Prvá zarážajúca skúsenosť ma čakala na toaletách autobusovej stanice. To že sa človek musí trepať so svojou batožinou po schodoch aby mohol takéto služby využiť sa ešte dá ako tak prehltnúť, ale privítanie v takomto zariadení sa dá už len ťažko preglgnúť. Prvé čo sa ozve pri vstupe je „hééééj najprv zaplatím a potom sa idem ......“. Samozrejme som išiel použiť iba pisoár, nie som až taký hazardér. A možno keby fungovalo zopár viac svetiel, splachovanie a išla na toaletách aj teplá voda a bol by priložený nejaký papier do ktorého sa dajú utrieť ruky, možno by aj celkový výsledok po použitý takéhoto zariadenia nebol taký tragický a aj tá obézna pani by nebola taká nervózna zo svojej práce, ktorá je taktiež prácou.
Po namáhavom zážitku, ďalší nenechá na seba dlho čakať, alebo nechá??? Autobus s odchodom 16.25 nie je pristavený ani o 16.35. Po uplynutí ďalších desiatich minút prešľapujúc čoraz nervóznejšie už medzi čakajúcimi vládne nespokojnosť, lebo nikto nevie kde sa nachádza čakaný spoj a tých niekoľko stupňov pod nulou nie je tiež najpríjemnejším spoločníkom pre takéto čakanie. Po polhodine sa ozve zo staničného rozhlasu, že spoj do Rožňavy bude meškať ešte desať minút, čo nie je radostná správa, ale ľudia už aspoň vedia čo sa deje a že spoj vôbec pôjde. Na prekvapenie ubehli len tri minúty a autobus už pristavoval. No po nastúpení do dobre známej KAROSY možno väčšina cestujúcich oľutovala tento svoj krok. V autobuse bola väčšia zima ako vonku a sedadlá svojou teplotou skôr pripomínali ľadové dosky. Nedalo sa nič robiť a v autobuse som si naložil na hlavu aj čiapku, hlavné je, že po štyridsiatich minútach som sa vôbec pohol smerom domov. Ďalšia cesta už našťastie bola bez komplikácií.
Ráno bola na pláne cesta do Banskej Bystrice, tých desať minút čakania na mraze ani nestojí za zmienku v porovnaní s predchádzajúcim cestovateľským zážitkom.
Trocha zábavy je opäť pri pokuse domov, no tentokrát zo srdca Slovenskej republiky. Po nenájdení hlavnej tabule s rozpisom jednotlivých liniek mi neostáva nič iné iba zatelefonovať domov aby bolo na internete zistené, z ktorej zastávky vlastne spoj odchádza. Aj táto cesta nakoniec končí šťastne, úspešným nastúpením .
O pár dní neskôr je na pláne cezhraničná cesta vlakovou dopravou. Tentokrát som sa rozhodol využiť služby stravovania na vlakovej stanici a v jednom z bufetov som si chcel kúpiť vodu a niečo malé na zjedenie, keďže bolo skoro ráno. Po vypýtaní si vody Korytnica alebo Budiš som bol okríknutý, že nemám vymýšľať, že majú iba vodu Toma alebo Pepsi. K tomu som si zobral pár syrových pagáčov a k tomu jednu višňovú a černicovú buchtičku. Pani predavačku som poprosil pri snahe napchať to do jedného sáčku aby mi to dala do dvoch. Znovu som bol okríknutý, že nemám toľko otravovať a tak som si dal vo vlaku pocukrované pagáče, čo je veľmi zaujímavá kombinácia.
Ako to zhrnúť?
Máme krásnu krajinu a z pohľadu zahraničných ale aj domácich záujemcov o spoznávanie krajiny a ostatného čo patrí k cestovnému ruchu je takáto úroveň služieb a jednanie s ľuďmi, ktorí chcú mnohokrát využiť iba základné možnosti neakceptovateľné. Častokrát je počuť vyplakávať ľudí pôsobiacich v cestovnom ruchu, že máme málo návštevníkov, že táto oblasť je nedostatočne podporovaná a propagovaná.
Pravda je však taká, že najlepšou reklamou je spokojný zákazník, ktorý využije služby poskytnuté cestovným ruchom. No pri podobných skúsenostiach, ktoré som popísal vyššie to veru na pozitívnu reklamu nevyzerá. A to som iba popísal zážitky z troch dní.
