I keby hviezdy
hovoriť sa naučili.
I samo nebo keby zostúpilo
neprenikne v tej chvíli
človek nekonečnosť,
nepochopí podstatu žitia sily.
Ponad všetok rozum
poza ľudský zrak a sluch
valia sa časy vekov....
Azda badá to ľudský duch.
Či skutočne jestvuje.
Žije život skutočný.
Abo snáď len sme snili
že skutočne sme žili ?
Čo je život a čo sen...
Kde minulosť k spánku líha.
Kde budúcnosť berie sily ?
Azda sme vydaní na milosť
že sme život vážne snili ??
Ja som len zrnko..
celkom malé na púšti dejín vyprahlej.
Luna mi svieti a páli ma slnko.
Moju dušu na javisku sveta
ducha trosky znavenej.
Ako vravím i keby hviezdy hovorili
A zem bola nebom
A raj bol by peklom
nepochopí človek nič
Z tej tajomnej večnej, hnacej sily.
I keby bol prach
nadovšetko zlato cennejší.
A rieky valili sa do kopca.
I keby z bázne ostal strach
nezistí kde býva toho diela pôvodca.
Nezborí ver človek hranice.
Nepokorí bránu časov.
Ani večnosť si neosvojí
bárs by slnko ozaj zhasol.
Nepremeria dĺžku mliečnej dráhy.
Nezmeria hĺbku božej lásky.
Neobsiahne múdrosť ani vesmír neodváži.
Neuchopí čiernu hmotu
ani neporadí nikdy Bohu.
Len bádať a domýšľať si
môže človek hladiac v nebo.
Možno tušiť alebo prečítať si
kto tam sídli a veriť v neho.
I keď mohutný a silný je ľudský duch,
vytrvalý a neoblomný.
I keď lásku spoznal
a osvojil si tento ľudský cit,
I keď nazrel poza chrbát smrti
a nahliadol do krajiny žijúcich.
Len snívať môže v noci.
A Dať si rande s fantáziou
nesúc sa na vlnách falošnej moci.
No i tak nikdy neprenikne,
neobsiahne a neuchopí
bránu vekov a Otca duší.
