Počas leta v roku 2012 som pracoval v Bratislave. A keď pribudli nejaké tie eurá na môj účet, rozhodol som sa kúpiť si cestný bicykel. Od kúpy ubehol už dobrý mesiac a ja som bol len na jednej „vážnejšej" cyklotúre. Začal som preto rozmýšľať o nejakej zaujímavej destinácii. Potom mi napadlo, že ešte nikdy som nebol v Chorvátsku. Každý bol predsa v Chorvátsku. Každý pozná Karlovačko či rakiju. Je predsa leto, prečo si neurobiť menšiu dovolenku? K moru je to však dosť ďaleko. Chcel som ísť totiž iba na jednodňovú cyklotúru. Ale taký Záhreb.
Nahodím to do Google Maps. No, to by šlo.
A už oznamujem svoje plány všetkým potenciálnym spolucyklistom. „Ty si blázon!" zareagoval Marcin, jeden z mojich kamarátov. „Tak, mohli by sme to skúsiť," rozhodol sa po pár minútach nadávania a uťahovania si z toho. A nakoniec bol aj jediný, kto so mnou šiel. Vybrali sme dátum - piatok, 24. august. Začali prípravy - študovanie trasy, odkiaľ možno nasadnúť na vlak a doviesť sa naspäť, prípadne do Záhrebu (nie, že by sme si neverili, to len pre prípad), spiatočná cesta vlakom a pod. Rozhodli sme sa, že keď tam už budeme, zostaneme ešte nejaké dva dni a pozrieme si mesto - urobíme si taký poznávací cykloturistický výlet. Podujal som sa na rezerváciu hostelu. Marcinovi som tiež poslal (Google) mapy našej trasy, nech si to tiež pozrie a vytlačí. Na neho som nechal vybavenie poistenia. Neskôr, keď mi hovoril, ako ho vybavoval, musel som sa zasmiať. Prišiel totiž do poisťovne a panej za stolíkom oznámil, že by si chcel vybaviť poistenie do Chorvátska pre dvoch. Veľmi sa začudovala, keď jej oznámil, že len na štyri dni. „Sa pozrela na mňa ako na chudáka, ktorý si nemôže dovoliť Chorvátsko na viac ako štyri dni", vysvetľoval so záujmom. Potom sa jej spýtal, či by sa dali pripoistiť aj bicykle. „Aha, by ste si chceli po Chorvátsku pobicyklovať, hej?" zisťovala pani. Následne jej však vysvetlil, že chceme ísť do Chorvátska na bicykli. „Čo? Do Chorvátska? Na bicykli? To za koľko dní?" nasledovala spŕška otázok. „Za jeden", pousmial sa Marcin. „Ako? Za jeden? To sa dá? Fú, tak to neviem, ako vás mám poistiť. Extrémne športy, vytrvalostné športy..." Nakoniec však všetko dobre dopadlo, postenie nejako vybavil. Pozreli sme si aj predpoveď počasia, tá nás však veľmi nepotešila, nie že by malo pršať, no v Slovinsku a Chorvátsku hlásili teploty okolo štyridsiatky. Rozhodli sme sa preto, že najvhodnejšie bude, ak sa na cestu vydáme skoro ráno. Nakoniec sme vyrážali už pol hodinu pred polnocou. Marcina som počkal na stanici, prišiel za mnou do vlakom do Bratislavy, odtiaľ sme mali vyrážať. Veľa toho nenaspal, doma prerábali, ani natrénované nemal. „Som na tom podobne," hovorím, „pred chvíľou som sa vrátil z Nitry, moja priateľka totiž prišla po dvoch mesiacoch z Grécka." Nebola veľmi nadšená, že práve teraz musím ísť na bicykel. Prišli sme do môjho bratislavského príbytku, tam sme sa začali chystať - oblepili si nejaké oblečenie okolo tyčí, montovali svetlá, dačo zjedli. Marcin však kvôli horúčavám celý deň nejedol, teraz do seba napchal všetko možné, aby mal energiu, no jeho tráviacej sústave sa to nejako nepozdávalo. Na záchode strávil dobrých pár minút, potom vyšiel, utrel si ústa a zahlásil: „Môžeme ísť!" Dobrý začiatok, hovorím si. Skontrolujem, či máme všetko, čo máme mať. Máme. Ide sa! Bol naozaj najvyšší čas, pomaly sme totiž začínali zaspávať. „Marcin, mne to svetlo nesvieti," poznamenám, keď ho vonku zapnem, no výsledok žiadny, stále samá tma. Marcin mi teda zo svojho vysvieteného tátoša jedno požičal. Neskôr, keď sme vyčerpaní boli stále v sedle, to však začal ľutovať: „Nič som ti nemal požičiavať, vyhovoril by som sa na teba. Chceme ísť do Záhrebu a Marek, somár, nemá svetlá!" Prechádzame nočnou Bratislavou, na bicykloch nám vejú vlajočky. Napadlo mi totiž, že keď už ideme do zahraničia, mali by sme reprezentovať našu krajinu, tak som nejaké kúpil. Cez Nový most, Petržalku a o chvíľu sme na hranici.
