Písmo:
A-
|
A+
Som už unavený večným smädom riadkov.
Uťahaný prísnou vráskou šťasteny.
Papier znesie. Tá bieloba s ironickou maskou
ľahko uťahá aj majstrov od Sieny.
Som už vážne na smrť unavený
a liek, zas len v tej prekliatej bielej hĺbke
žije. Zas len v bielej smrti hľadám nemý.
Znovu oživujem neodvratne mŕtve.
Unavený všetkým, zlomil osud báseň
nad múzami, kráľovnami siedmych múk.
Možno je to vážne koniec. A tvár stratí svoju vášeň,
stratí srdce dvoje mladých, poetických rúk.
Prázdna je už dóza s atramentom. Hasne blikotavé svetlo.
Ach, môj Bože, takto teda mlčí to básnické peklo?!
