IN HONOREM
Orator: Ako to už v živote býva
stretnú sa z času na čas dve povahy.
Rozdielne ako vták a ryba.
A keď na seba narazia,
len málokedy to býva stretnutia priateľské.
Vytknú si i urazia...
No jednak vedie oboch hnutie,
pevné presvedčenie vlastnej duše,
že nikdy nebolo tak ako teraz bude.
A tak k pocte zdvihnú zbraň
a slovami strieľajú -
ako to asi vyzerá ?? Netreba ísť ďaleko.
Nože poďme pozrieť, nahliadnuť tam.
Na prestrelku slov a hnutí mysle.
O veci, čo ľudí by spájať mala -
že o čom ?!! No predsa o živote a jeho zmysle !!
IMPIUS: Kde je ..?? kde sídli ten ......
akože ho voláš ......azda ..Boh .. ???
Akéže šialenstvo, ty blázon -
veríš v jedného a máš ich troch !!
Ktorí z nich je ten tvoj ??
Pomätenec, snáď dá sa uchopiť ?!
Rozum ti zastrel ten bludný voj ?!!
Musím sa smiať...... ty a ten tvoj Boh,
či medený had, či zlatý býk,
jednak si cvok a smiešny je tvoj ryk.
Ach, chudák „bohumilý“
ty duša stratená,
pletieš si realitu a lesné víly...
IN MEDIAS RES, smejem sa, nešťastník.
Zmizni ty i ten tvoj nebeský des !!
THEOPHILUS: Akože ti povedať mám,
azda chceš to exaktne ??!
Je všade a zároveň nemá adresy,
môj Pán, nemladne ani nestarne.
V ňom sa hýbeš, v ňom stále si.
Však...... vyzerá to záhadne ??!
Je tu a hneď zase tam,
je všade, veď sám sebe je Pán.
I pri tebe je IN STATUS QUO,
tak čo človek vedecký,..... nájdeš ho ?!!
IMPIUS: Nemárni môj drahocenný čas -
rozumieš, svätuškár ??!
Skôr uverím, že lietať bude zemeplaz ,
ako hľadať, čo nie je ani nebolo,
nechceš, dúfam, vieru !! Radšej dôkaz daj !
Akýkoľvek, neboj sa, len smelo -
ja hneď vyvrátim tvoj vymyslený raj.
Ako môžeš v lásku veriť !
Pokrytec svätej mafie.
Uzri šíry svet, jeho dejiny,
kde brat brata zabije !!
A ty vravíš o láske ??! Koho ??
Akože mi srdce bije,
tvoj Boh podobný je fraške !!
THEOPHILUS: Ver, človeče, nech i slnko zhasne,
viera živá bude ďalej -
bo totožná je láske.
Ona nevyhasne, ona bude ľudstvu nádej.
Obzri vôkol seba...
To všetko dôkaz je,
že vzišlo všetko z jeho rúk
živené krstom jeho múk.
A že brat vraždí brata ?
Že človek brojí proti človeku ??!
Duša ľudská slobodná je a hlavne mladá,
žije v tmách slobodného veku.
No v slobode falošnej,
i keď myslí, že môže všetko, nie všetko osoží.
Ona je bohom sebe samotnej,
a tak kríž svoj nevedomky ešte ťaží !!
Potom klesá pod ťarchou bôľu,
volá hlasno po vede.
No neodovzdá láske svoju vôľu,
nepokľakne, radšej v svojej pýche zíde.
IMPIUS: Nie veru, neprepadnem tvojej propagande,
cirkvi a jej posluhovačom.
Tej svätcov pokryteckej bande,
radšej zhyniem, než pripustil by som,
že Boh je !! Radšej so zubatou rande,
ako byť zaslepeným verným psom !!
THEOPHILUS: Jednak tam raz musíme,
len nahlas nehovor.
Bo zaraz sa ti život odníme.
Dávaj pozor na želania,
nie si sebe bohom, si len tvor !!
Tak váž svoje prchké priania -
nám obom pre pokoj..
IMPIUS: Prečo by som mal ??!
Azda zrazí ma v tejto chvíli hnev
tvojej smiešnej bludnej vidiny ??
Ako vidím ....... nič !!!
Ani lístok sa na strome nepohne.
Svet ide ďalej a točia sa jeho dejiny.
Jar má svoje vône a kvety.
Tak i deň odieva sa od vekov do zlata.
I večernica je tá istá, usmiata.
Svet bude sa krútiť i bez nás dvoch.
Tak čo zaslepenec - na čo mi je Boh ???
THEOPHILUS: Tu nejde ver, o jar, deň, či noc.
Tu ide o lásku, o dušu,
nad ktorou zlomil všemohúci diabla moc.
Ako popísať nepopísateľné ??
Ako ukázať, čo oko nikdy nevidelo ??
A dať počuť, čo ucho nikdy nepočulo ??
Nič to, človeče, vo svojom
presvedčení len pevne stoj -
tak i ja stáť budem.
A až dobehne ma chladnej smrti znoj,
dopovieme na večnosti, v láske , v kľude.
Tak zbohom, priateľ môj....
ORATOR: A tak stalo sa, čo v živote sa stáva.
I oni vypustili v priestor ducha.
Či už to bol osud abo márna snaha -
dobilo ich srdce i duša dodýchala.
A dve nezmierné duše,
možno diskutujú ako chvíľa sľubovala.
A možno velebia Boha srdcia obe,
možno jedna vo velebe a druhá v jame zatratenia,
premýšľajú o tej druhej.
To nevie nik, ani Ja.
No každý presvedčí sa isto.
Akože sa slnko rodí na východe
a vo svojej starobe zapadá.
Tak žili a zomreli telá obe
a život tých duší je rozumu záhada.
Len viera svetlo vrhnúť môže -
tak ako ľudí srdce v tichosti nabáda.
Že tam kdesi v diali, pre všetky duše,
je láska a v nej tá rajská záhrada.
Ráčte vstúpiť, pozvaní ste všetci.
Veď tomu, čo klope, isto otvoria.
Ráčte, presvedčte sa...
prv než sa brány navždy zatvoria !!
