Ak chceme pomôcť, žime v realite

O tom, kto som, na čo som myslel, keď som bol rektorom, o ľudskosti a ochote. A prečo je podľa mňa dôležité žiť v realite.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)

Krátke predstavenie

Narodil som sa v roku 1960 v Bratislave, krstený som bol v Rači. Vyrastal som v Starom Meste, neskôr som býval v Petržalke a Devínskej Novej Vsi, dnes som obyvateľom Ivanky pri Dunaji. Som dedkom pekného počtu (šiestich) vnúčat, ktoré ma považujú za prevažne hravého a preto použiteľného pre život.

Moja pracovná dráha je pestrým spektrom skúseností a zážitkov. Tie sú základom toho, čomu rozumiem a v čom by som chcel pomôcť svojej vlasti spolu s ďalšími ľuďmi dobrej vôle.

Ako medzinárodný právnik som vytvoril zmluvný systém vzťahov medzi Slovenskom a cirkvami a náboženskými spoločnosťami. Zaoberal som sa otázkami klonovania v OSN, riešil som zmluvné vzťahy so štátmi, Antarktídu a morské právo, medzinárodnoprávne otázky v EÚ. Som predsedom Slovenskej spoločnosti pre medzinárodné právo, ktoré prednášam na právnickej fakulte. Stihol som byť justičným čakateľom a urobil som si sudcovské skúšky, prokurátorom i advokátom.

Skryť Vypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Ako diplomat som pôsobil v Ríme pri Svätej stolici v posledných rokoch pontifikátu pápeža Jána Pavla II., s ktorým som sa mohol osobne stretávať, čo je pre mňa dnes až neuveriteľným životným darom. Neskôr som bol euro diplomatom v Londýne; predtým som študoval angloamerickú legislatívu v kanadskej Ottawe.

Ako pedagóg a vedec som bol počas predchádzajúcich desiatich rokov najprv dekanom právnickej fakulty a ostatných osem rokov rektorom Trnavskej univerzity v Trnave. V priebehu tohto obdobia som bol viceprezidentom a prezidentom Slovenskej rektorskej konferencie. Predtým, v roku 1992, som sa podieľal na zakladaní Trnavskej univerzity a v roku 1998 jej právnickej fakulty. Teraz som zostal na právnickej fakulte, som generálnym tajomníkom Konzorcia slovenských vysokých škôl a predsedom Odvolacej komisie Slovenskej akreditačnej agentúry pre vysoké školstvo.

Skryť Vypnúť reklamu

K tomu však musím niečo dodať. Myslím si, že základom všetkého je to, čo hovoril môj dedko pred rokmi. Človeka človekom toto nerobí. Každé písmeno tvojich titulov predražuje nápis na tvojom náhrobnom kameni... Bol dosť šetrný, ale pálilo mu to!

 

Ako rektorovi mi neschádzalo z mysle

O čom som najčastejšie premýšľal ako rektor, aby som toto svoje obdobie neprežil nadarmo? Opakovane sa mi v mysli vynárali slová, ktoré sa mi vtedy zdali kľúčové v kontexte môjho odkazu. Boli nimi tri slová: pravda, hodnota a  kresťanstvo.

Na univerzite je našou povinnosťou hľadať pravdu; a to znamená  pravdivo premýšľať a žiť. Nastavovať nejaký ten kompas v živote.

Skryť Vypnúť reklamu

Pravda bez žičlivosti druhým a starostlivosti o spoločné dielo, o vec samotnú, bez lásky, je prázdnou a tvrdou dlaňou rozdávajúcou presné údery spravodlivosti, ale vynechávajúcou skutočnosť, že sme ľuďmi nedokonalými, ale nádejnými vo svojej podstate.

Hodnoty, o ktorých sme presvedčení nám umožňujú mať zmysel života a nádej, že sa neutopíme v strachu o nás samotných. Tiež že za správny nebudeme vidieť len život zabezpečujúci našu prosperitu či osobný marketing a že budeme mať dôvod byť sami sebou. Že budeme chcieť dostať v sebe do vzájomného súladu naše myšlienky, emócie a konanie.

