Bojujem tie krásne vojny.
Nežné bitky sŕdc ľúbených.
Na poli kde niet trpkej ujmy
ani hanby, či sĺz ranených.
Kde niet bolesti ani smrti,
smútku porazených sŕdc.
Kde bojuje sa iba kvetmi
a vyhráva leskom ženských sĺz.
Ach, Vy, moje sladké víťazstva.
Svetlá mojich osamelých nocí.
Vybojujte mi kus Fortúninho šťastia,
by (p)oddala sa Láska mojej moci.
No ak ľúbiť vyžaduje prehru.
Ak Láska potrebuje (p)oddaných.
Chcem prehrať tisíc raz len pre ňu,
pre Kráľovnú všetkých bojov opojných
Chcem padať na jej poli
až na veky, zas a zas.
A v čele stáda silných koní
jej priniesť vernosť čo skúma čas.
Ach, zmocni sa ma sladký kvet.
Zaútoč jazdou svojich pier.
Prebodni spŕškou nežných viet,
vše čo s bázňou zanechať som chcel.
I vše chladné vo mne
roztop ohňom svojich ofenzív.
A v svojom krehkom lone
prijmi ľútosť mojich temných vín.
Prijmi zbedačenú trosku citov.
Zajatca krutej nesmelosti.
Tu bájnu odvahu Spartských tristo
celú zaodetú v zbabelosti.
Tak vylieč zraneného samotou.
Skús ľúbiť nesmelého bojovníka.
Tou svojou láskou odvekou,
ktorou celé tvoje telo dýcha.
Buď domovom, vznešená a krásna,
mojej láske bez domova.
Buď len mojou a zostaň šťastná.
Ja budem zas strážca tvojho lona.
Ty budeš mojím denným brieždením.
Ja lunou čo ukladá ťa spať.
A spolu v slastnom zatmení
budeme krásne vojny bojovať.
