Rozbúrená

Tíško šumia tvoje rozbúrené vlasy,

ako zlaté lány , čo sa letom vlnia.

Prebúdzaš sa a ja neviem čia si.

Neviem či ťa porodilo nebo a či vyplavili moria,

ako tú najkrajšiu perlu svojej pokladnice.

Neviem či sa k tebe modliť; či si človek - či bohyňa.

Chcem však teraz iba jedno ! Pohladiť ti líce

zrumenené, ako najčervenšie vína,

ako zamat, ako teplo jarnej lúky.

Snáď len anjel môže takto zo sna planúť.

Snáď len anjel zdrží moje hrubé ruky.

Snáď len nad anjelom môže človek takto žasnúť.

Snáď len snívam. Možno... ale potom

moje prebudenie bude mojím tmavým hrobom.