A slovo kresťanstvo? Prekvapivo účinný priestor, v ktorom môžeme nájsť dôvody pre život v pravde a obdiv k skutočným hodnotám. Nie je to o zásluhách, povinnostiach, len o ponuke zhora a o našej odpovedi na ňu. Moja slobodná odpoveď na to, že ma má ktosi rád aj keď vie, čo vyvediem o týždeň.

Skryť Vypnúť reklamu

 

Krajina, ktorá nemá svoje nebo a názor princeznej

Je to prirodzená reťaz. Silné priľnutie k pravde, ktorú nevlastníme, ale sa jej ani nezriekame a nerobíme ju pochybnou, či spochybniteľnou a relatívnou, nás nabáda o nej premýšľať ako o základe. Ňou sa dostávame k skutočným hodnotám, ktorých objavovanie kladie otázky odkiaľ a prečo? A tiež otázku nášho vlastného životného nastavenia. Odpovede na tieto otázky sa nehľadajú ľahko. Jednoducho: láska v alebo aj k pravde. Ak povieme: všetko je len relatívne a nemáme sa o čo oprieť, sme možno populárni, ale to ešte neznamená, že sme pravdiví.

A ešte si spomínam na slová jednej piesne „...zem, která nemá své nebe, ztratila všechno - i sebe... zarůstá pastvou jen pro oko...“. Premýšľal som čo tým chcel autor piesne povedať. Pastva pre oko, pre oči, nie je ozajstnou pastvou, neuspokojí hlad, i keď vyzerá niekedy celkom dobre.

Moje vnučky povedia takto: „Dedko, budem princezná, vieš, akoby...“ A je princezná. Gumové zvieratká sú skutočné zvery. U detí je „akoby“ skutočnosťou. Ale v dospeláckom živote všetko takto nejde.

Ak všetko to, čo každý deň robí každý z nás, každé zobudenie, raňajky, cesta do práce, pracovné povinnosti, plat, príjemné i nepríjemné stretnutia, nakupovanie, horšie i lepšie správy a chvíle, teda ak táto naša každodenná krajina, na ktorej stojíme vlastnými nohami, nám nedáva zmysel úsilia, radosť, očakávanie, naplnenie, niekoho poďakovanie, niekoho záujem o nás, vedomie, že robíme to, čo v nás len začína, ale nás presahuje a slúži aj iným, ak teda nemá taká „zem“ svoje nebo naplňujúce naše srdce a myseľ, potom tá pastva, tie výsledky, ktoré takto naša práca niekedy prináša, je pred nami len akoby naoko, ale nie v skutočnosti.

 

Ak chceme pomôcť, žime v realite

Ak nezohľadníme požiadavky zdravého rozumu a ľudskej životnej skúsenosti, nepomôžu nám ani najdokonalejšie vedecké závery a už vôbec nie šľachetné politické ciele.

Dovolím si v tejto súvislosti aj trocha humoru, keďže tak sa to vraj stalo známemu doktorovi Watsonovi na stanovačke  so Sherlockom Holmesom.

Hlboko v noci sa Holmes prebudil a zobudil svojho priateľa Watsona s otázkou: Drahý Watson, pozrite sa na nebo a povedzte mi, čo vidíte!“ , „Vidím milióny hviezd, drahý Holmes“. „A čo z toho usudzujete?“ pokračoval detektív.

„Nuž“ odpovedal doktor Watson, „z astronomického hľadiska možno usudzovať, že vo vesmíre sa nachádza obrovské množstvo galaxií, hviezd a planét. Z teologického hľadiska možno konštatovať, že Boh je nesmierny a my síce malí, ale máme svoju veľkú dôstojnosť. Z časového hľadiska usudzujem, že sú asi tri hodiny nad ránom. A čo by ste z toho pohľadu dedukovali vy, Holmes?“,

„Milý Watson, vy nikdy nebudete schopný poriadnej dedukcie! Obávam sa, že z nášho pohľadu na oblohu vyplýva, že nám niekto ukradol stan!“

Aj my musíme viac vidieť realitu a byť dostatočne praktickí. Ľudia čakajú na radu, pomoc, a nie filozofovanie!