Republik Österreich. Odfotíme sa a pokračujeme smerom na Kittsee.
Keď sa však pozriem pred seba, strašne sa mi nechce, vidím len tmu a navyše fúka silný protivietor. Čakám, že sa každú chvíľu strhne búrka a my sa budeme musieť vrátiť. Búrka však neprišla. Pokračujeme smer Pama a Gattendorf. V tomto úseku však ideme po cestách pre cyklistov, kde je úplná tma, a keby sa pár dní predtým nejdem previezť týmto smerom, asi by sme tu trochu poblúdili, aj počas dňa som sa totiž musel na jednom úseku informovať o smere. Postupujeme teda bez problémov, z okolitých lesíkov a lúk počuť občas nejaké zvyku, trochu pridáme a hviždiaci vietor ich prekryje. Niekde pred kruhovým objazdom pri Mönchhofe sme zastavili, aby som si pozrel kadiaľ ďalej. Ako tak študujem mapy, zastaví pri nás sanitka, vodič stiahne okienko: „Potrebujete pomoc?", pozrie na nás ochotná tvár. „Nie, ďakujem," odpovedám, „my sa len tak bicyklujeme." Usmeje sa a odchádza. Ideme aj my. Táto príhoda a ochota nám akosi dodala energiu, ani protivietor už nebol taký silný, navyše sme poväčšine mierne klesali. Po rakúskych ukážkových cestách sme len tak presvišťali.
Okolo pol tretej opäť menšia prestávka, odfotili a občerstvili sme sa. Za hraničným priechodom Pamhagen nás totiž vítal nápis „Magyarország". Zasa ten pocit ako pri vstupe do Rakúska. Pred nami úplná tma.
Boli sme si tiež vedomí toho, že ďalší hraničný priechod nepríde tak skoro. Čakalo nás ešte 140 kilometrov maďarských ciest.
((video))
Rozdiel bol citeľný. Navyše, moje požičané predné svetlo začalo štrajkovať, občas svietilo a občas nie, až nadobro zhaslo. Jamy som vychytal snáď všetky.
Prvé kilometre maďarských ciest sa teda, aspoň pre mňa, niesli v znamení obmedzenej viditeľnosti, cesta totiž viedla cez polia a vždy keď sme počuli zvuky zveri, radšej sme pridali. Asi po desiatich kilometroch prichádzame k civilizácii, čo znamená aspoň nejaké osvetlenie. Fertőd s kráľovským palácom rodiny Eszterházyovcov určite stojí za návštevu, čo som si hovoril aj pred plánovaním trasy, nepočítal som však s tým, že tu budeme prechádzať v noci, takže sme mali problém nájsť správny smer, nie to ešte „maďarský Versailles", ako sa tento palác nazýva. Z tejto časti našej cyklotúry sme naozaj veľa nemali. Orientácia bola ťažšia a na cestu sme sa veľmi pýtať nemohli, nebolo koho. Keď sa blížilo ráno (bola však stále tma), našli sme pri jednej dedine prvú otvorenú benzínovú stanicu, kde sme si doplnili zásoby vody a pred ňou sa spýtali na cestu. Nejakému mužovi, ktorý zrejme šiel do práce, som povedal názov dediny, kam sme sa chceli dostať, pričom som použil intonáciu ako pri otázke, a mávol rukou pred seba. „Ígen" zaznelo, a tak sme mohli pokračovať.
