Rozpoviem vám príbeh. Bol školský rok 1978/79 (mali sme 7-8 rokov), z iskričiek sa mali stať pionieri. Všetci sme sa tešili na červené šatky, nažehľovačky, odznaky, opasky s kovovou prackou a logom pionierskej organizácie, na nové legitimácie, skladanie sľubu. Bolo to také dospelácke. Moje nadšenie však netrvalo dlho. Zavolal si nás riaditeľ, resp. zástupca, už si nespomínam a mojej spolužiačke Zuzke a mne oznámil, že sa nemôžeme stať pioniermi. Dôvod? Chodíme na hodiny náboženstva, a to sa nezhoduje so správaním pioniera. Boli sme premiantmi v triede, naše detské duše nechápali, prečo nám nechcú dovoliť tešiť sa s ostatnými spolužiakmi. Pamätám si, že som cítil hroznú hanbu a celú cestu domov mi tiekli slzy.
Nespomínam si, čo mi povedali rodičia, ale ich láskave chlácholenie upokojilo. Zmieril som sa s tým, že sú veci medzi nebou a zemou, ktoré nie sú vždy vysvetliteľné a už vôbec nie spravodlivé. Drsná skúsenosť pre 8 ročné dieťa, ktoré dovtedy poznalo len lásku rodičov, úsmevy tiet, ujov, učiteľov, kňazov, jednotky v škole a v ĽŠU, pocit, že učiť sa, čítať, ide tak ľahko. V deň skladania sľubu sme na školskom dvore so závisťou pozerali na spolužiakov, ktorým viazali šatky, pripínali odznaky, a ktorí s hrdosťou sľubovali vernosť socialistickému Československu. Aby toho nebolo málo, popoludní sa konala oslava pre detí - nových pionierov, detská diskotéka, podávala sa limonáda, chlebíčky, zákusky. Mne a Zuzke prikázali sa aj tejto oslavy zúčastniť. V "civile" sme stáli v kúte a pozerali sme na našich šťastných spolužiakov a spolužiačky... .
Na I. stupni sme mali skvelú súdružku učiteľku - pani Minichovú, a myslím, že je to jej veľká zásluha, že sme neskôr v triede necítili žiadne odstrkovanie, šikanu. Život a škola išli ďalej, patrili sme k najlepším v triede a naše detské duše trápili úplne bežné veci. Chodil som na olympiády, do hudobnej a stále som aj miništroval. Malo to nejaké dozvuky na 2. stupni, keď na vysvedčení som mal samé jednotky a vysvedčenie mi kazili dvojky z pracovnej výchovy a telesnej výchovy. Neviem, či niekto okrem mňa mal z týchto predmetov zníženú známku, ale možno som bol len "nešikovný". Pamätám si ešte, ako ma v hlasovaní zvolili spolužiaci za predsedu triedy, zavolala si ma naša triedna učiteľka a v kabinete ma dlhý čas poúčala a s nadradenosťou urážala, že je to nezlučiteľné s mojím miništrovaním. Nechala ma predsedovať, no nevynechala jedinú príležitosť, aby si ma mohla vychutnať. Za neporiadok v triede, za nezotretú tabuľu, za nástenku... . Zodpovedný som bol vždy len ja. Nie nástenkár, nie ten, kto mal v danný týždeň službu, vždy len ja. V (ne)odporúčaní do gymnázia boli červeným zdôraznené moje návštevy kostola, miništrovanie a výchova v katolíckom duchu.
Boli sme deti, ale pre režim sme boli nepriatelia. Len preto, že naši rodičia nás vychovávali vo viere a neskrývane sme navštevovali bohoslužby.
Teraz s úžasom počúvam, čítam, ako nám hrozí diktatúra klérofašizmu, katoliban, ženám sa idú kontrolovať maternice, stavajú sa hranice pre gejov... . Slovensko sa vracia do stredoveku, progresívci burcujú, už aj ten Pellegrini by bol lepším premiérom ako Matovič, ktorý priviedol do vlády Krajčiho, Hegera, Jančíka a do NR SR Záborskú, Vašečku a spol. .
Nuž, milí súdruhovia, teraz už "liberálni", nič ste nezabudli a nič ste sa nenaučili. Keď komunisti ubližovali deťom, tak vaši rodičia vstupovali do komunistickej strany, podpisovali spoluprácu s ŠtB a tlieskali na straníckych schôdzach. Vtedy oni mlčali a vy teraz kričíte. Keby vaši rodičia nekolaborovali so zločineckým režimom, tak aj vaše štúdium a vaša kariéra by vyzerali ináč. Namiesto ospravedlnenia sa za kolaboráciu a participáciu na zločinoch komunizmu vás a vašich rodičov, sa revom na Katolícku Cirkev snažíte prekryť vaše svedomie. Ak by som mal parafrázovať nešťastníka M.H., ste len trápnučkí potomkovia kolaborantov, ktorí by bez ich spolupráce s komunistami, neznamenali nič. Teraz sa hráte na elitu, ale sami tomu neveríte. Moralizujete, ale selektívne.
Ak by primátor Bratislavy nebol vyvolený progresívny, tak by to bol vnuk komunistického ministra Válka, bratranec Počiatkovej a architekt Penty. Ja si myslím, že je to schopný manažér, a že pre naše Hlavné mesto je to dobrá voľba, len tá selektívnosť... . Vašim deťom nikto neubližuje, ani ich neponižuje. Za komunizmu sme boli menejcenní a teraz sa nám znovu snažíte zobrať ústavné práva. Viera je opäť biľagom. Eštebáka, komunistu, udávača, usvedčeného zlodeja, očividne skorumpovaného politika, to všetko dokážete ospravedlniť. Iba úprimne veriaci katolík vás privádza do nepríčetnosti. Zas a znova útočíte zákerne a podpásovo. Už dávno nie sme na jednej lodi, zhodili ste nás z paluby. Mám obavy, či vaša loď našla správny Smer... .