Ešte niečo: „Ak chceš postaviť dobrú loď, prv nezhromažďuj ľudí, ktorí budú píliť drevo, rozdeľovať úlohy a vydávať príkazy, ale najprv musíš vo svojich mužoch vzbudiť túžbu po nekonečných diaľkach šírych morí.“ Toto nám odkazuje Antoine de Saint-Exupéry, autor známeho Malého princa, ktorý žil v rokoch 1900 až 1944.

Buďme vždy praktickí, ale ukážme prečo to všetko chceme, že je to v nás a povzbuďme aj druhých.

 

Čo sa to okolo deje?!

Byť pozorný je prirodzené, ak chceme dobre.

Afganistan, popravy a migrácia. Náboženstvo prinášajúce dobro, súcit a pomoc a náboženstvo prinášajúce smrť. Politika ako marketing a politika ako prostriedok pokoja a rozvoja.

Pomoc ľuďom a ochrana vlastného obyvateľstva. Pandémia a primeranosť opatrení. Ochrana rodiny a ľudské práva. Právny štát ako fikcia alebo skutočnosť. Nespravodlivosť a spravodlivosť v tisíckach právnych predpisov.

Vzdelanie otvárajúce alebo zatvárajúce oči. Bezpečnosť, sociálna rovnosť. Identita národa, občana, štátu a spájanie sa. Reformy regionálneho školstva i vysokého školstva.

Je toho toľko! Každému sa ujde miesto, ak chce pomôcť.

 

Ľudskosť a ochota, kultivovať seba samozrejme a tým všetko

Každý človek má sklon byť ľudským a v prípade potreby pomôcť prirodzene blízkym. Ľudskosť je prostredím, v ktorom nik nemá nezaslúžené obavy, nemusí sa hrať na skrývačku, neubližuje sa mu v nej, pociťuje úctu od druhých a povzbudzuje ho aj ocenenie za to, čo robí pre dobro veci.

Ľudskosť sa usiluje o povznesenie sa nad nespravodlivosťou, ak to vyžaduje prospech veci a ľudí, o zjednotenie pri vnútorných alebo vonkajších turbulenciách, a ak treba, dokáže požiadať aj o odpustenie.

Ľudskosť, ochota, to je tá dobrá slovenská kultúra, ktorú potrebujeme opäť objaviť. Je dobrosrdečná, je domácim prostredím, v ktorom sa dobre cítime. Je slušnosťou a prívetivosťou bez pretvárky, pretože je citlivá k nepravde. Pozná a prejavuje vďačnosť a dáva druhým adekvátny priestor.

To všetko sa usiluje robiť spravodlivo, aby sa nedostala do pasce sympatií alebo spriaznenosti. Taká kultúra má silu zodvihnúť nás nad skepsu zajtrajšieho dňa. Vie rozoznávať bezcenné a cenné, a vie mať z toho druhého radosť.

 

Dr. h. c. prof. doc. JUDr. Marek Šmid, PhD.

člen predsedníctva KDH

 Marek Šmid

Marek Šmid

Bloger 
Politik
  • Počet článkov:  3
  •  | 
  • Páči sa:  3x

Som profesor a medzinárodný právnik. Pôsobil som ako diplomat pri Svätej stolici, neskôr ako euro diplomat v Londýne. Osem rokov som bol rektorom Trnavskej univerzity. Na právnickej fakulte TRUNI stále učím. Zoznam autorových rubrík:  Nezaradená

Prémioví blogeri

Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Lucia Šicková

Lucia Šicková

3 články
Adam Valček

Adam Valček

6 článkov
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

1 článok
Milota Sidorová

Milota Sidorová

2 články
Skryť Zatvoriť reklamu