Opäť vyťahujem starší text, ktorý však žiaľ nestratil na aktuálnosti. Keďže práve nedávno skončil svetový pohár FIFA, tak som text trochu rozšíril.
Kto si kúpi organizovanie svetového poháru FIFA ?
FIFA dlhodobo čelí korupčným škandálom. Nikto nevie, ktorý svetový pohár (oficiálne pomenovanie pre majstrovstvá sveta) nebol kúpený. V tomto je to podobné MOV. Naposledy si kúpil svetový pohár Katar. Ten Katar, ktorý má mnoho škandálov ohľadom výstavby štadiónov (kde v podmienkach otrockej práce pracujú Pakistanci či Bangladéšania a vo veľkom počte tam na stavbách zomierajú). Nemálo obáv vzbudzujú nevyhovujúce klimatické podmienky pre zápasy (40°C teploty), ktoré chcú riešiť konaním turnaja v zime. Hlavne je to však krajina, pre ktorú je futbal len zábavkou miestnych oligarchov (ktorí si kupujú alebo aspoň sponzorujú európsky futbal). A preto pre nich nebol problém zaplatiť si hlasy pri voľbe konania šampionátu v roku 2022.
Ešte predtým si kúpil (nedávno skončený) svetový pohár Putin. Ten to urobil z propagandistických dôvodov. Obyčajne krajina, ktorá vedie vojnu u svojich susedov (Gruzínsko, Ukrajina) nie je akceptovaná ako hostiteľ veľkých podujatí. To však často neplatí, v Rusku sa predsa konali olympijské hry. Rozhodnutie o pridelení šampionátu padlo skôr, ale javí sa to tak, že FIFA by pre peniaze dala organizovať svetový pohár komukoľvek.
Korupcia vo FIFA sa pred pár rokmi čiastočne odkryla, ale snaha o očistenie nebola úprimná. Zjavne išlo o kompromis, ako si ponechať čo najviac sponzorov bez toho, aby boli všetci korupčníci odhalení. Koniec koncov to nebola samotná FIFA, ale súdy vo Švajčiarsku, ktoré začali riešiť podplácanie delegátov počas ostatného zjazdu FIFA.
FIFA je organizácia zastrešujúca najpopulárnejší šport. Ľud(stvo) potrebuje okrem chleba aj hry. Preto má každý populárny šport veľký vplyv na ľudí a určitým spôsobom ich formuje. Usain Bolt alebo Roger Federer sú pozitívnymi symbolmi. Podobne aj mnohí iní individuálni športovci predstavujú podstatu športu - fair play. Športovanie pre zdravie (starogrécka kalokagathia) je viac o pohybe na čerstvom vzduchu než o prekonávaní svojich možností (amatérsky šport) či súperov (vrcholový šport).
Šport a fair play
Ak bicyklujem po trase, na ktorej si meriam čas a pritom chcem podvádzať, tak asi mám nejaký mentálny problém. Nie je dôvod podvádzať sám seba, skôr naopak. Ak sa chcem prekonávať, tak chcem, aby to bola moja zásluha. Nebudem si ako rekord počítať čas, ktorý som dosiahol v závese za nejakým iným cyklistom.
Ak mám pri športe nejakých súperov, pri podvode nebudem podvedený ja, ale niekto druhý. Preto môžu byť športovci motivovaní podvádzať. Predpokladám, že je veľa tých, ktorých nikdy nenapadne vcítiiť sa do pozície iných. Empatia je to, čo ľuďom stále viac a viac chýba. Je to tak aj v spoločnosti (každý piaty až desiaty vodič sa v zápche predbieha), aj v športe.
Na rozdiel od životných situácií,v ktorých mi podvod môže priniesť materiálne výhody, pri športe pôvodne išlo o iné hodnoty. Hlavne v 19. storočí boli rôzne druhy športu doménou (anglických) džentlmenov. Podvod neprichádzal do úvahy, pretože jeho odhalenie znamenalo celospoločenskú hanbu a zisk z neho nebol finančný. Amatérski športovci v období pred olympijskými hrami hrali o svoju česť. Do súčasnosti sa to čiastočne prenáša v športoch ako je snooker, čiastočne tenis. V Japonsku je sumo tiež športom, kde je česť dôležitejšia ako víťazstvo.
Mnoho športov sa sprofesionalizovalo alebo stalo viac medzinárodnou záležitosťou. Vtedy vstúpili do hry ďalšie faktory. Na misku váh sa oproti strate cti, či blbého pocitu z podvodu (empatický človek by také niečo asi pociťoval) položili peniaze alebo národ. A misky váh sa začali preklápať. Napriek tomu, že športovec, ktorý získa úspech podvodom z toho asi naozaj nemá dobrý pocit (sociopati nemajú výdrž trénovať a dostať sa až na takú úroveň, aby im k úspechu pomohol podvod), si svoj podvod odôvodní.
