Písmo:
A-
|
A+
Tetovaná neónovým chladom
skladá sonet o bolesti.
Tam, kde noc je znásilnená ránom
zviera dávne šťastie v starej pästi.
Bože, tŕňom ilustruješ zvráskavený obal
jej rúk doráňaných ihlou.
Kde si žiaril padá trpká tôňa
a kde žehnal stráca matka svojich synov.
Osamelosť v svojom krutom obnažení
hltá zbytky krásy slova.
Utrpenie iba formy mení,
ako príliv mení úsmev mora.
Bože, nechcem, čo mi tvoja šťedrosť dáva.
Sýtil si ma sľubmi, hoc som bola k smrti hladná.
