Krása

Iskra ma prebudila zo snenia,

skáčuc po osnove mlčanlivých hviezd.

Len múdre slzy bôľu zlato na soľ premenia

a len Kríž znesie, čo nevládal človek niesť.

Do noci zahalený ,ako žobrák

žobrem o kus krásy, slnečného dňa.

Po niečom lačniem, azda po kúsočku dobra

a duša, tá hlbočina pahltná,

dychtivo saje z pŕs nebeskej many.

Len u Teba ,Bože, môžem čítať o kráse,

len v Tebe stavať pre ňu chrámy,

nie zo zlata,..z tlkotu chvíľ, živej reťaze.

Solíš ma ako bochník chleba utrpením,

veď čo, ak soľ stratí svoju chuť.

Nad všetky dary si však cením

krásu, ktorou zdobíš ten náš oblý kút.