Návrat KDH na čele s Milanom Majerským do 1. ligy, je preto veľmi dobrou správou. Pre voličov i pre Slovensko. Pred pomyslenou sebavedomou nevestou - KDH, stoja pytači v rade. Aj tí, ktorí ju v minulosti opľúvali, dehonestovali a zosmiešňovali. Neexistuje na slovenskej politickej scéne strana, ktorá ma piatich žijúcich predsedov. Nenájdete na Slovensku hnutie, či stranu, ktorá nie je majetkom svojho predsedu. Okrem KDH. KDH sa po dvoch volebných obdobiach mimo NR SR nadychuje k veľkolepému návratu. Komunálne voľby ukázali, že normálnosť a poctivosť sa vypláca. Predseda Milan Majerský sa ukázal ako vhodná voľba na predsedu KDH. Schválne nepíšem lídra, pretože alfasamcov je v tejto gubernii nespočetne, a tak to potom, bohužiaľ, aj vyzerá. KDH nikdy nebola stranou jedného muža. KDH je značka, hodnota, istota. Za chyby, ktoré hnutie v minulosti urobilo, zaplatilo vysokú daň. Teraz je čas na pochvalu. KDH oslávi vo februári 33 rokov. Číslo, ktoré nielen kresťanom veľa napovie. KDH celú svoju históriu stálo na spravnej strane dejín. Ešte v komunistickom režime zakladatelia KDH čelili v 1. línii zločinnému komunistickému režimu. Po Novembri 89, v ťažkom súboji s „mečiarizmom“, neskôr s „ficizmom“. Keď bolo Slovensko úspešné, vždy pritom bolo KDH. Vždy však bolo aj najviac atakované. A to nielen od opozičných, ale aj koaličných partnerov.
Ak má mať Slovensko príležitosť na návrat k normálnosti, bez KDH to nepôjde. Slovensko je odsúdené na koalície strán, ktoré vyznávajú navzájom odstredivé hodnoty. Preto je absolútne dôležité, aby partneri boli čitateľní, aby ich štruktúry a členská základňa fungovali. Štandardne.
Zažili sme éru mečiarizmu, ficizmu a teraz končiacu vládu hašterivosti, zmätkov, nekompetentnosti, otrasnej osobnostnej výbavy lídrov strán tejto neuveriteľnej koalície.
Je tragikomické sledovať súčasnú politickú scénu. Usvedčeného Fica, ktorý je schopný všetkého, jeho klonu v ružovom - Pellegriniho. Počúvať mussolinovskú dikciu opálených anabolikových republikánov, ktorí mali vidieť NR SR tak akurát z trolejbusu. Sulíka a jeho čeľaď, ktorým už nerozumie nikto, len to, že v ľavej ruke držia transparent s právom na interupcie a v pravej nedeľný rožok. Kollára a jeho boj za konzervatívne hodnoty s Krištúfkovou, jeho bratom, klanom Pčolinských a Posledným križiakom a s čerešničkou na torte - Martinom Borguľom. Veroniku Remišovú a jej bezmocnú hŕstku v pozostatku "premiérskej" strany Za ľudí, hľadajúcich dáždnik, pod ktorý by ukryli svoju nekompetentnosť a obavu o budúcnosť. Pozorovať osobností a nezávislých, ktorí sú nezávislí už aj od seba a zdravého rozumu. Príznačná je politická tragikomédia megamozgu Jána Krošláka, ktorý bol na kandidátke SaS a OľaNO, Igor Matovič ho vytiahol do NR SR, neskôr bol nezávislý, potom člen klubu Sme rodina a teraz si vie predstaviť vstup do strany Hlas-SD. Ešte rok tohto cirkusu a bol by aj u Fica, Kotlebovcov, Uhríka či Tarabu. Skutočne, skvostný vzor zásadového politika, ktorý ako hráč má fair-play v krvi. Aj za takéto osobností treba poďakovať Igorovi Matovičovi. Mimochodom, Taraba a kuffovci to je ďalší úkaz hodný vedeckého skúmania. V tomto parlamente sa nálepkovaním „fašista“, „blázon“, „mafia“, „zločinec“ len tak hemžilo. Parafráza výroku L+S by mohla znieť: “Kto ešte nebol označený za fašistu, nech sa hlási u súdruha Žinčicu... „.
Ak chceme slušnosť a spravodlivosť, bez pravdy to nepôjde. A nie je pravda, že Matovič je konzervatívny politik. Nie je ani konzervatívny, ani politik. Nie je ním ani Kollár, ktorý o seba sám tvrdí, že nie je politik. Nie, nie je ním ani Kotleba a Uhrík, ani Taraba. Konzervatívnym politikom nie je ani usvedčený klamár a komunista Fico a jeho bláhovská úderka. Pravda je tá, že jedinou pravou konzervatívnou stranou je KDH.
33 rokov, to sú Kristove roky. Múdrosť, zrelosť, rozvaha. Želám KDH, jej voličom i oponentom, veľa síl. Slovensku želám normálnosť, odbornosť a poctivú robotu. To stelesňuje práve KDH a jeho ľudia na čele s Milanom Majerským.
