Písmo:
A-
|
A+
Na smrť unavený, túžiac, ako Novalis,
chcem len oddych v mojej ílovitej posteli.
Iba pokoj v hĺbke, z ktorej bujnie mladý Tis.
V hĺbke, v ktorej tíchnu rany, čo ma boleli.
Na smrť unavený chcem len dlhý sen.
Chcem len ticho – žiadny patetický epitaf.
A nech zahalí ma decembrová srieň
a postriebri kameň s menom ľudský krach.
Na smrť unavený chcem len náruč Ariadny
a jej tenkú nitku oduzliť a opäť zamotať.
Chcem len snívať, vziať dych z večerov a dní.
Chcem byť katom. Chcem čas odsúdiť a sťať.
Na smrť unavený netúžim už po cti a vábivom úspechu.
Mám smrť. Mám jej náruč a jej sladkú útechu.
