Písmo:
A-
|
A+
Kúsky nehy prikryli ho v tráve,
rozkvitnuté - skromné dary neba.
A len usmievavé, čiesi oči hravé
malovali blankyt a v ňom vôňu chleba.
Malovali klenbu a jej azúrovú dušu.
A sám pútnik pod ňou zahalený v kráse
kreslil na ňu svoju tichú túžbu.
Túžbu stať sa večným v čase.
Avšak časom pútnik rozplynul sa
v toľkej kráse. On sám stal sa túžbou.
Zaspal spánkom blaženého tvorstva,
kolísaný vlastnou družkou múzou.
A možno práve teraz, počas jasných nocí,
hladí stále rozplynutý, do hĺbok Božích očí.