Za čias Lancea Armstronga dopovali takmer všetci. Mnohých prichytili, jeho nikde nie. Napriek tomu celý ten čas vedel, že podvádza. Asi by bez dopingu nevyhral Tour de France sedem krát, možno by musel čakať mnoho rokov, kým by bol doping pôvodných víťazov odhalený (a ten by nemusel byť odhalený vôbec, Hinault či Indurain asi tiež na niečom frčali). Mal by lepší pocit, že nie je podvodníkom. Ale zároveň by mal zlý pocit, že podvodníci vyhrali. V atletike sa to deje doteraz, keď opakovane odhalení šprintéri stále môžu pretekať. Prípad Bena Johnsona ukazuje, že tento prístup je hra vabank. Aj on bol však úprimne presvedčený, že sa stal olympijským víťazom a svetovým rekordérom.
Futbal a fair play
V prípade futbalu ide o kolektívny šport, kde sú v jednom tíme rôzne povahy. Niekto sa snaží podvádzať napríklad tým, že predstiera, že bol faulovaný. Vedľa férového hráča ako je Messi nastupoval podvodník Neymar či Suarez. Vedľa podvodníka Cristiana Ronalda nastupuje férový hráč Benzema. Je na rozhodcoch, aby v zápase vedeli rozlíšiť, či hráč filmuje alebo nie a nemajú to ľahké (ani nedávno v Rusku netrestali filmovanie, len im VAR občas pomohol (ne)odpískať penaltu).
Nemali to ľahké ani v minulosti. Preto sa stávalo (a stále stáva), že niektoré zápasy skončili výsledkom, ktorý bol ovplyvnený hrubou chybou rozhodcu. Organizátor mohol nechať zápas zopakovať, rozhodnúť o kontumačnom výsledku alebo prinajmenšom mal potrestať rozhodcov a aj tých, ktorí pravidlá úmyselne porušili.
Ale FIFA sa rozhodla, že podvod bude podporovať. Platí to minimálne od roku 1986 (staršie ročníky si nepamätám). V semifinále svetového poháru dosiahol Maradona (považovaný už vtedy za jedného z najlepších futbalistov histórie) gól rukou. Ak by to rozhodca posúdil správne, Maradona mal byť okamžite vylúčený a rozhodlo by sa v zápase. Po zápase sa FIFA mohla rozhodnúť, ako riešiť situáciu, na ktorú bol samotný Maradona dokonca pyšný a označil svoju hru rukou ako Božiu ruku. FIFA mohla rozhodnúť, že podvody nestrpí, Maradona by dostal dlhý zákaz štartu v zápasoch organizovaných FIF-ou, prípadne by sa zápas zopakoval. Takýto signál by bol jasný. Z falošného hrdinu, ktorý podvodom získal svojmu tímu výhodu (z ktorej nakoniec vyplynul titul šampiónov) by bol darebák. Možno by to v Argentíne predýchavali dlho, ale futbalu by to pomohlo. FIFA by mohla hovoriť o fair play a neznelo by to falošne.
Rovnako mohla už dávno nastaviť systém nominácie rozhodcov nie podľa krajiny pôvodu, ale podľa kvality. Takýto trend podpory podvodníkov bude fungovať, pokiaľ to ľud bude chcieť. Ale nemožno očakávať, že bežní ľudia budú čestnejší ako ich futbalisti. Pokiaľ podvod vedie k úspechu v športe, u ľudí to vyvolá pocit, že podvod je v poriadku. V každom takomto prípade, je druhá strana podvedená. Frustrovaní hráči si môžu povedať, že sa neoplatí byť čestným a to isté ich fanúšikovia. Rozhodnutie futbalovej federácie teda prispieva k tomu, že v oboch krajinách (poškodenej aj tej, ktorá podvodom získa) sa ľudia stávajú horšími.
Sú však (aj medzi futbalistami) takí, ktorí si buď spočítajú, že podvod pomáha hlavne slabším, alebo jednoducho nebudú ochotní (či schopní) byť efektívnymi podvodníkmi. Neymarove, Ronaldove (CR7 nie ten pôvodný brazílsky Ronaldo) či Robbenove pády niekedy vyzerajú teatrálne, ale na ihrisku rozhodcu často úspešne oklamú a získavajú tým pre svoj tím výhodu. Nemyslím si, že túto schopnosť majú od narodenia. Museli na to tvrdo trénovať. Viem si živo predstaviť, ako si Neymar dáva po tréningu ešte 15 minút pádov v šestnástke. Nepotrebuje k tomu ani súpera. Teraz sa na ňom celý svet smeje za jeho pády počas posledného šampionátu v Rusku.
Aktuálny svetový pohár ukazuje, že najväčším problémom ostávajú rozhodcovia. Napríklad v základnej skupine nemecký rozhodca miesto penalty a 2 žltých kariet pre švajčiarskych hráčov ignoroval jasný faul v šestnástke. Zo skupiny postúpili Švajčiari (pozeral som ich iba v zápase s Brazíliou, rozhodcovia boli štandardne švajčiarski, nie však viac ako v hokeji na MS 2018 v semifinále s Kanadou). Rozhodcovia vôbec netrestali zdržiavanie ani filmovanie. Niektoré krajiny (Anglicko proti Tunisku) to zvládli, iné nie. V každom prípade takmer vo všetkých zápasoch skupín boli rozhodcovia slabí, niektorí sa nechali pomaly sácať (napríklad Iráncami), presný opak autority, ktorú mal Collina. Systém VAR niektorým slabým rozhodcom pomohol, v niektorých zápasoch to však bolo pričasté.
