ako Novalis

Na smrť unavený, túžiac, ako Novalis,

chcem len oddych v mojej ílovitej posteli.

Iba pokoj v hĺbke, z ktorej bujnie mladý Tis.

V hĺbke, v ktorej tíchnu rany, čo ma boleli.

Na smrť unavený chcem len dlhý sen.

Chcem len ticho – žiadny patetický epitaf.

A nech zahalí ma decembrová srieň

a postriebri kameň s menom ľudský krach.

Na smrť unavený chcem len náruč Ariadny

a jej tenkú nitku oduzliť a opäť zamotať.

Chcem len snívať, vziať dych z večerov a dní.

Chcem byť katom. Chcem čas odsúdiť a sťať.

Na smrť unavený netúžim už po cti a vábivom úspechu.

Mám smrť. Mám jej náruč a jej sladkú útechu.