byť ovplyvnené tým, ako štát bude zdaňovať cenu plynu, či elektriny. Vlastník si to môže spočítať a aj tak sa rozhodnúť ekonomicky nevýhodne. Pokiaľ sa argumentuje ekológiou, táto by mala byť aplikovaná práve na úrovni daní. Mali by sa upravovať motivácie a nie pridávať zákazy. Navyše, možno pri rovnakej spotrebe tepla na vykurovanie môže produkovať ekologickejší odpad. Do verejného priestoru tým nezasahuje, respektíve miera zasahovania (produkcia CO2) môže byť menšia ako pri väčšom dome v nižšej energetickej triede. A to, že má v záhrade stromy, ktoré spotrebúvajú CO2 a iní v paneláku sú čistí producenti CO2 nie je tiež nijako zohľadňované.
Záver
Štát by mal zasahovať do súkromného priestoru iba minimálne a to na základe širokej zhody a v prípadoch, keď iný spôsob neexistuje.
Naopak pravidlá pre verejný priestor sú striktnejšie a mali by sme sa snažiť o ich dodržiavanie. Ani tu by štát (čiže nami volení politici) nemal extenzívne zasahovať. Ak tu však existujú pravidlá a stav, ktorým sa porušujú práva, tak sa majú politici snažiť na ich zmenu získať širokú spoločenskú zhodu a zlý stav napraviť.
Pravidlá by mali sankcionovať to, čo nie je bežné správanie a zároveň to obmedzuje ostatných ľudí. Nemali by sa sem však aplikovať nové ľudské práva. A malo by sa dbať na to, čo je verejný priestor a čo už nie.
Pokiaľ sa u nás budú pravidlá ignorovať, nebudeme nikdy na úrovni Škandinávie (Západu), ale ostaneme stále len Byzanciou či Balkánom (Východom).
Uvedomujem si, že v súčasnosti pri ukradnutom štáte by takéto zmeny neboli veľmi populárne. Až však jedného dňa bude súčasná vládna mafia trestne stíhaná, polovica sudcov, prokurátorov a policajtov vyhodená a mnohí z nich tiež stíhaní za svoje (zlo)činy, môže mať takáto vláda dostatočný kredit aj pre nápravu pravidiel verejného a súkromného priestoru.