Postupne sa začalo rozvidnievať, celý kraj sa začal prebúdzať. No my sme boli prebudení už dávno.
Pred osemdesiattisícovým mestom Szombathely ma chytal mikrospánok (áno, tiež som neveril, že niečo také je možné aj na bicykli), tak som pred vjazdom do mesta povedal Marcinovi, aby sme si na päť minút oddýchli. A tak sme si ľahli kdesi do poľa, museli sme však čoskoro pokračovať, lebo by sme zaspali, a to sme si teraz nemohli dovoliť. Táto prestávka nám padla vhod, akoby som tušil, že prejazd mestom sa nezaobíde bez komplikácií. Prejdeme okolo cedule s nápisom „Szombathely", vchádzame na kruhový objazd, pozrieme do mapy, teraz sa cesta bude zahýbať doľava, potom musíme zabočiť doľava, doprava a potom doľava... OK, poďme. Tu by sme mali ísť popri koľajniciach, ale kde sú. Po pár minútach sa úplne stratení pýtame miestneho, ako sa dostaneme von z mesta. Je veľmi ochotný, hovorí však len po maďarsky, preto sme rozumeli maximálne mávnutiu ruky. „Köszönöm! Viszontlátásra!", vyberáme sa smerom, kam ukázal, čo iného nám zostáva. Ocitáme sa v centre mesta. Krúžime, pozeráme. Kam ďalej? Ľudia začínajú po nás poškuľovať. „Mali by sme asi zvesiť tie vlajočky, vyzeráme divne," pousmiali sme sa. Vraciame sa späť, vychádzame z centra a ideme opačným smerom. Zastavíme sa pri názve nejakej ulice. A keď okoloidúci miestni počuje Marcina, ako slabikuje jej názov, zľutuje sa, vráti sa k nám a ponúkne nám pomoc. Hovorí však zasa len po maďarsky. Poviem mu názov nasledujúceho mesta a pokrčím plecami, že kadiaľ. A tu už začína vysvetľoval. Rozumel som vľavo a v pravo, čísla, význam slova híd som si domyslel vďaka jednej našej politickej strane.
A tak sme sa konečne dostali von z mesta. Vydýchli sme si, pretože sme už aj tak stratili dosť času.
Po celej noci na bicykli sme zbadali „motivačnú tabuľu".
Slnko začalo medzičasom poriadne piecť. Blížime sa k mestu Körmend, od ktorého na juhovýchod sa rozkladá Národný park Őrség, ten je súčasťou prírodného parku Raab-Őrség-Goričko rozkladajúceho sa v troch krajinách (okrem Maďarska je to Slovinsko a Rakúsko). S orientáciu v Maďarsku už problémy nemáme, aj keď ideme jeden úsek po ceste, kde platí zákaz vjazdu cyklistov, ten však onedlho zmizne. Po ceste si ešte doplníme vodu, pokecáme s predavačkou po maďarsko-posunkovo-nemecky a plánujeme obedňajšiu prestávku. „Teraz sa ide výborne, treba to využiť, obed môžeme dať až v Slovinsku," hovorí Marcin s nadšením. „To dáme až do Chorvátska," dodám. Obaja, plní elánu, chytáme druhý dych. Onedlho sa však situácia dramaticky zmení, slnko páli čoraz viac a my sa celí zničení len pousmejeme nad našimi predošlými blábolmi. Máme totiž problém prejsť aj to Maďarsko. Nakoniec však vydržíme aj prvé vážnejšie stúpanie a dostávame sa mesta Rédics, hraničného priechodu so Slovinskom, kde opúšťame nížinatú maďarskú krajinu. Marcin pri ťahaní do kopca trošku zaostal, nič to, povzbudil ho slovenský vodič kamióna, ktorý stál pri svojom odstavenom vozidle a rozpoznal naše slovenské vlajočky.
