
Ó , Ty skvúca v biednom šere. Nadpozemský ohňa kvet. I svätec zakolíše v svojej viere nad krásou čo v tebe musel zrieť. Ty odievaš sa svitom luny. Vretenom vlasov sú ti toky riek. Hlas tvoj to les čo nehou šumí a neha čo núti srdce rozhorieť. Po tebe je voda smädná. Z tvojich pier sa túži napiť. Piť tvoje slová celkom do dna a každým slovom jazyk zvlažiť. I ja vysmädnutý ako beduín túžim utopiť s tebou mnoho vín.