Písmo:
A-
|
A+
Iba dva krížom zbité kusy dreva.
Dva kusy nadčasovej pokory.
Sám oheň, vášeň vekov v dreve spieva
a zem sa utopená v krvi otvorí.
Zem mokrá plačom umučených stromov
je pošliapaná pyšnou rétorikou zla.
Krv vsiaka až do rozorvaných pórov,
do srdca matky, čo nik nepozná.
Nebesia, chcem byť stromom v jeseni
a smädom, ktorý pije nektár spásy.
Niesť prebodnuté srdce sveta a byť nesený,
byť svetlom, čo tmu v hrudi hasí.
Túžim byť milosrdnou rukou v doráňanom klíne.
No moja zviera kladivo a ostrý klinec.