Hneď za hranicami si dávame obed.
Aj čašníčke viac rozumieme. Teplota sa šplhala k štyridsiatke, preto jeme a pijeme čo vládzeme (energiu budeme ešte potrebovať) a chvíľu posedíme. Na slnku je náročné aj stáť, nie to ešte vykonávať nejakú činnosť.
Hneď za hranicami, pred vstupom do obce Dolga Vas, je kruhový objazd, na ňom si treba dávať pozor a odbočiť vľavo, inak sa ocitnete na diaľnici.
My si hľadáme nejaké vhodné miesto na siestu, schádzame preto z hlavnej cesty, ľahneme si pod stromy do trávy a oddychujeme. Pre prípad, že by som zaspal, si nastavím budík, to však nebolo potrebné, vždy ma zobudil nejaký príslušník hmyzej ríše alebo zvuk áut, ktoré vchádzali na hlavnú cestu, pretože to znelo, akoby sa rútili priamo na nás. Vtedy som sa vždy strhol. Vydali sme sa preto radšej na cestu. Nasledovala Lendava, tam sme museli kvôli práci na ceste vybočiť, potom sme sa nevedeli zorientovať. Postávali sme na križovatke ciest a pozerali kam ďalej.
Ako správna sa javila pravá strana, tam bol však vjazd na diaľnicu. Háčik bol v tom, že hlavná cesta viedla paralelne s ňou, bolo treba len skôr odbočiť, čo sme zistili až trochu neskôr, po pomerne dlhom postávaní a vypytovaní sa. Do toho pražiace slnko.
Nakoniec sme však našli smer hraničný priechod Mursko Središće. Prichádzame do Chorvátska, čo nám dodalo novú energiu, aj keď sa nám tých 10 slovinských kilometrov trošku natiahlo.
Na hranici sa po tom, ako odpovedáme záporne na colníkovu otázku „Idete do mora?", odfotíme.
Nemôžeme si nevšimnúť jedného slovenského dovolenkára vracajúceho sa z Chorvátska, ako na nás vyvaľuje oči so spadnutou sánkou. Nemali sme totiž ani žiadnu batožinu, len nejaké oblečenie omotané okolo tyče, čo z diaľky ani nebolo vidieť. Marcin ho pozdravil, ten na nás stále s údivom civel, potom odzdravil. V Chorvátsku začali na nás čoraz viac trúbiť vodiči, nie však preto, aby sme sa odpratali na okraj vozovky. Šlo o slovenských dovolenkárov vracajúcich sa zo alebo smerujúcich ku „slovenskému moru". Pred sebou máme ešte dve väčšie mestá - Čakovec a Varaždin. Cez tridsaťtisícový Čakovec však prechádzame len okrajovo, do päťdesiattisícového Varaždinu síce zachádzame hlbšie, no ľahko sa orientujeme, nakoľko sú všade tabule s nápisom Zagreb.
Tu mi Marcin hovorí, že nech mu radšej urobím fotku, pre prípad, že by bola posledná, začalo ho totiž trochu hnevať koleno a my sme mali pred sebou ešte vyše 80 km s občasnými stúpaniami.
Pred Varaždinom sme sa preto zastavili v krčme pri ceste, tam si oddýchol a pokračovali sme. Bavili sme sa aj o prípadnom dojazde do Záhrebu vlakom, povedal som mu však, že ja pokračujem na bicykli, rozhodol sa teda, že to skúsi aj on, prípadne nasadne na vlak niekde ďalej. Nezmenil názor ani po tom, keď som mu oznámil, že naša trasa sa od tej železničnej trochu odkláňa. Dostávame sa von z Varaždinu a po rovinatom Maďarsku prichádza kopčekovité Chorvátsko.
Začíname stúpať do kopcovitého terénu, cestu lemuje vinič a my si môžeme vychutnávať pohľady na okolité polia.
