Písmo:
A-
|
A+
Do duše mi vrástli meče oboch svetov.
Iskrivé a živé. Ostré noty osudu
ako letky zimy pred odletom,
natiera sa slnko radlom na hrudu.
Vodopády zavinuté do medových plástov,
bzučia do pukliny slobody.
Večer milujem sa s krutou krásou,
ako blázon, čo chce zdolať púšte bez vody.
Dozrela zem. Niečia ruka do mňa seje.
Je to ruka dejinnosti, drsnosť horala.
Je to sladký prepad do nádeje,
keď ťa lieči ruka, čo ťa rezala.
Vyberám si teda život z Tvojich dlaní,
nech by bol len strukom od papulí svíň.
Ako motýľ vyliahnem sa z popieraní.
Netreba viac slová. Zhorím v Tebe ako mím.
(Venované ako poďakovanie, Marte Dukátovej)
