
Už je skoro ráno, bledé, ako chorý deň
a predsa kdesi svoju pieseň Sova spieva.
Hľadím, ako mojím ohňom horí tvoja pochodeň,
ako noc pozvoľna a tíško dohorieva.
Však deň vyháňa ma z priazne tvojho tepla
a korí chvíle požehnané Venušinou nocou.
Usrkáva tajomstvá a kradne farby z diela,
pod obraz boží spitý božou mocou.
A ja, spitý tvojou živou vôňou,
do hĺbok tvojho ÁNO ešte hlbšie klesám.
Klesám k bielym prsiam zopnutými zlatou sponou,
až k živej vode tvojich perí - vymenených za nebesá.
Už nik nikdy neporáta, koľko krát nás obkľúčilo svitanie
a nik neuvidí, ako robíš z ÁNO ešte súhlasnejšie NIE.