Tajomstvo

Ktosi rozhadzuje krásu spod nebesia,
krásu, čo sa vracia v letkách vtákov.
Hlavy klasov nemé čiary po oblohe kreslia
a poludnie bije ako kováč do sto nákov.

Plávam v mori bielych zástav.
V bielej kríži moju dušu ubolené ticho.
Je to ticho, ktoré vyspevuje nemá krása.
Do jej archy Pán Boh telom vnikol.

Akoby mi prešli čiesi prsty po zátylku.
Nehmotné a plné podvečernej melódie.
Rozochvený ako struna v jednu večnú chvíľku,
z požehnaných prstov živú vodu pijem.

Vybuchujem ako nedočkavá supernova
v kapilárach tancujúcich listov.
Krása skáče z lesklej šije koňa
do slov, aby básnik zachoval ju čistou.

internet (zdroj: internet)