Na úvod krátke informácie o tejto neogotickej stavbe. Podľa historických prameňov už v 13. storočí stál v Rusovciach hrad, v listinách označovaný ako „Uruzwar“. Prvá zmienka o hrade v Rusovciach je z roku 1266 v súvislosti s darovaním Rusoviec uhorským kráľom Belom IV. Herrandovi Hédervárimu,kráľovskému koniarnikovi, županovi Trenčianskeho a Mošonského komitátu. V priebehu 14. storočia boli Rusovce kráľovským majetkom (pravdepodobne ako súčasť panstva Magyaróvár) a boli dávané do zálohy. V roku 1410 sa ako záložný majiteľ uvádza rod Tompekovcov (tiež aj ako Tanpek), v rokoch 1439 – 1452 Štefan a Juraj Rozgonyiovci, v druhej polovici 15. a začiatkom 16. storočia opäť Tompekovci. Súčasný vzhľad kaštieľa priniesla prestavba, ktorú realizoval gróf Emanuel Zichy-Ferraris v polovici 19. storočia. Kaštieľu, ktorý bol od roku 1646 rodovým sídlom rusovskej vetvy Zichyovcov, tak po viacerých predchádzajúcich stavebných úpravách dal konečnú podobu.
Po druhej svetovej vojne došlo v dôsledku opustenia kaštieľa k jeho rozkrádaniu a devastácii. Časť rodovej galérie Zichyovcov sa v roku 1952 dostala na hrad Červený Kameň. Novým majiteľom objektu sa v roku 1950 stal Slovenský ľudový umelecký kolektív, ktorý tu zriadil svoje domovské sídlo. Chátranie kaštieľa však napriek tomu neustalo, pretože nový vlastník sa o údržbu majetku nestaral. V roku 1976 bola naplánovaná generálna rekonštrukcia kaštieľa i priľahlého parku, ktorej realizácia sa mala uskutočniť v niekoľkých etapách. K začiatku samotnej rekonštrukcie, rozvrhnutej na sedem rokov, prišlo však až v roku 1982. Vplyvom okolností, napr. neustále sa meniaceho projektu a z toho vyplývajúceho časového sklzu, sa však práce postupne zastavovali. K ich úplnému zastaveniu prišlo na konci roku 1989.
V roku 1991 kaštieľ prevzala Slovenská národná galéria, ktorá si predsavzala urobiť z neho reprezentatívnu obrazáreň. Opäť sa obnovili rekonštrukčné práce. SNG však kaštieľ vlastnila iba tri roky, kedy sa jeho majiteľom stala Národná banka Slovenska. No táto inštitúcia ho mala v majetku iba jediný rok. V roku 1995 prevzala kaštieľ Správa zariadení Úradu vlády SR, ktorá ho má v správe dodnes. Jej zámerom je pretvorenie kaštieľa na reprezentatívne miesto pre prijímanie a ubytovávanie zahraničných návštev. Rekonštrukčné práce sú však zastavené a ich pokračovanie je v nedohľadne. Objekt kaštieľa spolu s priľahlým parkom, už aj tak v zlom stave, naďalej chátra. Úrad vlády do kaštieľa každoročne investuje financie iba na jeho udržiavanie.
Do kaštieľa som vstupoval s veľkým očakávaním, v mojich predstavách tu boli miestnosti plné starého nábytku , prachu , temných zákutí , je to môj akýsi ideál opusteného zámku. Realita je samozrejme zväčša krutejšia. Privítal ma chlad, rozbité okná, všadeprítomné stojky a lešenia zabraňujúce pádu stropov a múrov. Zámok je zvnútra v biednom stave, podobá sa skôr na stavenisko. Každá časť zámku je v zlom stave, drevené stropy sú buď na spadnutie alebo spadnuté napokon čo iného čakať po rokoch stagnácie. Pohybovať sa svojvoľne vnútri je miestami životu nebezpečné. Vidím však potenciál, ak sa nájde dostatok financií môže to byť naozaj krásne miesto v príjemnom prostredí. Nechcem tento článok politizovať no stručné dodám ,že peňazí je dosť len sa strácajú vďaka šlendriánskym politikom.
Nechcem ukazovať prstom na vinníka aktuálneho stavu kaštieľa, myslím, že vina je skôr kolektívna. Som asi trochu naivný ak v niekde v kútiku duše dúfam v skoré začatie obnovovacích prác aj keď podľa informácii je už projekt vypracovaný. Zlý stav no veľký potenciál a umeleckú hodnotu viac ako slovami vyjadrím zopár fotografiami ,ktoré som tu spravil. Okolitý park je mimochodom veľmi príjemné miesto so špecifickou (pre mňa až tajomnou) atmosférou
Za vstup a povolenie urobiť pár snímkov ďakujem úradu vlády a zároveň držím palce pri iniciatíve pohnúť vpred tento zanedbaný klenot Bratislavy. Fotil som na Pentax K-1. Za komentár, zastavenie či kliknutie vopred dakujem vopred!