Stúpanie kulminuje pri obci Lužan Biskupečki (veľmi sa mi páčia chorvátske názvy), nasledujú ešte viaceré asi osempercentné stúpania, to posledné v obci Ivan Sveti Zelina, kde som sa do toho naozaj oprel a vyslúžil som si aj pozornosť miestnych klampiarov, ktorí ma zo strechy začali povzbudzovať a skandovať. Marcin už naozaj nevládal, zosadol teda z bicykla, no ich hlasité povzbudzovanie ho tiež naštartovalo, a tak, keď som sa na vrchu otočil, zbadal som jeho kŕčovitú tvár len pár metrov za mnou. Pomaly sa opäť začína stmievať, už ani veľmi nepozerám, cez ktoré dediny prechádzame, nasledujem smer na tabuliach s nápisom „Zagreb". Tú však už hodnú chvíľu nevidím, preto rozmýšľam, či ideme dobre. Vtom mi zvoní mobil. Mama. „Ahoj Marek, kde si?" pýta sa. „Ahoj, pred Záhrebom," odpovedám. Potom si vypočujem monológ prevažne o tom, či mi nešibe a či som normálny, a že si mám dávať pozor, preruší ho až míňajúci sa kredit. Teraz je už Chorvátsko v EÚ, telefonovanie je o dosť lacnejšie.
O chvíľu však vidíme onú vytúženú modrú tabuľu. Sme v Záhrebe, a podobne, ako keď sme vyrážali z Bratislavy, je tma.
Vchádzame do okrajovej časti, vyťahujeme mapy, aby sme si mohli pozrieť, kde je náš hostel. „Marcin, kde je tá mapa Záhrebu?" spýtam sa po tom, ako si pozriem všetky mapy. „Neviem, vytlačil som tie, ktoré si mi poslal," odpovedá. Len škoda, že mapu Záhrebu som mu poslal až dodatočne. „Dobre, nevadí, musíme nájsť hostel," pomyslím si. Len škoda, že si nepamätám názov. Nie teda jedna, ale dve škody. Najskôr sa tvárime vážne, potom sa na tom dobre zabávame. To nás však skoro prejde. Je večer, my sme na okraji Záhrebu, v nohách viac ako 300 km a nevieme, kam máme ísť. Prechádzame okolo baru s nápisom „Free wifi". A mám plán. Sadneme si, objednáme a ja si pozriem na maile názov hostelu. „A aké je tu, prosím vás, heslo na wifi?" spýtam sa. Odpoveď nás však nepoteší: „Tu wifi nemáme." A tak dopijeme kolu a opäť sadáme na bicykle. Križovatka za križovatkou, červená, stojíme, zelená, ideme. Zdá sa to ako večnosť. Rozhodli sme, že bude najlepšie, keď nájdeme hocijaký ho(s)tel a tam sa ubytujeme. To však nebolo také ľahké, po ceste sme videli len jeden, aj v tom, ako sa zdalo, už hodnú chvíľu nikto ubytovaný nebol. Preto sa rozhodnem spýtať jednej dievčiny, ktorú stretávame, kde sa tu nachádza nejaký hostel. „Well, this is just suburb, there aren't many hostels here. You should go more to the centre." Hm, ideme už celú večnosť a sme stále niekde na predmestí. Čo už. Vtom vytiahne smartfón a začne do neho ťukať. „Máš tam internet?" ožijem, „nemohol by som si pozrieť maily?" Vysvetlím jej, v akej situácii sa nachádzame, a keď zistím názov hostelu, pozrie nám ho na mape. Je to len niečo cez kilometer, na tretej-štvrtej odbočke vľavo. Ešte že som ho vybral v tejto časti mesta. „Thank you! Hvala! Zachránila si nás!" ďakujeme ozlomkrky. Usmeje sa, zamáva na rozlúčku. Konečne prichádzame do hostelu a tachometer ukazuje 328 km. „Marcin, veď Ty si ešte nedal ani žiadnu dvestovku," smejeme sa. Aj keď je neskoro, v hosteli to stále žije. Prídeme do izby, delíme sa o ňu ešte s jedným Kórejčanom a Argentínčankou. Zhovárame sa o našich cestách, osprchujeme sa, dáme vedieť kamarátovi s priateľkou (tiež cyklisti), že sme konečne dorazili. Unavení padáme do postelí. Na dnes stačilo bicyklovania!