Ak však pri väčšine prípadov filmovanie, či iné podvody pomáhajú slabším, prečo to tí lepší trpia? Prečo futbalisti hrajú na svetovom pohári FIFA?
Načo je futbalistom FIFA ?
Korupčnícki funkcionári využívajú talent a úsilie iných, k tomu, aby získali peniaze. Veľa peňazí. Platia to fanúšikovia. Niekedy (a to je problém marketingu ako takého) to trvá dlhšie, ale pokiaľ sponzor zistí, že sponzorstvo mu nič neprináša, tak si to nakoniec rozmyslí. Napríklad asi 2 roky starý prípad z Česka, kde Gambrinus - dlhoročný sponzor českého futbalového zväzu - zistil, že sponzorovanie českého futbalu mu poškodzuje meno a prestal ho sponzorovať. Dôvod - korupcia na futbalovom zväze. Samozrejme sú aj výnimky (Rezeš a Sparta Praha, arabskí šejkovia, čínski a ruskí oligarchovia), kde ten, kto rozhoduje o peniazoch, nie je motivovaný ich efektívne použiť.
V prípade FIFA by mohli odísť najväčší sponzori z dôvodu korupcie, blokovaniu snahy o fair play (zavádzanie videokontroly prichádza až teraz). Tak by sa znížili peniaze na korupciu. Na druhej strane popularita futbalu ostáva, futbalisti sa chcú konfrontovať na najvyššej úrovni nielen v dresoch svojich zamestnávateľov, ale aj v národných dresoch. Záujem o svetový pohár vo futbale by bol nezávisle od organizátora (FIFA) a bol by závislý od hráčov, ktorí by sa ho zúčastnili. Hráči sú športovci, nie politici, či manažéri, preto by alternatívnu futbalovú organizáciu musel zorganizovať niekto iný. Ak by za tým stáli bývalé futbalové hviezdy, ktoré majú veľký kredit, tak by to šlo.
Ak by Luis Figo, Giggs, Klinsmann či Ronaldo (ten brazílsky) založili konkurenčnú futbalovú organizáciu, mohli by získať na svoju stranu najlepších futbalistov. Aj v boxe existuje viacero organizácií. Navyše takáto nová futbalová organizácia by mohla mať pravidlá, ktoré by podstatne znižovali možnosti korupcie ako aj zvyšovali úroveň fair play v samotných zápasoch. Takto by mohli po získaní podpory tých najväčších aktívnych futbalových hviezd usporiadať svetový pohár napríklad v inej krajine, ako bolo rozhodnuté pri skorumpovaných hlasovaniach FIFA (Katar). FIFA by v Katare organizovala turnaj, ale žiadne futbalové hviezdy by tam nešli, pretože by už v lete absolvovali iný svetový pohár.
Možno by rýchlo získali pôvodných sponzorov, ktorí by radi prešli od organizácie, ktorá im meno poškodzuje k organizácii, za ktorou stoja dôveryhodné futbalové osobnosti. V takejto novej organizácii by sa kvôli vyváženosti kvality futbalu v jednotlivých krajinách a snahy o popularizáciu futbalu po celom svete (čo vo FIFA bolo uprednostňované s cieľom mať čo najviac členov) upravili hlasovacie práva tak, aby napríklad zohľadňovali nedávne úspechy.
Napríklad by za každú účasť na predchádzajúcich (posledných dvoch, troch) svetových pohároch krajiny dostali navyše ďalší hlas pri hlasovaniach v období medzi dvomi svetovými pohármi. Za postup do osemfinále by dostali ďalší, za štvrťfinále ďalší, semifinále ešte jeden a za finále ďalší hlas.
Takto by tie futbalovejšie krajiny z Európy či Južnej Ameriky mali možno až 10 hlasov, zatiaľ čo krajiny ako Vanuatu by mali jeden hlas. Krajiny ako Katar by mohol organizovať turnaj len ak by získali aj hlasy krajín ako Nemecko, Brazília či Argentína. Hlasy lacných krajín by nestačili.
Takáto organizácia by taktiež nemusela nominovať žiadneho rozhodcu z Oceánie, resp. by požadovala kvalifikáciu rozhodcov (umožnila by kandidátom odpískať priateľské zápasy a tieto by ohodnotili odborníci). Tiež by pre turnaj mohla upraviť pravidlá. Napríklad zastaviť čas na signál rozhodcu (zranenie, striedanie), tak aby sa nemuselo diskutovať, či nebolo spravodlivejšie nastaviť 12 minút miesto piatich. V každom prípade futbalisti sú tí, ktorí produkujú pre FIFu peniaze a oni majú možnosť dosiahnuť radikálnu zmenu v prospech fair play a kvality rozhodcov. V organizácii ako FIFA je to však nepravdepodobné, v novej organizácii by to šlo ľahšie.
