Písmo:
A-
|
A+
Len to ticho ubolené ryje v tvojej tvári
a noc čo noc uzamyká vášeň do zúfalstva.
Nesmeješ sa, len miluješ láskou chladnej skaly
a seješ púšť tam, kde hojne kvitla božia pastva.
Je už skoro ráno a deň vchádza plnou silou.
Požehnáva túžby noci, smelé cesty do neznáma.
A v tej chvíli stávaš sa mi hrubou, uzavretou knihou
a zvonicou, v ktorej koncertuje olovená hrana.
Už je svetlo a ja pijem farbu tvojej spiacej tváre.
Vychutnávam chvíľu, kedy nepriečiš sa láske.
Prstom hladím tvoje purpurové pery dravé,
ktoré odmietajú nehu úplne a jednohlasne.
Ja však, prešiel by som krížom všetky jestvujúce svety
pre teba a úsmev, pre tvoj obraz vytesaný v tvárach našich detí.
