Písmo:
A-
|
A+
Padajú hviezdy.
Ich jas krátko zabliká.
Mesiac kropí zem slzami
keď zachvejú sa hrôzou nebesá.
A padá i duch človeka
s nočnou oblohou svetlami.
Padá a pomaly zaniká.
Hriech ho ťahá ku zemi.
Sta ťažký kameň
rútia sa dolu.
Bludnou dráhou
bez dozoru.
Bezhlavo...
Padá duša slepá.
Čo najďalej od jasu neba.
A k temnote sa vinie.
Padá kým posledná iskra nezahynie.
Jej jas rýchlo hasne,
prudko rútiac sa dolu.
Nedočkavá kým padne
s jej démonmi duše spolu.
A tak leží zmorený duch.
Leží celkom bez nádeje.
Dýcha dymu plný vzduch,
zatiaľ čo slza nešťastná, po líci sa leje.
Duše pád uzavrel životný kruh.
Duše čo u Boha dávno sa zrodila,
sa teraz strachom chveje.
A v temnote pomaly , žalostne umiera.
